V októbrovom čisle Hudobného života sme priniesli recenzie prvých dvoch koncertov BHS. V reflexii podujatí jubilejného ročníka pokračujeme.
Strhujúci Prokofiev Valeryho Gergieva
Medzi najväčšie hviezdy aktuálneho ročníka BHS patril nepochybne Valery Gergiev, ktorý sa na festivale predstavil 25. 9. spolu s London Symphony Orchestra. Ruského dirigenta, otvorene podporujúceho kontroverzný režim Vladimíra Putina, nedávno pre zamieňanie patriotizmu s politikou otvorene kritizoval huslista Gidon Kremer. Účinkovanie Gergieva v Bratislave sa však v slovenskom mediálnom priestore mihlo len prostredníctvom niekoľkých marketingových superlatívov, ktoré si ako umelec nepochybne zaslúži. „Pre každého, kto vidí Gergieva dirigovať po prvýkrát, je ťažké dekódovať, čoho sa stal práve svedkom. Gergiev neoživuje hudbu udávaním ľahkých a ťažkých dôb, ale prostredníctvom chvenia a vibrácií prstov, explozívnymi pohybmi lakťov, kŕčovitými záchvevmi ramien...,“ píše v knihe Music as Alchemy: Journey with Great Conductors and their Orchestras (Faber, 2012) britský kritik Tom Service. K tomuto opisu niet čo dodať, snáď len to, že akokoľvek nekonvenčne Gergievova dirigentská technika pôsobí, evidentne funguje. Už od prvých triol úvodných fanfár trojice trúbok a kvarteta lesných rohov v Šostakovičovej Slávnostnej predohre op. 96 sálu naplnil zvuk v kvalite, akú Reduta na aktuálnom ročníku BHS predtým a azda ani potom nepočula. V priebehu krátkej príležitostnej skladby sa orchester predviedol v špičkovej forme, ktorú v Stravinskom a Prokofievovi ďalej potvrdzoval.
Okrem kompaktného zvuku dychovej sekcie bolo možné obdivovať aj brilantné sóla klarinetov, fláut a pikoly, nádherný sýty zvuk sláčikov, ale najmä radosť z hudby zrejmú už od nástupu orchestra na pódium. Stravinského suita z baletu Petruška vo verzii z roku 1947 (oproti partitúre z roku 1911 je určená pre menšie obsadenie, chýbajú v nej kornety, nástroje mimo pódia, pridaný je kontrafagot) pôsobila pod Gergievovou taktovkou dojmom, akoby sa táto hudba hrala sama (napriek polymetrii, filigránskym artikulačným nuansám a inštrumentálnej virtuozite). Osobne som sa nemohol zbaviť pocitu istého emocionálneho chladu a mechanickosti, ktoré mohli vzhľadom na skladateľovu poetiku niekomu vyhovovať viac, inému menej. Imponujúcim dojmom v každom prípade pôsobili sólové výkony hráčov LSO navodzujúce atmosféru komorného muzicírovania (napr. Kúzelníkov trik, Petruškova komnata), ako i spoločný ťah hudobníkov v „tanečných“ častiach (Scéna na trhu – Ruský tanec a i.), asociujúcich hypnotický minimal.
Petruškovho ducha (v partitúre symbolicky prítomného v známom bitonálnom akorde) sa však podľa môjho názoru Gergievovi úplne presvedčivo vzkriesiť nepodarilo. Vyvrcholením koncertu sa tak stala Prokofievova Symfónia č. 5 B dur op. 100 z roku 1944. London Symphony Orchestra, ktorý Valery Gergiev vedie ako šéfdirigent už od roku 2007 (spolupráca skončí koncom budúceho roku), nahral v minulosti pod jeho taktovkou skladateľov symfonický komplet pre vydavateľstvo Philips. Od úvodného hymnického Andante cez nervozitu a sarkazmus 2. časti (Allegro marcato) až po záverečné Allegro giocoso naplnila Prokofievova hudba koncertnú sálu opojným orchestrálnym zvukom, masívnym, farebným, no súčasne priezračným. (Som ochotný pripustiť, že efekt zohral väčšiu úlohu ako obsah.) Ktovie, čo by na úspech diela povedali Prokofievovi kolegovia Šostakovič a Stravinskij. Prvého jeho hudba nechávala úplne chladným, druhý mu bol ochotný priznať hĺbku iba v šachu.
Mňa v každom prípade nechal chladným výkon Veľkého symfonického orchestra P. I. Čajkovského pod taktovkou Vladimira Fedosejeva 27. 9., ktorý sa zhodou okolností začal rovnakou Šostakovičovou predohrou ako koncert LSO. Nevýrazný dojem z hry orchestra nezatienil ani vynikajúci ruský huslista Andrej Baranov, laureát prestížnej súťaže Kráľovnej Alžbety, ktorý sa v apríli predstavil na žilinskom festivale Allegretto. Šostakovičov Husľový koncert č. 1 a mol op. 77 pôsobil dojmom, akoby sa sólista a orchester navzájom nevnímali. Nemám pritom na mysli súhru, skôr vzájomnú komunikáciu a energiu, ktorá sa napriek nesporným kvalitám neobjavila. Čiastočnú katarziu tak prinieslo len elegantné stvárnenie Rachmaninovových Symfonických tancov op. 45.
Andrej ŠUBA
Dva cenné príspevky k rekonštrukcii historickej pamäte
Už od čias svojho vzniku napĺňali BHS dve dramaturgické povinnosti – prezentovať vrcholné výkony v oblasti interpretačného umenia a poskytnúť priestor pre (častokrát premiérové) uvádzanie pôvodnej slovenskej hudobnej tvorby. Do druhej línie patrili dva koncerty v Malej sále Slovenskej filharmónie. Svojím spôsobom išlo tiež o „premiéry“ – v zmysle rekonštrukcie historickej pamäte. V domácej kompozičnej produkcii 20. storočia sú diela, ktoré ešte vôbec neodzneli, alebo spomienku na ich uvedenie zastreli roky. Z dramaturgického hľadiska bol nevšedným vokálny koncert (27. 9.) nazvaný Maďarská poézia v piesňach, pretože išlo o pripomenutie tvorby inšpirovanej hodnotnou poéziou maďarských básnikov (počnúc Sándorom Petőfim). Najstarším z uvedených skladateľov bol Viliam Figuš-Bystrý.
Zaujímavá bola konfrontácia dvoch jeho raných diel – cyklu Maďarské ľudové piesne op. 1 a výberu z Dalok (Piesne) op. 6 vytvorených na začiatku 20. storočia. Vyplýva z nej jednak skladateľova predstava o ľudovej piesni meštiackeho typu, ktorá sa v zmysle tzv. novouhorského štýlu pestovala na území historického Uhorska (a ktorú tak vehementne odmietali Bartók a Kodály, poučení zberateľskými skúsenosťami z „čistých“ zdrojov), ale aj dôkaz o tom, že Figušov význam v dejinách slovenskej hudby spočíva v invenčnom lyrizme. Piesne z op. 6 dokladajú oboznámenosť skladateľa s vyspelou nemeckou piesňovou tvorbou a v stvárnení klavírneho partu sa objavujú novoromantické harmonicko-tonálne postupy, ktoré Figuš organicky včlenil do svojho neskoršieho cyklu Sny op. 8, kvalitného diela na poéziu slovenských básnikov, ktoré by malo byť povinnou súčasťou výchovy našich spevákov.
