Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie, ktorý založil violončelista Jozef Lupták, oslávil tento rok už 15. narodeniny. Od 11. do 24. septembra pripravili organizátori v Bratislave osem hudobných večerov, vernisáž fotografií dokumentujúcich príbeh festivalu a nechýbal ani tradičný koncert pre deti.
Burlas & Glass
Vypredaný úvodný večer Konvergencií (15. 9.) priniesol hneď niekoľko paradoxov. Skutočnosť, že minimálna hudba môže priniesť maximálny zážitok, nie je dávno novinkou. Poslucháč odchovaný európskou hudobnou tradíciou však môže ešte vždy naraziť na problém, a to i napriek tomu, že americký minimalizmus je istým spôsobom jej pokračovaním, ba dokonca zavŕšením (evolučnosť, symetria v modálnej a tonálnej hudbe, opakovanie radov v dodekafónii, opakovanie rytmických a melodických patternov v minimalizme, zastavenie zvuku u La Monte Younga a Yvesa Kleina). Odmietnutie až odpor Philipa Glassa voči európskej avantgarde vyzerá u jeho kolegu a rivala Steva Reicha ako progres: pri práci s radom tónov dospel k jeho opakovaniu. Povýšenie „opakovania“ nad serialistické „neopakovanie“ sa stalo jedným z princípov minimalizmu a vyslúžilo mu označenie repetitívna hudba. Tá v sebe spája dva protichodné myšlienkové vplyvy: racionalistickú konštruktívnosť Západu a východnú filozofiu. Glassa inšpirovala najmä indická hudba, pri spolupráci s Ravim Shankarom začal premýšľať o opakujúcich sa cykloch a pridávaní a uberaní rytmických pulzov. Prekvapivým bolo, že Glassova hudba zaznela v bratislavskom Dóme sv. Martina.
Zvláštnym pendantom (ale i kontrastom) k hudbe amerického minimalistu boli nehybnosť a pokoj v hudbe Martina Burlasa, ktorá zaznela v interpretácii Jozefa Luptáka a Bratislava Convergence Players. Premiéra skladby na objednávku Konvergencií s názvom Nedokončená skladba pre violy bola prekvapením. Sonórne basy, statické harmónie a sýty tón sláčikového septeta naplnili priestor katedrály zvláštnou hĺbkou, z fascinujúceho finále naplneného glissandami chodil po chrbte mráz. Zvuk nástrojov mimo obvyklých registrov či netradičné techniky hry zaujali v staršej Burlasovej skladbe C durable pre komorný súbor (2011). Unikátnym spojením starobylého priestoru gotického chrámu a svetelného dizajnu, o ktorý sa postaral Ján Šicko, vznikla na klenbách Dómu vizuálna projekcia, ktorá interaktívne umocňovala Glassove diela v interpretácii Fera Királya.
Unikátny zážitok podporila akustika dómu, ktorá spôsobila akoby hudba krúžila okolo hláv návštevníkov. Pokojný tok Glassovej skladby Mad Rush (1979), sprevádzaný subtílnymi kontúrami svetelného dizajnu na klenbách chrámu, striedali rýchle behy organistu a galopujúca svetelná show. Nekonečnosť času a priestoru akoby na dlani. A to doslova: návštevníci dostali od organizátorov symbolické vreckové zrkadielko s nápisom „iný pohľad na umenie“, ktorým mohli pohodlne sledovať klenbu. Človek má pri tejto hudbe pocit, že nikdy neskončí, a úprimne si to želá. Dôkazom mohol byť potlesk visiaci hodnú chvíľu po skončení doslova na vlásku. Pravý opak nastal po odznení skladby Two Pages for Steve Reich (1969), ktorú publikum neprijalo jednoznačne. Dielo, pozostávajúce zo segmentov neustále sa opakujúcich prvých piatich tónov stupnice c mol s postupnými rytmickými obmenami (na spôsob Monotónnej symfónie Yvesa Kleina), nasledoval bezprostredný aplauz. Možno úľavy.
