V záverečnej vete eseje nazvanej Hudba a nová hudba z roku 1960 vyhlásil Theodor Adorno so svojím typickým nedostatkom citu pre dvojzmyselnosť, že rozdiel medzi novou hudbou a hudbou vo všeobecnosti je príbuzný rozdielu medzi dobrou a zlou hudbou. Toto dosť suverénne vyhlásenie bolo trocha zmiernené jeho definíciou „novej hudby“, ktorá bola prísne obmedzená, pokiaľ išlo o jej technické a morálne imperatívy. S ohľadom na techniku a štýl znamenala pre Adorna „nová hudba“ takmer výhradne voľne atonálnu hudbu Schönberga a jeho žiakov. Čo sa týka morálky, „nová hudba“ bola definovaná tým, čo stelesňovalo kritický odpor voči existujúcemu poriadku a zachovávalo slobodu subjektívnej expresie, ako ju vyžadoval hegelovský pohľad na históriu.
Takúto definíciu novej hudby dnes možno ľahko kritizovať. Napokon, dnes vidno, že Adorno využíval komplexné filozofické idey o morálnej nadradenosti a „svetových dejinách“, aby vyzdvihoval tradície, ktorých bol súčasťou, keďže bol žiakom Albana Berga a tiež neskorým príslušníkom nemeckého Bildungsbürgertum. Inými slovami, jeho apelovanie na etiku bolo zástierkou jeho osobných preferencií. Navyše, jeho argumenty podporujúce nadradenosť jednej tradície nad ostatnými sú dnes pokladané za neudržateľné: nás, ktorí žijeme v súčasnej ére relativizmu, učia, že všetky tradície ‒ či už dobré, alebo zlé ‒ si treba ceniť, pretože každá z nich ponúka hodnotné, hoci navzájom odlišné veci.
Ale pre tých z nás, ktorí by sme radi uchránili hodnotiace kritériá pred ľahostajnosťou relativizmu, v ktorom plávame, stojí koncept „novej hudby“ za opätovné zváženie. A aktuálny ročník festivalu Melos-Étos poskytol skvelú príležitosť prehodnotiť jeho užitočnosť. Festival má za sebou nevyhnutné spojenie s domnelou morálnou povinnosťou „novej hudby“; nie preto, že by korešpondoval s nejakou hegelovskou ideou dejín, ale pretože jeho vlastné dejiny boli formované kritikou totalitárneho režimu a túžbou po slobode prejavu.
Na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov festival tentokrát nemal hlavného hosťa, namiesto toho bol však usporiadaný na základe jednej myšlienky: bola ňou požiadavka, aby všetky skladby na programe boli staré maximálne päť rokov. Bol to teda „festival súčasnej hudby“, venovaný skutočne súčasnej hudbe, čo mu dodáva ďalšie možné prepojenie s konceptom „novej“ hudby. Pravda, nie všetko, čo je súčasné, je zároveň aj „nové“. Označenie niečoho za „nové“ predpokladá, že je to originálne a dosiaľ nepočuté. Na druhej strane, „súčasné“ je všetko, čo dnes žije spolu s nami, nech je to „staré“ alebo nové, známe alebo neznáme. Adorno podobne rozlišoval medzi „novým“ a „súčasným“ v spomenutej eseji. Ale kým on používal označenie „nové“ ako čestné vyznamenanie pre hudbu, ktorá bola protestným volaním proti čoraz opresívnejšej spoločenskej realite, ja uprednostňujem použitie tohto slova pre hudbu, ktorá je (iba) originálna. Ak aj „originálna“ implikuje hodnotový súd, ak naznačuje, že niečo je lepšie, pretože je to „originálne“, som celkom ochotný sa s tým zmieriť.
Potom teda pred nami vyvstáva otázka: do akej miery prezentoval tento festival súčasnej hudby to skutočne „nové“? Z 52 kompozícií uvedených na 11 koncertoch bolo 15 svetových a 24 slovenských premiér. Okrem toho sa odohrali sprievodné podujatia vrátane skladateľských a interpretačných workshopov a premietania filmu. Bol to bohatý program ‒ nielen pre množstvo aktivít, odohrávajúcich sa počas festivalového týždňa, ale tiež pre výber niektorých vynikajúcich interpretov a vo viacerých prípadoch aj naozaj „novej“ hudby.