Po ojedinelom príspevku ešte zo študijných čias Mikuláša Schneidra-Trnavského Esketnek egy kislányt (Vydávajú dievča) odznel výber z kultivovanej piesňovej tvorby Alexandra Albrechta. Treba oceniť najmä uvedenie nádhernej rozsiahlej balady Az éj (Noc) na Petőfiho text, v ktorej Albrecht presvedčivo avizuje zrelú fázu svojho tvorivého vývoja v 20. rokoch. Do programu boli zaradené aj piesne Štefana Németha-Šamorínskeho (tri cykly z rokov 1932–1944) a výber z piesňovej tvorby Ľudovíta Rajtera z prvej polovice 20. storočia. Obaja tvorcovia absolvovali štúdium u kvalitných pedagógov na Hudobnej akadémii v Budapešti a ich tvorivý vývoj poznamenávajú odmietnutie úzkoprsého nacionalizmu a úcta k hodnotám, bez ohľadu na ich pôvod a jazyk. Pozitívny umelecký zážitok zo síce monotematickej, no vnútorne pestrej kolekcie sprostredkovalo vokálne umenie sopranistky Heleny Becse-Szabó s kultivovaným sprievodom Petra Pažického. Návštevníci koncertu v slušne zaplnenej sále mali k dispozícii kvalitne pripravený bulletin s textami v maďarskom origináli a v slovenskom preklade, ako aj s úvodným textom Vladimíra Godára.
Aj druhý z komorných koncertov znesie vysoké hodnotiace kritériá. Quasars Ensemble pod vedením Ivana Buffu ponúkol 8. 10. výber z tvorby renomovaných slovenských skladateľov. Buffa, nielen ako výborný klavirista a dirigent, má profesionálny prístup k tvorbe uplynulých desaťročí, ale navyše hľadá v príslušných katalógoch diel hodnoty, ktoré si zaslúžia oživenie a sprostredkovanie verejnosti. Tým, že k tejto misii vedie aj svojich zverencov, spĺňa aj nezanedbateľné pedagogicko-umelecké poslanie. Netreba nosiť drevo do lesa, no znova možno skonštatovať interpretačnú dokonalosť, ktorá sprevádza výkony Quasars ako spoľahlivá konštanta.
O fragmente Klavírneho kvinteta z pera Alexandra Albrechta sa s úctou vyjadroval na stránkach svojej monografie o skladateľovi už Ferdinand Klinda (1959). Jeho uvedenie v poučenej interpretácii potvrdilo, že Quintetto frammento z roku 1929 netvorí len apogeum v smelom, skutočne modernom tvorivom vývoji Alexandra Albrechta, ale zároveň habilituje komornú tvorbu vzniknutú na Slovensku v medzivojnovom období puncom európskej kvality. Ďalší cenný doklad odklínania našej pamäte predstavovalo uvedenie Septeta op. 36 Michala Vileca, skladateľa, ktorého tvorba sa zvykla posudzovať iba z hľadiska jeho pedagogickej činnosti. A ďalšie dielo – Concertino per 10 stromenti od Ota Ferenczyho – znovu inšpirovalo k úvahám na tému jedinečnej invencie autodidakta, demonštrovanú už v jeho prvom opuse, Hudbe pre štyri sláčikové nástroje z roku 1948. Ferenczy ju plánoval rozvinúť v Nonete, ktoré začal písať bezprostredne potom, žiaľ, doktríny socialistického realizmu znemožnili skladateľovi skladbu dokončiť. Vrátil sa k nej až s odstupom času, s vedomím hodnoty prvotnej invencie. „Buffovci“ predstavili opus sršiaci eleganciou i vtipom, kultivovaným využitím dispozícií komorného obsadenia i známkami stvárnenia bartókovských inšpirácií.
V druhej polovici koncertu odzneli diela z pera reprezentantov slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov. Tri kusy pre 14 nástrojov Mira Bázlika vznikli v čase, kedy Ladislav Kupkovič krátko po založení združenia Hudba dneška (1964) motivoval svojich spolužiakov k napísaniu komorného diela. Mohlo by sa zdať, že išlo len o jednorazovú objednávku pre nekonvenčné inštrumentálne obsadenie. Interpretácia Quasars však odhalila (na rozdiel od pôvodnej nahrávky z roku 1966) originalitu skladateľovho tvorivého myslenia v čase, kedy dokončoval svoj „chef d’œuvre“, operu Peter a Lucia. Potešilo aj uvedenie Noneta Jozefa Sixtu; diela, ktoré v priezračnej podobe odhaľuje originalitu skladateľovho chápania jednoty štruktúry a znenia, kompozičnej disciplíny a vnútorne prežitej muzikality. Rovnako pozitívne pôsobilo znovupripomenutie odkazu ďalšej syntetickej osobnosti slovenskej hudby, Ivana Hrušovského, v jeho Septetine z roku 1987.
To, čo bolo povedané o úrovni medzivojnovej slovenskej komornej tvorby, v umocnenej miere platí aj pre produkciu z druhej polovice 20. storočia. Bez známok únavy predniesol súbor aj Elégiu Jozefa Kolkoviča, autora, ktorého dielo je vzhľadom na jeho pôsobenie v zahraničí objavované doma len postupne. Uvedenie skladby akoby posunulo skladateľove slová z bulletinu (zámer napísať niečo „pekné“) do polohy kultivovanej syntetickej výpovede, kde ohlasy na impulzy povojnovej avantgardy zanechali svoje stopy. K pozitívam koncertu treba spomenúť aj text v bulletine z pera rozhľadeného Juraja Bubnáša.
Ľubomír Chalupka
Od Bernsteina ku Gershwinovi
V programovej skladbe jubilejného 50. ročníka BHS sme mali možnosť stretnúť sa i s Orchestre national de Lyon s dirigentom Leonardom Slatkinom a huslistom Renaudom Capuçonom. V bohatom, takmer jedenapolhodinovom programe odzneli diela Bernsteina, Korngolda, Ravela a Gershwina.
V Divertimente pre orchester Leonard Bernstein vedome stiera deliacu čiaru medzi tzv. vážnou a zábavnou hudbou. Parafrázuje valčík, mazúrku, blues i pochod, vnáša jazzové prvky do symfonickej hudby, otvára dvere štýlovej rozmanitosti. Vedome ironizuje, koketuje s eklekticizmom, do svojej výpovede vnáša úsmev a radosť. Asi v takýchto rozmeroch pochopil Bernsteinovu hudbu aj Leonard Slatkin, ktorý do interpretácie vniesol voľnosť a nekonečnú radosť z muzicírovania. Hudba sa stala v jeho poňatí rozkošou, výsmechom naškrobeného snobizmu, vedome servírovaným eklekticizmom v narážkach na „odkaz minulosti“. Pravda, všetko s mierou a vkusom... Dielo i jeho interpretácia potešili do posledného miesta zaplnené auditórium.
