Slovné spojenie „mladý talent“ si obvykle spájame s predstavou rozbiehajúcej sa umeleckej kariéry. V tomto zmysle pôsobil podtitul koncertu (Fórum mladých talentov), na ktorom 7. 9. účinkovalo Muchovo kvarteto, zavádzajúco. Etablované teleso (Juraj Tomka, Veronika Prokešová, Pavol Mucha) sa predstavilo s novým členom, ktorým je huslista Andrej Baran. Hra kvarteta vyniká vyváženým, plastickým zvukom, spoločným chápaním štýlu a schopnosťou tvorivo diferencovať, čo sa prejavilo v pôsobivej interpretácii výberu z Dvořákovho cyklu Cypřiše B 152 vo verzii pre sláčikové kvarteto. Časti Zde v lese u potoka (č. 8) a Nad krajem vévodí lehký vánek (č. 11) vyzneli so vzletnou poetickosťou. Sláčikové kvarteto F dur op. 96 B 179, ktorého interpretáciu charakterizovali odstup a uhladenosť, predstavuje skúšobný kameň komorného repertoáru. Zvuk sláčikov sa v tomto diele doslova vznášal v priestore. Sláčikové kvinteto č. 2 G dur op. 77 B 49, v ktorom spoluúčinkoval kontrabasista Filip Jaro, zrekapitulovalo na záver koncertu kvality mladých umelcov.
Súbor Lotz Trio (Róbert Šebesta, Ronald Šebesta, Sylvester Perschler) rozoznel 14. 9. v Mirbachovom paláci basetové rohy. Dramaturgiu, oživenú skladbami Mareka Piačeka Pustatina VII a VIII, tvorili ťažiskovo diela 18. storočia: výber z Divertissement pour trois cors de basset Juraja Družeckého, Partita Johanna Josepha Röslera, „povinný“ výber z Mozartových Kegelduette für zwei Bassethörner KV 487 a dobové úpravy častí z Čarovnej flauty a Dona Giovanniho. V skladbách preukázali interpreti zmysel pre kompaktný zvuk, súhru, technickú disponovanosť a štýlové cítenie. S mierne pozmeneným programom sa Lotz Trio predstavilo aj na festivale Konvergencie. Koncertklavírneho dua Andrea Bálešováa Ivan Šiller 21. 9. zaujal invenčnou dramaturgiou: Ma mère l’oye Maurica Ravela, Stravinského Tri ľahké a Päť ľahkých kusov nezaznievajú často úprave pre klavír štvorručne. Skladby odzneli v korektnej interpretácii, pri týchto dielach azda ani nie je potrebné, aby stvárnenie bolo novátorské. Program uzatvorila veľkolepá Fantázia f mol op. 103 D 940 Franza Schuberta. Klavírny recitál Dany Šašinovej-Satury 28. 9 bol venovaný baladám, ktoré spájajú literárny typus s hudobným obsahom. Umeleckým počinom bolo zaradenie náročnej a efektnej Balady e mol op. 2 (podľa Byronovho Manfreda) Vítězslava Nováka. Jej hudba bola interpretovaná sebaisto, s dôrazom na faktúru, vedenie hlasov a so striedmym používaním pedálu. Objektívnosť, čistota hudobného vyjadrovania s triezvym vyjadrením lyrickosti charakterizovali Baladu g mol op. 94 Edvarda Hagerupa Griega a Brahmsovu Baladu H dur op. 10/4. Naopak poňatie Balady g mol op. 23 Fryderyka Chopina bolo veľmi svojské a subjektívne.
Úvod prvého októbrového matiné (5. 10.) patril flautovému triu Flautissimo (Martina Kuštárová, Dominika Križalkovičová, Veronika Vitázková), ktorého členky sa prezentovali i sólovo. Umelecky vyrovnaný súbor disponuje technikou, kvalitným tónom a intonačnou istotou. Dvomi časťami z Flautového tria D dur op. 13/1 Friedricha Kuhlaua a skladbou I tre virtuosi op. 31 Leonarda de Lorenza interpretky vytvorili hudobný rámec pre Zuzanu Vontorčíkovú a jej poňatie Horalskej suity Eugena Suchoňa. Hudobný talent potvrdil energickou interpretáciou Lisztovej Balady h mol op. 10/3 i Peter Nágel. V jeho prednese bol zdôrazňovaním jednotlivých hlasov vyzdvihnutý kompozičný koncept diela. Nágelova hra je svojská, premyslená, disciplinovaná a s adekvátnym emocionálnym vkladom.
