Metropola východu hostila medzinárodný festival s pestrou paletou toho najlepšieho, čo súčasná a hudba druhej polovice 20. storočia ponúka. Okrem hlavnej hviezdy, huslistu Gidona Kremera, ktorý sa v Košiciach predstavil takmer po štyroch desaťročiach, festival uviedol viacero pozoruhodných domácich ansámblov i sólistov, program doplnili koncerty žiakov základných umeleckých škôl a študentov košického konzervatória, výstava košického maliara Jána Vasilka i workshop VENI ACADEMY.
Portréty
Otvárací koncert detí z košických ZUŠ a ZUŠ Sabinov s názvom Portréty, ktorý je súčasťou projektu New Music for Kids and Teens, zapojil do aktívneho poznávania súčasnej hudby najmladších účastníkov. Jeho súčasťou je i databáza nových skladieb obsahujúcich rozšírené techniky hry a netradičné spôsoby notácie ako napríklad grafické partitúry. Mladí hudobníci preukázali výnimočný talent i techniku v náročných kompozíciách, ktoré obsahovali polyrytmy či komplikované repetitívne vzorce. K pozoruhodným patrili rozhodne vystúpenia gitaristu Benedikta Lukáša v Suite des Fantômes od Marie Linnemann plné glissánd a náročných flažoletov či Patrika Hermana, ktorý zahral na klavíri Prší, prší v náročnom polyfonickom aranžmáne Ľubice Čekovskej. Netradičným bolo aj jazzové kvarteto štyroch trombonistov účinkujúce v skladbe Bye Bye Bones od Uliho Nehlsa. Záverečný spevácky zbor Goldky so sprievodom orchestra a rytmickej sekcie pôsobil síce veľkolepo, ale výber i aranžmán zvoleného repertoáru (John Leavitt, Piotr Rubik, Karl Jenkins) vyzneli „popovo“ a gýčovo.
Quasars Ensemble
a Musica Cassovia
Druhý koncertný večer v Dome umenia patril Quasars Ensemble a sláčikovému orchestru Musica Cassovia, ktorí na spoločnom pódiu predstavili diela „klasikov“ Šostakoviča a Hindemitha spolu s tvorbou súčasných slovenských skladateľov. Témy a citácie zo Šostakovičových prelomových skladieb sú v Komornej symfónii op. 110a nabité silnými emóciami a hudobnými postupmi so všadeprítomným autobiografickým motívom d-es-c-h. Zmiešané pocity vyvolávala len poloprázdna sála. Suitová štruktúra a zaujímavé obsadenie Concertina pre trúbku, klavír a sláčikový orchester od Ľuboša Bernátha predstavovalo príjemný protipól k sovietskemu klasikovi. Ako sólisti sa predstavili Ivan Buffa a trubkár István Siket. Buffovo Quasars pre violu a komorný súbor vzniklo ako inštrumentálna podoba rovnomenného diela pre violu so sprievodom klavíra. Melodické motívy hrané na strunách klavíra sa pôsobivo dopĺňali s virtuóznymi flažoletmi sláčikov a viachlasmi drevených dychových nástrojov. Okrem Bernáthovej skladby zaznela premiérovo aj Komorná symfónia Lucie Papanetzovej. Skladba pre zdvojené sláčikové kvarteto, klavír, tri dychové nástroje a tympany obsahuje atonálne pôsobiacu melodiku, série a expresívne harmónie. Dominantným nástrojom bola trúbka, vytvárajúca nosnú kantilénu diela. V záverečnej Hindemithovej Komornej hudbe č.1 op. 24 sa obe telesá spojili. Pestrá zmes hudby striedajúca závratné tempá v unisonových behoch klavíra a xylofónu, explózie tympanov, malého bubna a činelov vystriedalo v 3. časti delikátne jemné, polyfonické dychové kvarteto. V poslednej časti sa však sála opäť otriasala ostrými rytmami bicích a polyrytmickými pasážami sláčikov a trúbky. Náročné party akoby interpretom nerobili najmenšie problémy a po záverečnej siréne a standing ovation museli hudobníci ešte raz zopakovať divokú 1. časť Sehr schnell und wild.