Do celkom iného hudobného sveta voviedol poslucháčov Koncert pre husle a orchester D dur op. 35 Ericha Wolfganga Korngolda v interpretácii už spomenutého francúzskeho sólistu. Koncert v roku 1945, kedy vznikol, mnohí chápali ako nepochopiteľný návrat do romantickej minulosti. S odstupom času však toto dielo nielenže prežilo, ale stalo sa aj trvalou súčasťou repertoáru. V kantabilných premenách a v technicky exponovaných úsekoch sólového partu je nápadne zvýraznený interval tritónu, čo aj sólista vo svojej hre výrazne podčiarkoval. Do opojných a sladkých kantilén vniesol prvky hedonizmu, vzrušenia a túžby. Fenomén démonického nepokoja sa ešte výraznejšie prejavoval vo virtuóznych polohách, ktoré vzbudzovali reminiscencie huslistickej výrečnosti u Paganiniho. Meno Renauda Capuçona si budem dlho pamätať; jeho výkon, charakterizovaný prekrásnym tónom, čistotou hry a famóznou technikou, zniesol tie najnáročnejšie kritériá.
Po prestávke sa dostala k slovu i francúzska hudba – zaznel Ravelov Gašpar noci v inštrumentácii Mariusa Constanta. Ravelova vízia infernálnych síl v sebe nesie obsiahnutý romantický svet rozprávok bratov Grimmovcov, Goetheho Fausta a mohol by som menovať mnoho ďalších príkladov. Nemôžem však prehliadnuť tvorivý vklad rumunského skladateľa M. Constanta, ktorý realizoval inštrumentáciu diela. Interpretačná koncepcia Leonarda Slatkina zvýraznila v Ravelovej hudbe čaro farieb, temných síl a nálad, a to všetko v rámci dramaticky zvrásnenej symfonickej reči. Zámer sa vydaril, výsledkom bol krásny estetický zážitok, najfarebnejší koncert pre orchester, aký poznám.
Posledným číslom koncertu bol Američan v Paríži Georgea Gershwina. Vždy keď počúvam túto skladbu, si v plnej miere uvedomujem, že Gershwinova hudba je spontánne prýštiacim prameňom, nie je profesionálne „poučená minulosťou“ ako tá Bernsteinova. Slatkin pochopil Gershwina ako sériu symfonických obrazov, do detailu porozumel výrečnosti gershwinovskej melodiky – v čarovne kreovaných vedľajších hlasoch a v tvarovaní kantilén s jazzovým nádychom... Gershwinova hudba prišla ako zázrak, ako dar z nebies. Bol to nevšedný zážitok zázračnej hudby a jedinečnej interpretácie...
Igor Berger
Zázračný hlas Edity Gruberovej
K najočakávanejším koncertom tohtoročných BHS určite patrilo vystúpenie svetoznámej slovenskej sopranistky Edity Gruberovej, jej hosťa, mladého barytonistu Richarda Švedu a Slovenskej filharmónie so Slovenským filharmonickým zborom s dirigentom Petrom Valentovičom (30. 9.). Očakávania vzbudzovali slávne meno bratislavskej rodáčky, výnimočná svetová kariéra i výnimočne dlhý čas jej trvania. Práve neuveriteľná dĺžka kariéry kládla otázku – je vôbec možné vyše 40 rokov spievať na špičkovej úrovni? Koncert na ňu odpovedal kladne.
Prvá polovica programu patrila Mozartovi. Slovenská filharmónia pod vedením Petra Valentoviča ho hrala štandardne, takmer prevádzkovo, bez snahy o štýlové odlíšenie. Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň) znel presvedčivo, okrem mohutného a farebného zvuku prejavil snahu o rovnejšie vedenie fráz, predovšetkým jeho mužská časť (zbor janičiarov z Únosu zo Serailu a zbor zasvätencov z Čarovnej flauty), zaujal precíznou artikuláciou, no dostal málo priestoru. Edita Gruberová predniesla tri árie (Únos zo serailu, Don Giovanni a Idomeneo), v ktorých uplatnila bohatú skúsenosť s týmto druhom repertoáru a zmysel pre štýl (roky spolupráce s Nikolausom Harnoncourtom stále cítiť). Vďaka spoľahlivej technike bez najmenších problémov zvládla nástrahy koloratúr a častým používaním mezza voce a piana premyslene korigovala hroziace silnejšie vibrato stredného registra. V extrémne dramatickej árii Elektry z Idomenea sa dostala už do hraničnej spodnej polohy svojho rozsahu, no rozumne si pomohla charakterovým parlandom. Richard Šveda v Mozartovi zaujal príjemnou farbou svojho barytónu a kultivovaným prejavom (gróf z Figarovej svadby), no doplatil na menej znelý spodný register (Don Giovanni), pri ktorom ho dynamicky málo diferencovane hrajúci orchester bez rešpektu neustále prekrýval.
Druhá polovica koncertu sa niesla v znamení dramaturgického chaosu. Ospalo a v extrémne pomalom tempe interpretovanú polonézu z Čajkovského Eugena Onegina vystriedal skvelý výkon Richarda Švedu v árii z tejto opery. Nasledoval vrchol večera, záverečná scéna z Belliniho Cudzinky. Edita Gruberová predviedla dokonalú ukážku belcanta, premyslene vystavanú tragickú scénu s účinným dramatickým výrazom, príkladnou prácou s dychom, perfektnými koloratúrami, jasnými výškami a presne dávkovaným romantickým afektom. Richard Šveda v árii Wolframa z Wagnerovho Tannhäusera zaujal elegantným lyrickým výrazom s prísľubom kvalitného wagnerovského štýlu a precíznou artikuláciou. Horšie dopadla orchestrálna Jazda valkýr z Wagnerovej Valkýry, nepresná, rytmicky ťažkopádna a celkovo monotónna. V záverečnom čísle koncertu Edita Gruberová znova predstavila veľké finále belcantovej tragickej opery, tentoraz Donizettiho Annu Bolenu. Opäť strhujúco interpretované, pôsobivo vygradované od lyricky stíšeného úvodu až k vrcholne dramatickému záveru, ktorého dokonalé vyznenie trochu naštrbili niektoré intonačne nepresné výšky. V druhej polovici koncertu sa Slovenský filharmonický zbor predstavil iba v sprievode belcantových hrdiniek Edity Gruberovej, čo je rozhodne škoda. Orchester Slovenskej filharmónie pod vedením dirigenta Petra Valentoviča presvedčil skôr ako kvalitný sprevádzač spevákov, sólové čísla mu veľmi nevyšli.
