Hudobný skladateľ a pedagóg Vladimír Bokes oslávil 11. januára 70. narodeniny a v rozmedzí niekoľkých dní sa v Bratislave uskutočnilo viacero podujatí reflektujúcich jeho životné jubileum. Nedeľné matiné v Mirbachovom paláci (10. 1.) som nemohol osobne navštíviť, treba však spomenúť, že na programe bola trojica oneskorených premiér Bokesových skladieb Pièce I. pour piano (1963), Apostrofy pre klavír (1965) a Sonáta pre violončelo a klavír op. 34 (1980) v podaní členov Quasars Ensemble Ivana Buffu, Jána Bogdana a Petra Zwiebela. Zazneli tiež Bokesova Sonáta pre violu a klavír op. 52, Sonáta pre violu a Sonáta pre violončelo Ivana Paríka, ako aj 12 Notations pour piano od Pierra Bouleza. Smutnou náhodou sa plánovaný podtitul koncertu „Bokes 70, Parík 80 in memoriam, Boulez 90+“ musel doplniť o ďalšie in memoriam: doyen európskej povojnovej avantgardy, ktorého 90. narodeniny si na jar minulého roka na stránkach Hudobného života uctil spomienkou práve Vladimír Bokes, zomrel 5. januára.
Súbor Quasars Ensemble v minulosti zrealizoval viacero profilových koncertov nadväzujúcich na životné jubileá skladateľov. Keďže hudobníkov pod vedením Ivana Buffu možno považovať za „dvorné“ teleso uvádzajúce Bokesovu tvorbu, nebolo prekvapením, že ostali verní tradícii. Jubilantovi venovali autorský večer pod názvom „Umenie miniatúry“ priamo v deň jeho narodenín v Dvorane VŠMU – na pôde inštitúcie, kde Vladimír Bokes už štyri desaťročia pedagogicky pôsobí. Z uvedených diel možno za miniatúry označiť predovšetkým skladby z mladých liet, preniknuté webernovskou poetikou. Premiérovo zazneli Sláčikové trio (1963) a Dva kánony pre husle, klarinet a fagot (1963/1965), z programu decembrových koncertov Quasarsu v Košiciach a Bratislave sa zopakovali Tri klavírne skladby a Sexteto. Ďalšiu reprízu zaznamenali aj Fragmenty pre komorný súbor (1962), ku ktorým sa skladateľ v roku 2014 vrátil rozhodnutý zrevidovať a zverejniť svoje rané kompozície. Zrejme najväčším prekvapením koncertu z hľadiska interpretácie bolo uvedenie klavírneho kvinteta Coll’Age op. 28 (1979/1984). Interpreti zapojili svoju fantáziu a zo skladby vytvorili príbeh na spôsob absurdného divadla. Priestor na pohyb a hereckú akciu pritom poskytla aj forma diela, striedajúca tutti úseky s pasážami sólových nástrojov. Priznávam, že hoci by som bežne prítomnosť teatrálnej roviny v predvedení tohto typu hudby považoval za nadbytočnú, v tomto prípade zafungovala veľmi dobre. Nasledovala Fúga pre 7 nástrojov op. 87 (2012), ústredná kompozícia projektu Vladimír Bokes & sedem bokesovcov. Z jej frapantnej témy vychádza sedem kompozícií skomponovaných Bokesovými žiakmi a samotná fúga zároveň tento cyklus završuje. Na záver zaznelo prvé verejné uvedenie piesňového cyklu Departures op. 85 (2011) pre bas a komorný súbor. Dielo malo byť pôvodne súčasťou programu rozlúčkového koncertu Sergeja Kopčáka v rámci festivalu Melos-Étos 2011. Tam však napokon nezaznelo a zrealizovala sa len nahrávka na CD Sergej Kopčák – Posledné slová (Hudobné centrum, 2012). O koncertnú premiéru cyklu sa zaslúžil mladý spevák Matúš Trávniček, ktorý sa technicky náročného partu zhostil veľmi pohotovo, a hoci nedisponuje v hĺbkach „kopčákovským“ hlasovým fondom, zhudobnené verše Svetozára Daniela Šimka v jeho podaní zapôsobili veľmi sugestívne.
Vyvrcholením „týždňa Vladimíra Bokesa“ boli koncerty v Slovenskej filharmónii (14. a 15. 1.), na ktorých v premiére zaznela jeho Missa posoniensis op. 55 pre sóla, zbor a orchester (1988–1990). Skladateľ začal na omši pracovať pod dojmom diania v marci 1988 (tzv. Bratislavský Veľký piatok), preto jej základné charakterové črty možno odvodiť z dvoch protikladných rovín tejto udalosti: Sviečková manifestácia, pokojné modlitbové stretnutie veriacich na jednej a stret s predstaviteľmi štátnej moci, vrcholiaci brutálnym policajným zásahom na druhej strane. Celý proces v globále sleduje princíp oblúkovej formy: apelatívne Kyrie (vychádzajúce z unisona na jedinom tóne, ústiace do 4-hlasnej fúgy), expresívna Gloria (moment napätia umocnený aleatorickým rozptýlením hudobných štruktúr v orchestri), kulminačné centrálne Credo (sprítomňujúce zvuky policajných sirén a polievacích áut, vrcholiace aleatorickou skrumážou), kontrastne spirituálny Sanctus (opäť smerujúci k charakteru úvodu), Pater noster (zverený basovej sekcii zboru a sólovej trúbke) a Agnus Dei (rozplývajúci sa v pomalej fúge Dona nobis pacem). Najdôležitejší zástoj v celom diele má jednoznačne zbor, preto veľké uznanie patrí predovšetkým Slovenskému filharmonickému zboru (zbormajster Jozef Chabroň), ale tiež dirigentovi Leošovi Svárovskému, ktorý pôsobil ako stmeľujúci prvok medzi jednotlivými vokálnymi a inštrumentálnymi zložkami. Vyrovnane pôsobila aj štvorica sólistov (Eva Šušková, Eva Garajová, Maxim Kutsenko a Martin Gurbaľ). Druhú polovicu koncertu vyplnil romantický repertoár: Koncert pre klavír a orchester č. 1 Es dur Franza Liszta (sólový part s nadhľadom predniesol britský klavirista Ashley Wass) a Suita A dur op. 98b Antonína Dvořáka.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.