Classic Malts
Z Domu umenia sa festivalové dianie premiestnilo do kasárenských priestorov Kulturparku. Na poschodí medzičasom v plnom prúde prebiehal hudobný workshop VENI ACADEMY, kde sa medzinárodný kolektív mladých hudobníkov pod vedením Daniela Mateja a jeho kolegov pripravoval na turné po slovenských mestách. Tretí deň festivalu začal klarinetovým recitálom Ronalda Šebestu. Názov Classic Malts si zvolil sólista ako metaforu označujúcu prvotriednu whisky z jednotlivých regiónov Škótska, ktorú prirovnal k výberu najlepších diel pre sólový klarinet. „Voľba názvu je zároveň vyjadrením môjho obdivu a afinity k svetu single malt whisky, v jej mnohorakosti a ušľachtilej komplexnosti.“ Na koncerte zaznelo päť skladieb pre sólový klarinet od Stravinského, Scelsiho, Sciarrina, Stockhausena a Reicha. Skladby v rôznom pomere obsahovali rozšírené nástrojové techniky (práca s alikvotnými tónmi, multifoniky, tremolá či priestorovo odlíšené farby nástroja), ktoré v prípade Stockhausena vyžadovali fyzický pohyb hráča po javisku pre odlíšenie priestorovej akustiky jednotlivých variačných tém. V prípade New York Counterpoint Steva Reicha znela desiatka repetitívnych klarinetov z playbacku, sólista naživo dopĺňal jedenásty hlas. (Všetky hlasy si Šebesta nahral sám, keďže nebol spokojný s pôvodne dodanou nahrávkou sprievodných hlasov.) Po bravúrne koncentrovanom výkone, ktorý odhalil nové zvukové vymoženosti nástroja, nasledovala zaslúžená odmena v podobe ochutnávky spomínanej škótskej whisky...
Hommage à Schnittke
Druhý koncert toho istého večera niesol názov Venované Alfredovi Schnittkemu. Členovia Quasars Ensemble Andrej Gál a Ivan Buffa naštudovali náročný program, ktorý pozostával z diel Schnittkeho a Vladimíra Godára. (Rovnakú dramaturgiu zopakovali aj 24. 11. v Poľskom inštitúte v Bratislave, v deň Schnittkeho nedožitých osemdesiatych narodenín.) Improvizácia pre sólové violončelo patrí k posledným Schnittkeho kompozíciám. Štýl jeho záverečného, tretieho tvorivého obdobia charakterizuje pochmúrna nálada s množstvom tmavých farieb. Priestor dostali sústredené rozvíjania niekoľkých obľúbených skladateľových motivických útvarov – sekundové parlando, ostré septimové a nónové súzvuky či zmierlivé prepojenia kvárt a tritonov. Z Gálovej sólovej interpretácie vyžaroval absolútny vnútorný pokoj a nadhľad. Sonáta č. 1 pre klavír a violončelo priniesla typickú Schnittkeho polyštýlovosť. Po viac ako tridsiatich rokoch znovu ožil na pódiu i Godárov Trigram pre klavír, ktorý skladateľ napísal v roku 1972 ako študent na bratislavskom konzervatóriu a z hľadiska tónového materiálu je podľa slov autora pokusom o syntézu dodekafónie a tónovej centralizácie, ovplyvnenej Xenakisom či staročínskou knihou I-ťing. V záverečnej Sonáte na pamäť Viktora Šklovského vzdali obaja umelci hold tomuto priekopníkovi analýzy umeleckej tvorby, ku dielu ktorého má Vladimír Godár veľmi blízky vzťah.
