Každý úspešný útok na bránu či brilantne „zaparkovaný“ puk slovenských športových legionárov reprezentujúcich vyhlásené zahraničné športové kluby ani náhodou neujde pozornosti slovenských mienkotvorných médií. Nezaujatému pozorovateľovi by sa tak mohlo zdať, že Slovensko je najmä liahňou talentov pre kanadskú hokejovú ligu či talianske futbalové kluby. Ak však vo svete bodujú slovenskí umelci, s najväčšou pravdepodobnosťou na to slovenské médiá reagujú mlčaním, bolestivo odhaľujúcim úroveň domácej kultúrnej žurnalistiky. Na mediálne ticho narazilo aj nedávne „novoročné“ predstavenie Donizettiho Nápoja lásky v mníchovskej Bavorskej štátnej opere, kde sa v hlavných úlohách predstavili dva mladé slovenské operné talenty Pavol Bršlík a Adriana Kučerová. Pritom scéna mníchovskej opery patrí do prvej svetovej opernej ligy presne tak ako neapolský SSC, za ktorý kope Marek Hamšík, známy azda každému predškolskému futbalistovi od Záhorskej Vsi až po Novú Sedlicu.
Samozrejme, že „Elisir“ s takýmto obsadením som si nemohol nechať ujsť. Musím sa priznať, že na ceste do opery som v sebe objavil aj niečo ako náznak patriotizmu, čo sa mi v tejto súvislosti vôbec nestalo po prvýkrát. Už neraz som bol svedkom, ako sa mníchovské publikum doslova vrhá k nohám Edite Gruberovej po jednom z jej početných grandióznych úspechov na bavorskej scéne. Výnimočnosť „slovenského večera“ v mníchovskej opere potvrdil aj pohľad na operných fanúšikov postávajúcich v blízkosti pokladne a dúfajúcich, že sa im podarí ukoristiť na poslednú chvíľu odrieknuté abonentky či nevyzdvihnuté objednávky lístkov na beznádejne vypredané predstavenie. Zdalo sa mi, že celý mníchovský operný svet bol v ten večer na nohách. Azda len tí najpohodlnejší využili možnosť zúčastniť sa na predstavení prostredníctvom historicky prvého živého prenosu predstavenia z Bavorskej štátnej opery cez internet a vyhnúť sa tak čakaniu na vstupenky v nevľúdnom januárovom nečase. Či už digitálne alebo analógovo, predstavenie zaznamenalo obrovský divácky úspech.
Sedemdesiatsedemtisíc online divákov a vyše dvetisíc ľudí v publiku malo možnosť sledovať zábavný príbeh Adiny a Nemorina situovaný do vidieckeho prostredia päťdesiatych rokov. Bršlík a Kučerová dominovali javisku v najlepšom slova zmysle. Pomalé a miestami až vlečúce sa poňatie dirigenta Dana Ettingera nechalo vyniknúť ich ukážkovej mäkkej belcantovej kantiléne, ktorou obaja nádherne vykresľovali donizettiovské melodické oblúky. Sledovať Pavla Bršlíka pri priam až akrobatickom výkone, keď svoju mimoriadne citlivú, vôbec však nie patetickú áriu Una furtiva lagrima predniesol zavesený na telegrafnom stĺpe, bolo atraktívne nielen spevácky, ale aj divadelne. S nesmiernou ľahkosťou, hereckou dôslednosťou a výraznou javiskovou prezenciou ponúkli mladí slovenskí umelci „mestu a svetu“ opticky príťažlivý a hravý herecký koncert, ktorého úspech potvrdili aj vyjadrenia internetových divákov v komentároch na twitteri.
Kultúrny export začína byť čoraz dôležitejšou trhovou veličinou, ktorej sa napríklad v susednom Rakúsku venujú seriózne ekonomické bilancie i politické komentáre, uvedomujúc si jeho dopad na imidž krajiny. Predstavenia Anny Netrebko, ktorá sa stala medzičasom krajankou na svoju kultúru tradične hrdých Rakúšanov či koncerty Clevelandského orchestra pod taktovkou Franza Welsera-Mösta, šéfdirigenta viedenskej Štátnej opery – to sú udalosti, ktoré sa u našich juhozápadných susedov stretávajú vždy s obrovským mediálnym ohlasom. Druhý januárový sobotňajší večer v mníchovskej opere sa dal právom označiť ako slovenský. Sledovalo ho takmer osemdesiattisíc divákov, čo je v každom prípade viac ako kapacita domovského štadióna Hamšíkovho SSC Neapol. Stadio San Paolo ponúka slabých 60 240 miest. Ignorovaním tejto hviezdnej hodiny slovenskej opery v Mníchove bodovali aj slovenské médiá. Gólom do vlastnej bránky.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.