Publikum v nabitej sále odmenilo našu sopranistku búrlivými ováciami a spevácka legenda sa mu odmenila prídavkom v podobe dokonalej Adely zo Straussovho Netopiera. Rozlúčila sa dojímavou interpretáciou ľudovej piesne Dolina, dolina v úprave Bartolomeja Urbanca: „... čo sa už raz pominulo, viac sa nenavráti.“ Zdalo sa mi to, alebo tá nostalgická slza v hlase Edity Gruberovej skutočne bola?
Jozef Červenka
Medzinárodný deň hudby
v katalánskych farbách
Medzinárodný deň hudby, ktorý je prisúdený 1. októbru, tentoraz na festivalovom pódiu celebroval jeden z mnohých hosťujúcich symfonických orchestrov, popredné španielske teleso Orquesta Simfònica de Barcelona i Nacional de Catalunya.
Katalánci sa už od prvých taktov úvodnej skladby, ktorou bolo intermezzo z málo známej opery Goyescas od Enriqueho Granadosa, identifikovali ako orchester s vysoko kultivovaným zvukom, vyváženosťou vo všetkých sekciách a – ako inak – bohatou farebnosťou. Šéfdirigent Pablo Gonzáles si s orchestrom evidentne rozumie a jeho hru tvaruje podľa svojich predstáv. Veľkou devízou Barcelončanov je nielen elastický zvuk sláčikov, ale aj vysokými kvalitami a farebnosťou disponujúce dychové sekcie, ktoré sa prezentovali očarujúcimi sólami, a v neposlednom rade „korenisto“ znejúce bicie.
Zlatým klincom programu bolo známe a populárne Concierto de Aranjuez pre gitaru a orchester Joaquína Rodriga s viac než povolaným sólistom Juanom Manuelom Cañizaresom, ktorý sa s partom skladby stotožnil autenticky a presvedčivo. Idióm španielskej hudby reprezentuje aj suita pre orchester Iberia Isaaca Albéniza. Typická hispánska koloristika a strhujúce až exaltované intonácie v atraktívnom orchestrálnom šate predstavujú pre našinca zaujímavý hudobný exkurz. Na záver zazneli dve suity z baletu Trojrohý klobúk Manuela de Fallu s typickými intonáciami, rytmami a azda aj chvíľami redundantnou popisnosťou. Na margo jej interpretácie však možno konštatovať už vyššie vyslovené superlatívy. Kriticky sa možno vysloviť v prvom rade o dramaturgii. Jej koncepcia mala za následok vyústenie do zdĺhavosti a stereotypu. Ak sa v minulosti o španielskej hudobnej kultúre tradovali tézy o jej izolovanosti vo vzťahu k vývoju vo zvyšku Európy, tak program Barcelončanov im do istej miery dal zapravdu.
Lýdia Dohnalová
SKO s pozitívnym smerovaním
Zdá sa, že Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala sa ocitol v ohnisku šťastných súradníc. Po zavše nie najvydarenejších produkciách v minulosti, istej forme hľadania, sa súbor stabilizoval a zreteľne naznačil svoje umelecké kontúry. Ansámbel zostavený zo skvelých hráčov na festivalovej pôde presvedčil nielen interpretačnými parametrami, ale aj príťažlivou a široko koncipovanou dramaturgiou.
Festivalový večer 2. 10. otvorila ojedinelá Battalia à 10 D dur C. 61 od Heinricha Ignaza Franza von Bibera, invenčný a opojný múzický gejzír. Na prvý pohľad by bolo možné polemizovať s dramaturgickou stratégiou s „vystrieľanými“ nábojmi hneď v úvode. Voľba takéhoto entrée sa však ukázala ako optimálna: „rozohrievacia“ dávka vtipných, originálnych obrázkov suity s popisom, komentármi situácií, s množstvom odkazov a onomatopojí poslucháča vovedie do neuveriteľne kinetického, bizarného sveta. Ak sa na mape hudby vyskytujú malé zázraky, Battalia nasýtená dôvtipom a humorom k nim nesporne patrí. Interpreti sa zjavne zabávali, tvorivo šantili a pozitívne nakazili auditórium, ktoré ďalšie pokračovanie programu prijímalo s nadšením aj obdivom.
Sukova Meditácia na staročeský chorál Svatý Václave op. 35a dodala večeru mýtickú príchuť a bola akoby prechodom k fatálnej, hĺbavej Šostakovičovej Komornej symfónii c mol op. 110a. Jej hudba znova a znova oslovuje a posúva poslucháča do skrytých zákutí kontemplácie, priam existenciálnych úvah i otázok. Orchester sa s myšlienkami skladby stotožnil s empatiou.
O jeho repertoárovej orientácii sa možno vyjadriť pochvalne. Jej ťažisko nie je formulované striktne, programy sú však koncipované invenčne, pestro, s dostatočným priestorom aj pre hudbu súčasných autorov. Suita rediviva je jedným z revitalizačných kompozičných počinov Jozefa Podprockého. Tohtoročný jubilant okrem „autochtónnej“ tvorby prispel záslužným dielom k sprístupňovaniu hodnôt hudby minulých storočí, viažucich sa najmä na východoslovenské kultúrne lokality. V Suite sa vo fúzii spája archaizujúci základ s aktualizačnou optikou súčasného autora. Ján Valach, v zahraničí žijúci organista, skladateľ a organizátor, svoje návraty domov sprítomňuje častými autorskými vstupmi. Kompozícia B-A-C-H – Obrázky zo života už titulom naznačuje priebeh, dej aj motivačné impulzy jeho kultivovanej výpovede. Záver vydarenej festivalovej produkcie SKO patril populárnemu hitu, Simple Symphony Benjamina Brittena.
Lýdia Dohnalová
Duel, v ktorom vyhráva každý
Jubilejné BHS po prvýkrát vo svojej histórii uviedli unikátny organový projekt, v ktorom hlavnú úlohu hralo improvizačné muzicírovanie hneď troch veľkých osobností. Zažili sme duel v zmysle spontánneho, ale kontrolovaného a nanajvýš kultivovaného improvizačného „súťaženia“ interpretov, ktorí publiku sprítomnili dávnu muzikantskú prax. Tá si na svetových koncertných pódiách, a vďaka organu i v sakrálnych priestoroch, právom získava čoraz viac pozornosti.
Úvod koncertu patril významnej slovenskej organistke žijúcej v zahraničí Monike Melcovej, ktorá nás svojou klavírnou improvizáciou na motív Menuetu na meno Haydn od Mauricea Ravela doslova vtiahla do farebnej impresionistickej nálady dômyselným narábaním s prvkami ravelovskej kompozičnej reči cez rôzne paralelné postupy, celotónové a pentatonické stupnice až k ukážkovému používaniu modulácií. Pri takýchto projektoch je úloha moderátora nezastupiteľná. Melcová sa jej aj ako členka porôt prestížnych improvizačných súťaží zhostila výborne. Už text bulletinu z jej pera predznamenal, že nepôjde o predimenzované odborné klišé, ale že sa prijateľnou formou bude prihovárať širokému okruhu recipientov slušne zaplnenej Reduty.