VENI ACADEMY
Štvrtý deň patril študentom Košického konzervatória (Mladá krv 2) a medzinárodnému dynamickému kolektívu VENI ACADEMY. Množstvo účinkujúcich konzervatoristov sa odrazilo aj v preplnenom hľadisku, keďže sa na mladých hudobníkov prišli pozrieť celé rodiny, vytvoriac tak silnú podporu obecenstva, akú tento priestor počas festivalu ešte nezažil. V deviatich dielach sa predstavilo 30 účinkujúcich, väčšina skladieb zaznela ako premiéry mladých skladateľov. Vysoká kvalita vystúpení pripravila výnimočný večer plný brilantných okamihov. Iba 16-ročná Timea Maščáková svoju skladbu Adoré pre soprán, flautu, dvoje huslí a gitaru, napísala na základe melódie, ktorá sa je prisnila v noci. Text spomína ženskú postavu Adoré, ku ktorej sa prihovára jej vlastné ja z „budúcnosti“ – to má už iný pohľad na život a trápenie, ktorým mladá Adoré prechádza. Jej ďalšiu kompozíciu Hiraeth tvorí dvojica pre klavír a kontrabas. Názov pochádza z mŕtveho keltského jazyka a vyjadruje pocit pri spomienkach na momenty a miesta, ktoré sa už nedajú vrátiť alebo už neexistujú. Dvadsaťročný Matej Demko predstavil svoje Tri kusy pre klavír inšpirované commediou dell’arte a jej typickými postavičkami (napr. Pulcinella). Celok riešil ako malú suitu, v ktorej každá časť je v trojdielnej piesňovej forme. V Sláčikovom kvartete zasa preukázal precíznu prácu s dodekafóniou.
Po prestávke nastúpili VENI ACADEMY, úspešný projekt, ktorý má za sebou štvorročnú históriu, desiatky koncertov a profilové 2CD ocenené Radio_Head Awards 2013. Týmto ročníkom zahajuje novú generáciu hudobníkov, ktorí sa po intenzívnom týždňovom workshope predstavili v Košiciach, Ružomberku a v Bratislave.
Pod vedením Daniela Mateja a kolegov z „prvoligového“ VENI ensemble – Branislava Dugoviča, Fera Királya, Ivana Šillera, Davida Danela a Mariána Lejavu – zostavili program plný grafických či otvorených partitúr, zameraných na sonoristiku, hru so zvukmi, aktívnu improvizáciu a hľadanie nových možností využitia jednotlivých nástrojov orchestra. Podľa slov Daniela Mateja tieto partitúry kladú istým spôsobom vyššie nároky na predstavivosť, kreativitu, osobnostný vklad a zodpovednosť interpreta, než hudba „do bodky“ zaznamenaná skladateľom v notách. Zazneli kompozície Bálinta Bolcsóa, Zygmunta Krauzeho a dvojica grafických partitúr Poonsoirée a Configurazione dei due elementi Milana Adamčiaka. Netradičnou bola aj Mimescore Andresa Lóoa, ktorá sa skladala len z videonahrávky, na ktorej skladateľ pohybmi hlavou a mimikou znázorňoval emócie, ktoré mal orchester za úlohu vyjadriť zvukom. Dielo tak vytvorilo multimediálny zážitok pre obecenstvo aj pre samotných aktérov. Dirigovania sa v druhej polovici koncertu ujal študent Marco Vlasák.
Ako posledná zaznela minimalistická Jesus’ Blood Never Failed Me Yet Gavina Bryarsa, jediná skladba v klasicky notovanej štruktúre. Dvadsať minút hudby, ktorá v približne dvadsaťsekundovej slučke gradovala pripájaním sa jednotlivých nástrojových sekcií so sprievodom audio nahrávky speváka vyústilo attacca pri zhasnutých svetlách do záverečnej zvukovej koláže Daniela Mateja JBNFMY. Podľa slov umeleckého riaditeľa K13 Vladimíra Beskida je zámerom festivalu pripravovať pravidelnú hudobnú slávnosť s bohatou ochutnávkou nových, netradičných zvukových chodov aj nahliadnutím do kuchyne súčasných skladateľov. Rozvíjať súčasné hudobné myslenie a komunikáciu v medzinárodnom priestore. Tento zámer sa určite potvrdil a s veľkými ambíciami možno očakávať aj nasledujúci ročník.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.