Zdalo sa, že na pomyselných miskách váh prevažovalo „nové“ nad iba „súčasným“. Alebo, aspoň podľa mňa, určovalo „nové“ charakter môjho celkového dojmu viac než ono menej významné „súčasné“. Ak zohľadníme, akou výzvou je pre organizátorov venovať veľký festival hudbe skomponovanej v posledných piatich rokoch, potom bol Melos-Étos 2015 veľkým úspechom. Dajme tomu, že zazneli aj skladby, ktoré rozhodne neboli „nové“ a na ktoré bolo možné hneď zabudnúť (spomínam si na ne len vďaka mojim podrobným poznámkam), ale aj za nimi stálo množstvo remeselnej zručnosti a dostalo sa im zanieteného predvedenia.
Medzi interpretmi boli renomovaní hráči, napríklad nemecký akordeonista Teodoro Anzellotti alebo belgický súbor Het Collectief, ktorí odohrali vynikajúce koncerty. Program tohto súboru obsahoval skladby Brama Van Campa, Heleny Tulve a Viery Janárčekovej, ktoré boli svieže a pútavé. Ďalším hosťom zo zahraničia bol juhokórejský Ensemble TIMF, ktorý úžasne predviedol dobre zostavený program zahŕňajúci aj dielo bratislavského skladateľa Mariána Lejavu. Lejavovo PRINCIPIUM pre violu a šesť nástrojov bolo pôsobivé. Hoci si autor zjavne vypožičiava otváracie gesto z Griseyho Partiels a podobne aj spôsob jeho použitia ako základu formy, stále dokázalo znieť „novo“.
Niekoľko miestnych ansámblov ponúklo veľmi dobré predvedenia skvelých kompozícií, čím poukázali na hĺbku talentu, prítomného v tomto regióne. Treba tu spomenúť Hiku, elégiu pre husle a sláčikový orchester v podaní Sinfonietty Bratislava. A tiež Hosokawovu monodrámu pre mezzosoprán a 12 hráčov Havran, ktorú uviedol Quasars Ensemble pod vedením Ivana Buffu na doskách SND s Evou Šuškovou ako sólistkou. Účinok diela, ktoré pracuje s relatívne obmedzenou zvukovou paletou, výrazne umocnila choreografka a tanečníčka Reona Sato (členka Baletu SND), ktorá najlepšie podchytila fantastické a bizarné motívy Poeovho príbehu. Napokon, festivalový domovský Melos Ethos Ensemble ponúkol ambiciózny koncert, program ktorého obsahoval da capo pre cimbal sólo a súbor Pétera Eötvösa a tiež monodrámu pre herca, šesťčlenný vokálny súbor, štyri nástroje a elektroniku Le Voyage Johannesa Mariu Stauda za prítomnosti oboch autorov, ktorí pricestovali zo susedného Maďarska, resp. Rakúska.
Vzhľadom na kvalitu festivalu si však myslím, že mohol mať viac mimobratislavských návštevníkov. Ale aj toto je typické. Keď som sa presťahoval zo Západu do Bratislavy, uvedomil som si, ako mnohí na Západe znevažujú všetko, čo pochádza z krajín bývalého východného bloku. Mnohí z miestnych môžu potvrdiť, že keď sa po páde komunizmu otvorili hranice, nadšene sa vydali do Viedne a ďalších západných miest; opačným smerom sa však nehrnul takmer nikto. Keď som stretol dvoch Rakúšanov počas ich jednodňového výletu v Bratislave, povedali mi, že mesto sa im páčilo, no prekvapilo ich, ako málo ľudí hovorí po nemecky. Zjavne si neuvedomovali aroganciu svojho tvrdenia a som si istý, že by sa nikdy nepozastavovali nad tým, ako málo Rakúšanov hovorí po slovensky.
V každom prípade môžem potvrdiť, že Bratislava má čo ponúknuť bez ohľadu na jazyk. A Melos-Étos môže stáť na zozname dôvodov pre návštevu Bratislavy na pomerne vysokej priečke. Kým festival Wien Modern, odohrávajúci sa rovnako v novembri len 60 kilometrov odtiaľto, bol oslavou relativizmu súčasného pod hlavičkou „Pop.Song.Voice“ (zahŕňajúcou okrem iného aj „rave events“ alebo „žúry“), Melos-Étos sa chopil úlohy pestovať niečo, čo je nové. Vďaka tomu som mohol byť rád, že som novembrové večery trávil práve v Bratislave.
Autor je pedagógom na Katedre muzikológie FiFUK.
Preklad: Robert Kolář
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.