Po Melcovej príjemnom entrée sa jeden z hlavných protagonistov duelu, maďarský organista László Fassang, najprv predstavil ako ostrieľaný bachovský interpret. Jeho Fantázia a fúga g mol BWV 542 niesla všetky atribúty výbornej interpretácie. Aj keď organ v SF nie je práve ideálnym nástrojom pre polyfonickú faktúru diel J. S. Bacha, Fassang sa svojej úlohy zmocnil do bodky profesionálne, či už priliehavou registráciou alebo vhodnou artikuláciou a frázovaním so zreteľom na daný akustický priestor.
Pódium potom patrilo jednému z najvýznamnejších organových improvizátorov súčasnosti, nástupcovi Oliviera Messiaena v Kostole sv. Trojice v Paríži, Loïcovi Malliému. Po uvedení témy zo Stabat Mater dolorosa od Giovanniho Felice Sancesa v podaní Moniky Melcovej Redutu rozozvučal klavír. Mallié improvizoval vo forme passacaglie v romantickom duchu. V ideálnych dávkach sme v jednotlivých variáciách mohli identifikovať chopinovskú klavírnu poetiku i revolučnú výbušnosť, schumannovskú nežnosť, miestami aj podvedomé názvuky Schuberta. Organová hudba „Bacha 20. storočia“ Oliviera Messiaena prostredníctvom Malliého hlbokej výpovede navodila neopakovateľnú atmosféru parížskeho Kostola sv. Trojice. Posledné dve časti z L’Ascension na organe „francúzskeho typu“ zosobnili nádherný výklad hudbou vyjadrených teologických myšlienok hlboko veriaceho skladateľa. S nedostatkom chrámového akustického vyznenia diela sa Mallié vysporiadal obdivuhodne.
László Fassang je známy svojím širokospektrálnym muzikantským záberom a tiež účinkovaním v rôznych crossoverových projektoch, vrátane world music. Jeho organová improvizácia na myjavskú ľudovú pieseň Neni take polečko ukázala organ v netradičných registračných polohách, aj s po prvýkrát použitým tzv. sostenutom na 3. manuáli, kde elektronická pamäť nástroja nechá znieť jednotlivé akordy pri súčasnom hraní na iných manuáloch. Atonálne dramatické riešenie s charakteristickým metrorytmickým zadelením vystriedala rozsiahla spoločná organová improvizácia majstrov Fassanga a Malliého na chytľavú tému šarišskej ľudovej piesne A dze idzeš, Helenko, Helenko, spracovanej vo variačnej forme.
Vrcholom koncertu bola improvizácia oboch umelcov (Mallié – organ, Fassang – klavír) na text básne Albatros zo zbierky Kvety zla Charlesa Baudelaira. Báseň sugestívne predniesla Monika Melcová najprv v preklade Miroslava Válka, potom v origináli. Báseň poskytla ideálny priestor pre pôsobivú hudobnú výpoveď oboch umelcov v nepretržitom dialógu. Koncert bol oslavou spontánnosti a radosti z hudby, ktoré umocnil synergický efekt podmanivej charizmy troch výnimočných interpretačných zjavov súčasnosti.
Marek Vrábel
Budapeštianska
mahlerovská esencia
Nie každý deň sa dá zažiť taká úprimná radosť z muzicírovania, akú na publikum v bratislavskej Redute preniesli Iván Fischer a jeho Budapeštiansky festivalový orchester. Fischer pristupuje k orchestrálnym hráčom ako k sólistom, ich schopnosti cibrí v cykloch koncertov komornej, starej i súčasnej hudby. Na zvuku telesa to počuť od chvíle, kedy začne ladiť – je plný, vrúcny, kompaktný a zároveň nádherne diferencovaný. Na BHS sa predstavil s dielami Richarda Straussa a Gustava Mahlera.
Sopránové sólo sa inštrumentálnou štruktúrou Straussových Štyroch posledných piesní prepletá ako strieborný prameň v zložitom vrkoči, ktorý však v konečnom dôsledku pôsobí dojmom prostej čistoty. Presne tak vyznela skladateľova labutia pieseň: žiadny vlások nevytŕčal, všetko – nevynímajúc okrúhly zvonivý hlas švédskej sopranistky Miah Perssonovej – s pokorou slúžilo harmonickému vyzneniu kompozície.
Kým Strauss ukolísal publikum pokojnou krásou, Piesne potulného tovariša ho nasmerovali k extáze. To, čo v Redute predviedol grécky barytonista Tassis Christoyannis, bola interpretačná esencia Mahlera. V úžasne premyslenej hudobnej koncepcii (nielen v zmysle vnútornej dramaturgie jednotlivých piesní, ale najmä v rámci cyklu ako celku) moduloval hlas v rozmanitých výrazových variáciách, prelínajúc lyrickú a dramatickú textúru. Nálady sa v jeho vokálno-mimickom prejave striedali v rýchlom tempe a priam fyzicky zhmotňovali rozorvanosť duše putujúceho tovariša – Mahlera. Orchester prežil každý poryv interpreta na vlastných sláčikoch/dychoch, rozvíjajúc partitúru v nádherných dynamických i tempových poryvoch, s prekvapivými rytmickými a melodickými akcentmi.
V Mahlerovej Symfónii č. 4 G dur, vymykajúcej sa z autorovej symfonickej tvorby intímnejším charakterom, rozkryl Fischer najširšiu paletu nálad. Úvod prežiarila detská bezstarostnosť a hravosť. Neskôr dirigent uvoľnil „stavidlá“ orchestrálnej energie, pričom sa však ani pri tutti zvuku vo fortissime nestrácali nuansy a citlivá architektúra kompozície. Orchester dokázal vzrušujúco zahrať aj obyčajnú vzostupnú stupnicu: ako schodíky do neba, vychutnávajúc si každučký z nich. Práve tam vedie poslucháčov Mahlerova partitúra v záverečnej štvrtej časti so sopránovým sólom Wir genießen die himmlischen Freuden – do nebeskej vlasti, kde „Cecilka svätcov učí – a to sú náramní hudci!“ (preklad Jela Krčméry-Vrteľová)
Budapeštiansky festivalový orchester síce neučila osobne patrónka muzikantov, no Iván Fischer sa tejto úlohy chopil s maximálnou kompetenciou. Že je hudba pre budapeštianskych umelcov chlebom každodenným, dokázal i prekvapivý prídavok, ohlásený bezchybnou dirigentovou slovenčinou: úryvok z Mozartovho Laudate dominum, v ktorom sa z orchestrálnych hráčov stali zboroví speváci. Standing ovations sú v našich podmienkach zdevalvovaným prejavom uznania. Ale občas to aj jeho odporcov spontánne zdvihne zo stoličky.
