K písaniu tohto príspevku si sadám vo chvíli, keď jubileum významného umelca (ktorýsi americký denník uvádza „from enfant terrible to Grand Old Man“) si pripomína denná a odborná tlač v celom kultúrnom svete. Pierre Boulez, skladateľ narodený 26. marca 1925 vo francúzskom Montbrisone, sa dožíva deväťdesiatky. Webern znejúci ako Debussy ‒ celkom podarený bonmot vyjadruje tak typickú kozmopoliticky motivovanú kombináciu spevu, altovej flauty, vibrafónu či xylorimby, gitary, violy a tamtamu, nerozlučne spojenú s búrliváckym dielom Le marteau sans maître. Ešte predtým napísal rad klavírnych skladieb, revolučne ovplyvňujúcich techniku hry na tomto nástroji; jeho tri sonáty sa v priebehu polstoročia stali súčasťou repertoáru tých najlepších klaviristov sveta, pretože siahajú k hraniciam ľudských možností (mimochodom, nepamätám si, že by ich tu v Bratislave niekto aspoň skúsil, možno z čias Hudby dneška by sa mohlo niečo nájsť; neviem, čo na to kolegovia klaviristi z VŠMU…).
S obdivuhodnou podporou francúzskej vlády založil v Paríži IRCAM, stredisko výskumu súčasnej hudby, ktoré podstatne ovplyvňuje vývoj elektroakustickej hudby smerom k väčšiemu využívaniu počítačovej techniky. Zostavil Ensemble InterContemporain, súbor spĺňajúci jeho neobvyklé predstavy a vysoké nároky na adekvátnu interpretáciu súčasnej hudby. Boulez je obávaný a obľúbený esejista s dobre nabrúseným perom, čo dokazuje už slávnym vstupom do muzikológie, nekrológom Schönberg est mort. Má úžasnú schopnosť nájsť správne slová v správnej chvíli, o čom svedčí aj výber básní Reného Chara v komornej kantáte Le marteau sans maître, ktorá sa stala plnohodnotným pokračovaním Pierrota lunaire. Vo vedomí mi zostáva Charov verš: „Ako je možné žiť bez neznámeho pred sebou?“
„Vyhoďte všetky kamenné divadlá do vzduchu,“ volá Boulez v zápale presvedčeného 40-ročného avantgardistu a o pár rokov zaháji neuveriteľnú kariéru dirigenta s röntgenovou lampou sledujúceho každý tón, každú notu v partitúre. Dostáva sa do srdca nemeckej opernej tradície, do Bayreuthu, aby v roku 1976 uviedol Wagnerov Prsteň Nibelungov v podobe, na ktorú bude svet spomínať aj po desaťročiach. Work in progress je jeho kompozičnou metódou, diagnózou či neurózou; podobne ako Bruckner sto rokov pred ním sa vracia k starším dielam, opravuje ich a dopĺňa ako študent, ktorý začne písať Tri miniatúry pre flautu a klavír, aby z nich napokon vznikla 45-minútová symfónia pre sóla, zbor, orchester a elektroniku. Mnohí menej dobrí si z tejto metódy začnú uťahovať, podobne ako mladí poľskí skladatelia z Pendereckého, ktorému po šesťdesiatke trvalo o niečo dlhšie dokončiť objednanú skladbu.
Boulez a dirigovanie
Sovietska okupácia v roku 1968 nám v Československu znemožnila postrehnúť závažný moment v živote tohto umelca, ktorý celkom samozrejme doplnil svoje pôsobenie v elektronických štúdiách a na scénach venujúcich sa experimentálnej hudbe dirigovaním diel tzv. štandardného repertoáru na významných koncertných pódiách. Postupne sme spoznávali jeho nahrávky diel z prvej polovice 20. storočia – Bartóka a Stravinského, skladateľov Druhej viedenskej školy, ktorých diela získali vďaka Boulezovej interpretačnej zanietenosti, dôslednosti a presnosti dokonalý tvar a, doslova bez nás, uzavretých za vysokým plotom napusteným elektrickým prúdom, sa ocitli v dôstojnom kontexte s Bachom, Mozartom, Beethovenom či vrcholnými romantikmi. A potom ako šľahačka na torte prišiel Wagner, a nielen on…
Boulez a Bratislava
To, bohužiaľ, nie je dlhá kapitola. Uvádzal som už obdobie Hudby dneška v 60. rokoch: matne si spomínam na predvedenie jednej časti Pli selon pli, mal som vtedy asi sedemnásť a začínal niečo v tomto smere skúšať. V polovici 70. rokov vyšla v Gramofónovom klube pražského Supraphonu reprezentatívna nahrávka Le marteau sans maître, ktorú ideologickí cenzori akýmsi omylom zabudli zakázať. O ďalších 10 rokov, ešte pred príchodom našej varianty „perestrojky“, spôsobil vtedajší riaditeľ Slovenskej filharmónie Ladislav Mokrý malý zázrak: Boulez tu dirigoval koncert, na programe bol Karlheinz Stockhausen, orchester hral ako z knihy. Okrem toho sme mali k dispozícii reláciu viedenského rozhlasu Studio neuer Musik a vďaka Lotharovi Knesslovi bolo možné zaznamenať každú významnejšiu Boulezovu premiéru vo svete. Mrzelo ma, ako málo ľudí túto reláciu počúvalo. Po revolúcii prichádza festival Melos-Étos a nezabudnuteľný koncert Štátnej filharmónie Brno s dirigentom Arturom Tamayom (Don, 1993), Moskovského súboru súčasnej hudby s Alexandrom Vinogradovom (Dérive 1995), potom až v roku 2005 k 80. narodeninám skladateľa Ensemble Aleph (Domaines) a čo ma najviac teší, už aj naši Melos Ethos Ensemble so Zsoltom Nagyom (opäť Dérive) či Quasars Ensemble (Sonatína pre flautu a klavír). Nie je to veľa, ale aj za to vďaka.
Boulez a zahraničné festivaly
Ani toho nebude veľa, nemal som toľko príležitostí. Dvakrát som bol na Hudobnom bienále v Záhrebe (1977 a 1985), v prvej polovici 90. rokov viackrát na Varšavskej jeseni, na významnejšiu prezentáciu Bouleza (okrem filmov s rozhovormi a nahrávkami) sa nepamätám. Zato si veľmi dobre spomínam na London Symphony Orchestra v Barbican Centre v roku 1995, jeden z desiatich koncertov venovaných 70-ročnému Boulezovi s autorom dirigujúcim orchestrálnu verziu Éclat, aj na koncert Ensemble InterContemporain (dir. Jonathan Nott) v Luxemburgu na festivale ISCM 2000, kde odznelo ...explosante-fixe… v komornej verzii.
Neviem, či sa ešte podarí zorganizovať Boulezovu cestu na Slovensko. Deväťdesiat rokov života, z toho sedemdesiat plných mimoriadnej kompozičnej, dirigentskej, publikačnej a pedagogickej činnosti človeka, ktorý takým veľkolepým spôsobom zasiahol do dejín hudby, však treba oveľa viac ako doteraz spoznať, jeho dielo počúvať, hrať a usilovať sa mu porozumieť. Budeme mať z toho všetci úžitok.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.