Vyrovnanú interpretačnú dvojicu tvoria i Karol Daniš (husle) a Magdaléna Ondičová (klavír), čo dokázali 12. 10. interpretáciou troch náročných diel husľovej literatúry: Sonátou pre husle a klavír č. 1 D dur op. 12/1 Beethovena, Romantickými kusmi op. 75 Dvořáka a Sonátou č. 3 d mol op. 108 Brahmsa. Ondičovej brilantný vklad bol v rovine umeleckej spolupráce (nie „iba“ sprievodu), ktorá však neovplyvňuje koncepciu huslistu. Ich hudobné myslenie sa pohybovalo v rôznych dimenziách, no navzájom sa dopĺňalo. Danišov Beethoven zdôrazňoval všetky znaky individuálneho, svojrázneho skladateľa. Tri časti sonáty odzneli v prepracovanej podobe s dôrazom na formu. Danišova interpretácia vynikala zreteľným rytmickým cítením s diferencovanými prízvukmi a dynamikou. Iný interpretačný postoj prejavil v Dvořákovi, vrátane prispôsobenia kvality tónu. Pochopenie štýlu je pozitívnou a sympatickou črtou tohto sólistu. Výrazne v tomto zmysle zapôsobili časti Allegro moderato a Larghetto. Brahmsov op. 108 bol interpretovaný v intenciách grand sonáty s hudobnodramaturgickým stupňovaním smerom k finále Presto agitato. Presvedčivým dokladom hudobnej inteligencie bolo výrazové vyváženie dvoch stredných častí cyklu (Adagio a Un poco presto e con sentimento), ktorými umelec zdôraznil ich význam pre krajné časti skladby.
Na matiné 19. 10. sa predstavili v zahraničí úspešný kontrabasista Roman Patkoló, violončelista Ján Slávik a klavirista Ladislav Fančovič. Bolo zaujímavé sledovať vzájomné zosúladenie týchto troch umelecky odlišných osobností. Patkoló je živelným umelcom, ktorý tvorí neuveriteľnú jednotu so svojím nástrojom a dokáže zvýrazniť jeho charakteristické kvality. V Quatro estaciones porteñas Astora Piazzollu mohlo obecenstvo zaregistrovať, že Fančovičovi ani Patkolóovi nie je estetika s presahmi mimo klasickej hudby cudzia. Tónovou kultúrou vynikala úprava lyrickej témy z poetického filmu Cinema paradiso Ennia Morriconeho. V Introdukcii a 20 variáciách „à la Paganini“ autorizovaných Patkolóm kontrabasista demonštroval brilantnú techniku bez akejkoľvek samoúčelnosti, práve naopak. Kultúra tónu, zosúladenie s klavírnym partom, nápaditosť invencie, vnútorný hudobný dynamizmus vytvorili ucelený prednes. Uvedenie Fantáziu na Rossiniho tému Giovanniho Bottesiniho (Patkoló, Slávik, Fančovič) predstavoval zaujímavý dramaturgický záver koncertu.
Jesenné matiné v Mirbachovom paláci vyústili 26. 10. do recitálu Ukrajinky Anastacie Tolstonogovej. Vyrovnane pôsobiaca interpretka vládne rozvinutou tónovou kultúrou a brilantnou technikou. Spôsob jej hry upúta bezchybným rytmickým cítením a úsporným používaním dynamiky. Tieto základné vlastnosti jej vie úspešne používať, takže jej interpretácia pôsobí zvukovo veľmi plasticky. Veľmi veľkoryso vyzneli napríklad štyri skladby z cyklu 10 prelúdiíop. 23 Sergeja Rachmaninova alebo Burleska Miroslava Michajloviča Skorika. Nejedného návštevníka možno prekvapilo poznanie niektorej z Etúd vo forme starých tancov Viktora Stepanoviča Kosenka.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.