Michaela MOJŽIŠOVÁ
Kurucová, Pommier, ŠKO Žilina
Stalo sa už dobrým zvykom, že Štátny komorný orchester Žilina prichádza na BHS s premiérovým uvedením diela slovenského autora. Naposledy to bolo oratórium Noberta Bodnára a teraz, podobne ako v roku 2011, v ich podaní na festivale zaznela premiéra symfónie Petra Martinčeka van Grob. Pred troma rokmi to bola Symfónia č. 3 „Benátska“, ktorú skladateľ skomponoval pod vplyvom impresií z návštevy severotalianskeho mesta, skladba však bola zároveň meditáciou o duchovnom zmysle života (fragmenty textu latinskej pohrebnej omše v parte zboru). Jeho najnovší opus, Symfónia č. 4 „In memoriam M. R. Štefánik“, už vo svojom názve prezrádza autorovu ambíciu obsiahnuť závažnejšie posolstvo, viažuce sa na odkaz veľkej osobnosti našich dejín. Opäť tu poníma symfóniu ako vokálno-inštrumentálny žáner, tentoraz na ešte väčšej ploche (približne 47 minút) a v širšom speváckom obsadení (mezzosopránové sólo a zbor). Za textovú predlohu vokálnych častí rámcujúcich symfóniu si Martinček zvolil básne W. E. Henleyho a G. Apollinaira v anglickom, resp. francúzskom origináli.
Úvodná časť navodzuje pomerne temnú atmosféru (opakujúce sa verše „Za týmto miestom hnevu a sĺz...“), tá sa však neskôr celkom zmení pod vplyvom krehkosti Apollinairovej poézie („Niekde tam vonku spieva vták, je ako tvoja duša bdiaca...“). Moment gradácie skladateľ vytvoril postupným nabaľovaním nástrojov od sólového kontrabasu až po plný zvuk orchestra a neskôr zase jeho postupným „odchádzaním“ (inšpirácia Góreckého 3. symfóniou?). Druhá a tretia časť symfónie sú čisto inštrumentálne – lyrické Adagio molto strieda energické Intermezzo s výraznými sólovými vstupmi sekcie bicích nástrojov. Finálová časť sa svojím charakterom vracia k úvodu. Veľmi náročné na intonačnú presnosť sú tu a cappella pasáže zboru (Spevácky zbor Lúčnica, zbormajsterka Elena Matušová), azda ešte náročnejšie však bolo pre sólistku udržať v napätí hlasovo exponované úseky zasadené do veľmi tichej dynamiky. Zmysel pre pochopenie tohto zámeru v maximálnej miere prejavila Jana Kurucová, ktorú sme doteraz u nás mali možnosť stretávať len na pôde klasického operného žánru. V tento večer ukázala, že aj súčasná vokálna tvorba je oblasťou, kde môže dobre využiť svoj hlasový potenciál.
Za precízne naštudovanie diela si zaslúži uznanie francúzsky dirigent Jean-Bernard Pommier. Ten sa v prvej polovici koncertu po predohre Coriolan predstavil tiež v dvojúlohe sólistu a dirigenta v rámci Beethovenovho Koncertu pre klavír a orchester č. 2 B dur op. 19. Ako sa to občas stáva, takéto kumulovanie funkcií môže ísť vo výsledku na úkor vzájomnej rytmickej súhry, čo bolo na niekoľkých miestach realitou aj tomto prípade. Celkový dojem z uvedenia skladby v tejto podobe bol však dobrý, takže si festivalové publikum vytlieskalo i prídavok – Valčík f mol op. 70 Fryderyka Chopina.
Juraj Bubnáš
Koncert speváckeho zboru
mesta Bratislavy
Výber diel zaradených do programu koncertu Speváckeho zboru mesta Bratislavy v nedeľné popoludnie 12. 10. bol zvolený veľmi dobre; skladby sa buď vzájomne tematicky dopĺňali, alebo vytvorili zaujímavý a žiadaný kontrast.
Dielo Die Freude Jerusalems pre zbor a organ od Mirka Krajčiho našlo svoju znejúcu podobu na koncertnom pódiu pod taktovkou skúseného dirigenta Ladislava Holáska. Organista Peter Mikula mu dodal iskru, ktorá mu spolu so zamatovou farbou zboru prepožičala žiadaný charakter, hoci si myslím, že by táto dynamická a impulzívna skladba vyznela zaujímavejšie v interpretácii mladšieho zboru s ostrejším, konkrétnejším a výraznejším zvukom.
V hudobnom obraze Ad Matrem Juraja Hatríka som cítila úžasný pokoj; zbor v unisone doslova maľoval spolu s Cyrilom Šikulom (flauta) a Tomášom Nemcom (klavír) obrazy krásneho nedeľného poludnia. A ako podľa textu „list každý něco šepce“, tak gesto zbormajstra Ladislava Holáska vystihovalo mäkkosť tónu a plynulosť každej frázy.
Netradičné, veľmi intímne obsadenie nástrojov v treťom zvolenom diele – Omši A dur op. 12 FWV 61 pre soprán, tenor, bas, zbor, harfu, violončelo, kontrabas a organ Césara Francka – prinieslo širokú paletu farebných kontrastov. Zrelá a plná farba zborových hlasov vynikla predovšetkým na miestach v piane, ukrátené však neostali ani rýchle a dynamicky exponované pasáže omše, v ktorých sa naplno prejavilo nadšenie zboristov. Sólisti Eva Šušková, Martin Gyimesi a Daniel Čapkovič s duchovným ponorom a nadhľadom vyjadrili hĺbku diela. Spomedzi inštrumentalistov nemôžem nespomenúť výkon harfistky Kataríny Turnerovej, ktorá využila všetky možnosti nástroja na vytvorenie kontrastu medzi jednotlivými časťami. Interpreti spoločne ponúkli príjemný zážitok, čo v závere ocenila dlhým potleskom takmer do posledného miesta zaplnená koncertná sála Slovenskej filharmónie.
Petra Torkošová
Na trase
Praha – Viedeň – Bratislava
Ak bol večer s Londýnskymi symfonikmi (LSO) strhujúcou jazdou prepychovým rýchlovlakom, valiacim sa vpred rýchlosťou, pre ktorú si nevšímate krajinu okolo, s Českou filharmóniou (ČF) a Viedenskými filharmonikmi (WPh) to bolo ako na vyhliadke. Nekompromisný Gergiev (LSO) a exaktný Fischer (Budapest Festival Orchestra) sú z iného sveta, než „hodinár s dušou“ Jiří Bělohlávek (ČF) a „majster luftpauzy“ Peter Schneider (WPh). Boli ako sprievodcovia, ktorí s radosťou predstavia každú scenériu, každý detail. A ten si potom možno v pokoji obzrieť a ohmatať zo všetkých strán. Nech je ako chce, koncerty českých (28. 9.) a Viedenských filharmonikov (5. 10.) boli tým najlepším, čo tento ročník BHS v rámci symfonickej hudby priniesol.