Michal SVORADA
Konvergencie 15
Pätnásty ročník festivalu začal neformálne už 11. 9. v industriálnych priestoroch Design Factory, dlhoročnej základni Konvergencií. Úvodom do aktuálneho ročníka bola retrospektívna vernisáž konvergencie 15 z archívu Jarmily Uhlíkovej, Martiny Šimkovičovej a Daniely Meressa Rusnokovej. Výber predstavil publiku históriu festivalu v obrazoch, momenty muzikantského zanietenia, chvíle extázy i kontemplácie, pohľady do zákulisia. Tiež pripomenul, ako ťažko zachytiť hudbu, aby výraz tváre hudobníka bol výrečný takmer ako zvuk. K príjemnej atmosfére prispelo i stretnutie s jubilujúcim Jurajom Alexandrom, sólistom, dlhoročným členom SKO, zberateľom nahrávok i muzikantských historiek. Violončelista sa predstavil ako skvelý rozprávač a nemohla chýbať ani hudba. Okrem sólového Ravela uviedol spolu s Jozefom Luptákom duetá Petra Zagara a Bélu Bartóka. Vyvrcholením večera bola 1. časť Brahmsovho Sláčikového sexteta B dur op. 18, narodeninový dar umelcovi od mladších kolegov Milana Paľu, Petra Bieleho, Petra Zwiebela, Petra Vrbinčíka a Jozefa Luptáka.
Bratislavské koncerty
Zbierať nezabudnuteľné zážitky je na Konvergenciách ľahké. Festivalové koncerty tvoria mosty do minulosti a otvárajú tak priestor pre budúcnosť. Takýmto podujatím bol večer v Klariskách (17. 9.), na ktorom účinkoval rezidenčný festivalový súbor Bratislava Convergence Players pod taktovkou Mariána Lejavu. Dirigent s mimoriadnym citom pre súčasnú hudbu sa brilantným spôsobom pričinil o úspešnú svetovú premiéru Šiestich bratislavských koncertov Jevgenija Iršaia. Cyklus symbolicky doplnila hudba prešporských skladateľov z 1. polovice 20. storočia, výber z Dohnányiho Serenády C dur pre sláčikové trio, Andante amoroso a dva z Troch kánonov Alexandra Albrechta, v ktorých spolu s Jozefom Luptákom spoluúčinkovali zahraniční hostia Ellie Fagg a Tom Norris. Ťažiskom koncertu boli náročné Iršaiove diela, ktorých sólistické party boli veľkou výzvou aj pre skúsených interpretov formátu Milana Paľu (husle, viola), Jozefa Luptáka (violončelo), Petra Katinu (akordeón). Ako sólista (klavír) sa predstavil i samotný autor. Vznik cyklu inšpirovala žiadosť Jozefa Luptáka o skladbu pre violončelo a komorný orchester. Iršaia požiadavka zaujala a po vzore Bachových Brandenburských koncertov vzniklo ďalších päť kompozícií s tajomnými názvami: Penetration pre violončelo (narážka na zrod), Shinuitsura pre violu (v hebrejskej Kabale znázorňuje proces transformácie), Concerto mosso pre čembalo alebo klavír (pocta barokovej koncertantnej forme), Concert in P(ale) Mino(r) pre husle (venované priateľovi Milanovi Paľovi), Mnemiranet pre akordeón (v ruštine „mne mira net“, narážka na Petrarcov sonet) a finále Slovensko, láska moja pre husle a violončelo.