A všetko bolo o to zaujímavejšie, že WPh priviezli takmer úplne český program: Dvořákove Biblické piesne a Sukovho Asraela doplnili Pendereckého Adagiom z opery Paradise Lost. Pražania zasa Patnáct listů podle Dürerovy Apokalypsy Luboša Fišera a Prokofievov Tretí klavírny koncert korunovali Dvořákovou Siedmou. Milá náhoda: kombináciou oboch programov ČF otvárala svoju tohtoročnú sezónu.
Fišer, u nás známy skôr ako autor hudby ku klenotom českej filmovej frašky ako Adéla ještě nevečeřela a Tajemství hradu v Karpatech, patrí v Čechách k najvýraznejším predstaviteľom tej časti svojej generácie, ktorá v 60. rokoch minulého storočia nadviazala na to najsúčasnejšie, čo vtedy hýbalo západnou hudbou. Výsledkom je práve aj Patnáct listů, prešpikovaných aleatorickými pasážami a sonoristikou. Nikdy sa pri nich neopomenie, že boli ocenené prvou cenou na Medzinárodnej skladateľskej tribúne UNESCO v Paríži. Tento fakt je dnes totiž asi závažnejším než samotná skladba. Jej najsilnejšou zložkou je dômyselná architektúra. Pre mňa bola hlavným lákadlom, ale zároveň aj sklamaním. Bělohlávkovi sa však obdivuhodným spôsobom podarilo miestami nesúdržný materiál stvárniť tak, aby pôsobil čo najzrozumiteľnejšie a, pod oblúkom plynulej gradácie, čo najkompaktnejšie. Domnievam sa však, že Patnáct listů je ten typ skladby, ktorej elegantné kompozičné riešenie ukáže viac „na papieri“, než v koncertnej sále.
Strhujúci výkon Behzoda Abduraimova už zaručene nenechal na pochybách nikoho. Prokofievov Tretí klavírny koncert je výkladnou skriňou mladého klaviristu; už pár rokov ním valcuje svetové pódiá a medzitým ho s Jurajom Valčuhom stihol zaznamenať aj na CD. Na škále medzi brilantnou perkusívnosťou a introspektívnym lyrizmom sotva 25-ročný uzbecký klavirista jednoznačne smeruje k prvému pólu a bude zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa mu podarí integrovať ten druhý. Čo sa však vymyká akémukoľvek škálovaniu, je jeho obdivuhodná výdrž. Tam, kde možno očakávať odpadnutie, pokračuje Abduraimov s ešte väčším nasadením a neskutočnou presnosťou, aby napokon omráčil pianistickou balistikou v závere 3. časti. V kontrapunkte s priezračným, jasne štruktúrovaným zvukom ČF to bol Prokofiev naozaj nevšedný.
V oblasti orchestrálnej hudby je Bělohlávek v súčasnosti vari najpovolanejším nositeľom dvořákovskej tradície, o čom svedčí aj najnovší komplet skladateľových symfónií a koncertov s ČF, ktorý vyšiel v júli tohto roku. Ak vôbec možno vyzdvihnúť niečo konkrétne na dokonalom referenčnom výkone z bratislavského koncertu, potom je to geniálna voľba temp, ktorá v najlepšom význame činí zadosť klasickému výroku, že so správne zvoleným tempom hudba príde sama. Čo potom, ak znie s charakteristicky iskrivým zvukom ČF...?
Ťažiskom programu Viedenčanov boli Dvořákove Biblické piesne s Dagmar Peckovou. Bolo fascinujúce sledovať, ako Schneider vytvaroval jednotlivé frázy do najnepatrnejších detailov – po dynamickej aj výrazovej stránke; ako jednotlivé frázy nechal doslova „dýchať“. Pecková spievala pevne a zreteľne, bez náznakov forsírovania. Ak to niekomu aj zaváňalo akademickou sterilitou alebo hudobným snobizmom, Biblické piesne boli jedným z najlepších výkonov celého festivalu a nič na tom nemenia ani menšie a sotva postrehnuteľné zaváhania lesného rohu.
Veľký záujem vo mne vzbudila monumentálna symfónia Josefa Suka Asrael, a to hlavne preto, že som bol zvedavý, ako sa rakúsky orchester pod vedením rakúskeho dirigenta vysporiada s furiantom v 3. časti. Viedenčania skladbe na mnohých miestach vtisli takmer až brahmsovskú odmeranosť, hlavne v začiatku. Mimoriadne dlho doznievajúce údery tympanov a pizzicata kontrabasov v 1. časti pôsobili obzvlášť prízračne. Česká rytmika však napokon nevyznela práve najprirodzenejšie a najpresvedčivejšie, chýbala jej charakteristická elastickosť a práve tam, kde sa Suk azda najvýraznejšie ukazuje byť Dvořákovým dedičom, vyznela dosť plocho.
S ČF a WPh to bola skutočne nádherná vyhliadka, plná nezabudnuteľných okamihov. Viedenčania si uctili rok českej hudby nadmieru dôstojne a je veľká škoda, že sa k nim v konečnej stanici, v Bratislave, nepridal aj náš prvý orchester.
Vystúpenia Slovenskej filharmónie na BHS zachádzali do krajností. Naši filharmonici buď ponúkli mimoriadne presvedčivé a vydarené výkony, alebo zostali akosi nepochopiteľne indisponovaní. Dominovali však vydarené výkony.
Keďže plánované vystúpenie kontratenoristu Maxa Emanuela Cenčića s programom z Mozarta a Rossiniho bolo 4. 10. z dôvodu ochorenia sólistu zrušené, ponúkla SF napokon dva čisto inštrumentálne programy, v ktorých prevládal francúzsky repertoár. Prekvapivo však bol „francúzskejší“ ten, ktorý na záver celého festivalu uviedol energický Pinchas Steinberg (12. 10.). Francúzsku časť piatkového koncertu (26. 9.) pod taktovkou šéfdirigenta Emmanuela Villauma predstavoval len Ravelov „jazzový“ Klavírny koncert G dur.
Subtílne perlenie Jeana-Yvesa Thibaudeta prežiarené precíznou technikou však utrpelo dosť zásadnú porážku. Klaviristu nebolo na balkón takmer vôbec počuť; Ravelovu vcelku úspornú, na drevené dychové nástroje a bicie zameranú inštrumentáciu premenila SF na neústupného vyzývateľa pohlcujúceho značnú časť klavírnej drobnokresby. Prejemnelý výraz sólistu sa tak dostal do ostrého kontrastu s pomerne obhrublým zvukovým profilom orchestra, navyše poznačeným nesúhrou ansámblu a indispozíciou hráča na anglickom rohu v 2. časti. Pokiaľ ide o malú zvukovú výdatnosť klaviristu, ponúka sa teória, o ktorej som si istý, že neobstojí. Ale predsa... Nie je Thibaudet tak trocha „rozhýčkaný“ častým nahrávaním? (Má na konte takmer 50 nahrávok.) Jeho výkon pripomínal filmového herca, ktorý je zvyknutý na detail kamery a „hrá tvárou“ – veľkých gest sa na pódiu nedostáva a filigránstvo mimiky zaniká. Naopak, sólové prídavky, z ktorých prvý tvorila Pavana pre mŕtvu infantku, boli fascinujúce a vyvolávali domnienky o tom, aký okúzľujúci a šarmantný by mohol byť Thibaudetov recitál zostavený z Ravelových skladieb pre sólový klavír...