Koncerty petrohradského rodáka sa zaradia medzi nepočetné diela slovenských skladateľov, ktorí použili názov mesta v skladbe i ako zdroj umeleckej inšpirácie (A. Moyzes: Tri skice o Bratislave, J. Zimmer: Hudba starej Bratislavy, Bratislavský hrad, Bratislavská jar, J. Pospíšil: Bratislave op. 33, D. Kardoš: Bratislavská predohra, B. Urbanec: Bratislava pre symfonický orchester, R. Gašparík: Bratislavské poviedky.) Cyklus Iršaiových kompozícií by mal čo najskôr získať podobu nahrávky. Táto hudba neponúka „easy listening“ s lokálnym koloritom. Útočí na poslucháča expresívnym tokom disonantných hudobných obrazov, nárokuje si pozornosť a snahu preniknúť do autorovho jazyka. Ide o sled precízne tvarovaných viacvrstvových hudobných obrazov s veľkými kontrastmi a početnými prekvapeniami. Pod hudobným jazykom 21. storočia cítiť barokový formový skelet. Iršai realizuje gradácie, vrství disonantné tvary, uvádza klastre, hrá sa s očakávaniami poslucháča, nechýbajú ani lyrické pozastavenia, sled neoklasických odbočiek, skriabinovská extáza či zrýchlená filmová skratka. Spôsob, akým „inscenuje“ úlohu sólistov, dbajúc na timbrové odlišnosti, vypovedá o autorovej „divadelnej“ zručnosti realizovať scenár so sólistom v hlavnej úlohe. Jedným z najrafinovanejších prekvapení bolo zopakovanie postupu v závere jednotlivých koncertov. Autor cieľavedome krotí vo finále všetky iniciatívy v sóle i orchestri vytvárajúc divotvorný sled epizód spejúcich ku konsonantným katarzným rozhrešeniam. Tento jav mohli precítiť iba účastníci fascinujúceho maratónu uvedenia celého cyklu. Meška PUŠKÁŠOVÁ
Oktetá
Zaujímavú, ak nie najzaujímavejšiu dramaturgiu z celého festivalu, priniesla dvojica koncertov 20. 9. Pravdupovediac, ťažko si možno predstaviť spojenie dôraznejšie odporujúce pojmu, ktorý dáva meno celému festivalu, ako keď sa na jednom programe vedľa seba objavia skladby Juraja Beneša a Maxa Regera. S Benešovým For instance Black Pony per corno di bassetto sa predstavil Ronald Šebesta. Na festivale účinkoval aj ako člen Lotz Tria, no najväčší priestor dostal v Regerovom Klarinetovom kvintete A dur op. 146. Názov Benešovej skladby sa nenaplnil, keďže namiesto basetového rohu Šebesta siahol po altovom klarinete s modernou mechanikou, čomu sa vzhľadom na náročnosť skladby nemožno čudovať. Nevýraznému a rozpačitému vyzneniu to však nepomohlo. Ťažko povedať, čo bolo dôvodom, umelcov výkon s Lotz Triom bol výborný. Nasledujúca Sonata per violino solo, ktorej sa zhostil temperamentný Milan Paľa, predstavovala úplný protipól. Bol to ukážkový príklad stretu výraznej osobnosti s vyhraneným interpretačným názorom s autorským materiálom ponechávajúcim dvere otvorené najrôznejším interpretačným možnostiam. Vo výsledku je potom ťažké určiť, obzvlášť ak ide o hudbu, ktorá nemá nijaké „automatické“ alebo „samozrejmé“ výrazové zafarbenie, do akej miery je výsledné vyznenie autorským zámerom a do akej miery je produktom interpretačnej licencie. Isté však je, že Paľa skladbu doslova „prebral“ k životu, vďaka čomu Benešovu Sonátu možno hodnotiť prívlastkami ako živelná, energická či plná výrazných kontrastov. Dusivej atmosfére záverečného Regerovho Kvinteta, kde sa k Šebestovi a Paľovi pridali Marián Svetlík (husle), Lukáš Kmiť (viola) a Jozef Lupták (violončelo) pravdepodobne chýbalo viac skúšok. Výsledkom bolo síce zvukovo hutné, no ťažkopádne plynúce stvárnenie poznačené výraznými zaváhaniami (violončelo).
Vrcholom večera bol nepochybne druhý koncert pozostávajúci z dvoch raných sláčikových oktet: zriedkavo hraných Šostakovičových Dvoch skladieb pre sláčikové okteto op. 11 a Sláčikového okteta C dur op. 7 Georgea Enescu. Chrbtovú kosť festivalového ansámblu tvorili Igor Karško (husle), Milan Paľa (viola) a Jozef Lupták a treba povedať, že živelný charakter oboch skladieb v ich interpretácii našiel ideálne vyjadrenie. Zreteľná identita ansámblu, charakteristická istým typom zvukovej drsnosti, prospela obom skladbám: zo Šostakoviča sa nevytratila sviežosť a Enescu bol plný prekvapivých a intenzívnych zvratov. Išlo zjavne o najprecíznejšie pripravené skladby večera, toľko aspoň napovedalo presné zreteľné frázovanie a pohotová komunikácia ansámblu. Bol to veľmi dlhý koncert, hlavne vďaka symfonickým rozmerom okteta Enescu, no napriek tomu som ani na okamih nestratil pozornosť. Celý čas som počúval doslova s ušami „na stopkách“...
Alexander PLATZNER
Living Room in London
vs. Drum’n Koto
Tretí festivalový večer ponúkol netradičný program sľubujúci výnimočný hudobný zážitok. V Design Factory sa predstavili súbory Living Room in London (UK) a Drum'n Koto (FR). Prvé zoskupenie vystúpilo v zložení Manu Delago (hang) Christoph Pepe Auer (basklarinet a saxofón) a trio sláčikárov z Londýnskeho symfonického orchestra: Ellie Fagg (husle), Tom Norris ( viola, husle, vokál), Gregor Riddell (violončelo). Zazneli autorské skladby i zručne upravené koláže a variácie na témy rôznych skladateľov. Hudba Living Room in London predstavuje zaujímavú hudobnú fúziu rozmanitých žánrov – od etna, cez klasickú hudbu, jazz, pop až po elektroniku. Už prvá skladba vtiahla poslucháča do deja: expresívne pasáže a nepravidelné rytmy striedali melancholicky zasnené melódie, ktoré často ústili do diatonických harmónií a pravidelného rytmického pulzu, ktorý skvele diktoval Manu Delago na zvonivom hangu. Aj keď väčšina skladieb bola notovaná, k slovu sa dostali aj jazzové improvizácie Christopha Pepeho Auera na saxofóne. Hudobníci medzi skladbami stručne opísali okolnosti ich vzniku či použitie netradičných techník; vtipným bolo vystrihnuté „okno“ v notách Through the Window. V jednej skladbe sa ako nástroj objavil dokonca smartfón, z ktorého znel zvuk indickej tanpury. V hudbe sa často vynárali citácie známych tém až po celé úseky inšpirované hudbou Čajkovského, Bacha, Davisa, Oldfielda, vrátane brilantnej úpravy Mozartovho Tureckého pochodu v prídavku. Living Room in London sa predviedli ako kreatívny ansámbel s pútavým zvukom a sviežim prístupom k hudbe.
Druhý koncert večera patril triu kanadského kontrabasistu Chrisa Jenningsa. Jennings je známy spoluprácou s hudobníkmi ako Dhafer Youssef, Nguyên Lê či pôsobením v Thomas Enhco Trio. Počas života v Paríži nadviazal kontakty s umelcami rozširujúcimi hranice jazzových inšpirácií. Medzi nich patrí aj skvelý francúzsky bubeník Patrick Goraguer, ktorý pôsobí v jeho aktuálnom projekte Drum'n Koto. Ako tretieho člena si Jennings prizval fenomenálnu japonskú hráčku na kote Mieko Miyazaki a originálne jazzové trio bolo na svete. Na začiatok koncertu si návštevníci v Design Factory museli chvíľu počkať kvôli kontrabasu, ktorý sa stratil na letisku a dorazil až s meškaním. Jennings od prvých tónov preukázal veľký cit pre tvorbu a lyrickosť fráz. Úvodné improvizované sólo navodilo komornú atmosféru, postupne sa pridali koto a bicie, ktoré spolu s kontrabasom spustili pulzujúci jazzrockový groove. Tematické melodické party striedali improvizované časti popretkávané unisonovými špeciálmi. V tretej skladbe sa Miyazaki predviedla ako sólistka. Preukázala cit pre polyrytmy a dokonalé technické zvládnutie nástroja, ktorý umožňuje extrémne ohýbanie tónov, arpeggiá a glissandá, ako aj troj a viachlasnú hru. Po sóle na bicích sa Goraguer posadil za perzský cimbal santur. Celý koncert sa niesol v znamení prekračovaní hraníc jazzu a world music. V pestrej hudbe sa vyváženým spôsobom striedali tonalita Blízkeho východu, Japonska a európska diatonika s prvkami improvizovaného amerického jazzu. Zaujali Always Line 9 zachytávajúca rušnú atmosféru parížskeho metra, loopovitý groove a delikátna melódia kota vo Fifth Face i záverečná You Are Missed s vokálom Japonky. Z vystúpenia súboru bolo cítiť úctu ku kultúrnym koreňom a tradíciám ázijskej hudby energickú výbušnosť i experimentátorskú hravosť trojice vynikajúcich hudobníkov.
Tibor FELEDI
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.