Rovnako rozpačitým dojmom pôsobil Brittenov Husľový koncert d mol zo záverečného koncertu festivalu. Úroveň technickej vyspelosti Anthonyho Marwooda demonštruje skutočnosť, že huslista premiéruje skladby krajana Thomasa Adèsa známe svojou technickou náročnosťou. V Brittenovi sa však prejavila značná dávka nesústredenosti pri súhre s orchestrom a hlavne pri hre flažoletov, ktoré sústavne neladili. Všeobecne menej výraznému a pomerne jednotvárnemu výkonu nepomohol ani Steinbergov nadhľad, prejavujúci sa v neohrozenom formovaní jasnej štruktúry skladby. Brittenov koncert akoby nikoho okrem dirigenta nebavil – ani sólistu, ani orchester a napokon – ani obecenstvo.
V kontraste k obom sólovým koncertom sa skladby, ktoré ich rámcovali, dočkali napospol vynikajúcej interpretácie. Warzone Giju Kančeliho chytil Villaume za správny koniec. Názov skladby, zdanlivo odkazujúci ku skrytému politickému programu, je v skutočnosti len fonetickou hrou s osetínskym slovom vorzon – láska. Môžeme sa domnievať, že je to láska k hre; táto brikoláž totiž v sebe strieda prvky mikrotonálne znejúceho lamenta vysokých huslí, názvukov filmovej hudby charakteristickej pre kriminálne filmy francúzskej proveniencie z polovice 70. rokov minulého storočia a vynikajúco spracovanej (post)sovietskej estrády pripomínajúcej Šostakoviča, prvky koexistujúce vo vzťahoch zvlášť ostrých sarkastických kontrastov. Napriek tomu, že sú pospájané dosť provizórne, v podaní Villauma a SF pôsobili sebaisto, spojito a boli mimoriadne zábavné. Práve tak, ako plne znejúca radostná Massenetova Ouvertúra z opery Chérubin, otvárajúca záverečný koncert festivalu.
Vrcholom výkonov našich filharmonikov však boli skladby uzatvárajúce oba koncerty a zároveň celý festival: Šostakovičova Piata a Berliozova Fantastická symfónia. Šostakovičova symfónia sa pod Villaumovou taktovkou naplno rozbehla zhruba v polovici 1. časti, no odvtedy už nestrácala ťah a valila sa dopredu, zušľachtená spoľahlivými sólovými výstupmi a robustným zvukom plechových dychových nástrojov. V porovnaní s Ravelom akoby sa kompletne vymenilo celé osadenstvo orchestra a kompaktný zvuk orchestra udivoval obdivuhodnou razanciou. Zvláštny kontrast počas jedného večera... Steinberg vo Fantastickej symfónii rozpálil SF dobiela a za mimoriadne jasné gesto sa mu orchester odmenil kompaktným zvukom, dobrou súhrou a s chuťou zahranými sólovými vstupmi. Pri Sabate čarodejníc sa v závere polstoročnice BHS Reduta otriasala v základoch!
Harmónia kontrastov?
Recitály Mateja Arendárika a Julie Fischer predstavovali skôr nezmieriteľné protiklady. Ten sobotňajší (4. 10.), klavírny, bol ako nepretržitý prúd dlažobných kociek valiacich sa do publika šialenou rýchlosťou, občas popretkávaný zábleskmi romantizmu v podobe pátosnej sentimentálnosti. Program, kde komplet Musorgského Obrázkov z výstavy tvorí iba druhú polovicu a zvyšok vypĺňa Prokofievova Sonáta č. 4, Szymanowského Štyri etudy a Zeljenkova Toccata, je sústom pre každého klaviristu. Pre Arendárika sa však ukázal byť príliš veľkým sústom.
Z úvodnej Zeljenkovej Toccaty zmizla akákoľvek spontánnosť. Dokonalá príprava si tu vyžiadala svoju daň v podobe mechanickej jednotvárnosti. V „búrkových mrakoch“ najspodnejšieho registra zanikajúca stredná poloha pohltila Chopina pripomínajúcu drobnokresbu Szymanowského Štyroch etúd a dominovala aj Prokofievovi. Ťažkotonážna jazda Musorgského Obrázkov napokon priniesla extrémne kontrasty sizyfovskej úmornosti (Katakomby by zobudili aj mŕtveho...) a brilantného odľahčenia (Tanec nevyliahnutých kuriatok, Trh v Limoges). Nedôstojne rýchle Promenády to síce nevyvážilo, ale ohlušujúca apoteóza Veľkej brány Kyjevskej, tiahnuca sa od vehementne dupotajúcej Baby Jagy, bola výnimočným hudobným zážitkom, ktorá od klaviristu vyžadovala úder merateľný v megatonách.
S napätím očakávaný recitál Julie Fischer a Yulianny Avdeeva (10. 10.) ponúkol celkom iný typ hudobného vytrženia. V kongeniálnej interpretácii Bachova Sonáta E dur BWV 1016, Brahmsovo Scherzo pre husle a klavír c mol WoO posth. 2 a Tretia husľová sonáta d mol odrážali lekárnickými váhami odmeriavanú rovnováhu medzi intelektuálnym vhľadom, reprezentovaným suverénnou orientáciou v štruktúre skladieb a emocionálnou intenzitou, prejavujúcou sa v šírke frázovania. V Bachovej Sonáte Fischer smerovala k samotnej podstate skladby bez zbytočného špekulovania nad možnosťami poučenej interpretácie a iných prístupov. Vďaka prirodzene zvoleným tempám skladba vyznela mimoriadne sviežo. Rytmická pregnantnosť Brahmsovho Scherza sa trocha vytratila v mäkšom a širšom frázovaní. To sa postaralo aj o zjemnenie osudového charakteru hlavného bodu programu – Prokofievovej Prvej husľovej sonáty. S absolútne dokonalou technikou, ktorú tu Julia Fischer naplno predviedla, si nezadajú ani tie najlepšie interpretácie. Jej prístup bol napriek ráznemu gestu a rozhodnosti prameniacej z toho, že huslistka presne vie, čo chce, skôr mäkší. Z rýchlych, do poslednej noty jasne čitateľných pasáží v pianissime (sedel som na balkóne), ktoré sonátu rámcujú a majú byť oným príslovečným „vánkom medzi náhrobkami“, doslova behal mráz po chrbte. Avšak z iného titulu: že sme svedkami vzácnej chvíle, ktorá sa už nemusí opakovať.
Alexander Platzner
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.