Stredoeurópske portréty

Dom súčasného umenia Trafó je najvýznamnejším, už aj medzinárodne registrovaným centrom alternatívneho divadla v Budapešti, ktorý z času na čas poskytuje priestor i koncertom súčasnej hudby. Budúcnosť inštitúcie je momentálne úplne neistá, pretože pod tlakom  nešťastnej politickej situácie v Maďarsku preberá od nasledujúcej sezóny jej riadenie nové – z odborného hľadiska otázne – vedenie. V súvislosti so súčasným umením však nemôžeme nevyspytateľnosť a rizikovosť spomínať iba s negatívnymi konotáciami, veď oproti očakávateľnej stabilite inštitucionálneho rámca súčasné umenie samo osebe sľubuje vždy niečo nové, nevypočítateľné a objavné. Keď bol koncom januára hosťom v Trafó úžasný Jérôme Bel so svojím predstavením, jedna z kľúčových viet večera znela približne takto: „V súčasnom umení sa obecenstvo správa presne tak, ako na dostihoch: vsádza, kupuje si lístky na také predstavenia, ktorých výsledok sa nedá predpovedať, a je si vedomé i toho, že aj keď sa mu predstavenie nebude páčiť, svoje peniaze naspäť nedostane.“
Čo sa mňa týka, ponáhľajúc sa na koncert nového maďarského ansámblu súčasnej hudby, ktorý sa mal v Trafó predstaviť pred verejnosťou prvýkrát, bol som si niekoľkonásobne istý, že pôjde o napínavý zážitok. Jedným z dôvodov bola skutočnosť, že som prichádzal aj ako pedagóg so skupinou univerzitných študentov zúčastňujúcich sa na „terénnom výcviku“ z dejín hudby. Keďže ani jeden z poslucháčov nemal predtým blízky vzťah k súčasnej hudbe (študovali v rôznych odboroch príbuzných umení a dizajnu), mimoriadne zvedavo som čakal, ako v očiach týchto nezaujatých záujemcov zloží skúšku Qaartsiluni Ensemble pod vedením známeho klarinetistu Lajosa Rozmána, doplnený navyše výborným huslistom Milanom Paľom. S ešte väčším napätím som čakal názory na diela dvojice skladateľov – maďarského Ádáma Kondora a slovenského Mariána Lejavu –, ktoré boli centrom večera (popri čiastočne premiérovo predvedených dielach týchto dvoch umelcov odzneli po jednej skladbe aj diela Christiana Wolffa, Attilu Bozaya a Lucu Lombardiho).

Aký bol výsledok? Názor študentov nepriniesol ani najmenšie prekvapenie: páčilo sa im najviac to, v čom našiel zaľúbenie i kritik, a najsilnejšie odmietali, čo sa aj jemu zdalo najproblematickejšie. Treba však poznamenať, že výkon umelcov všetci jednohlasne hodnotili ako výborný. Napriek tomu Milan Paľa interpretačne jednoznačne prevyšoval ostatných a jeho prednes Lejavovej skladby Violin solo predstavoval jeden z vrcholov večera. Zakladateľ ansámblu Lajos Rozmán je výborným hudobníkom, ktorý sa už desaťročia zaoberá súčasnou komornou hudbou (predtým bol členom Tria Lignum). V skladbách, ktoré odzneli na začiatku koncertu (Wolff: Serenade, Kondor: Quartet to Christian Wolff), hral na klarinete s fantastickým plastickým tónom, v úlohe dirigenta však nebol presvedčivý, čo sa prejavilo najmä v skladbách pre väčšie obsadenia (najmä hráč na bicie László Tömösközi sa zdal byť občas neistý). Lejava, ktorý dirigoval záverečný kus koncertu – svoje vlastné reVENIr –, si však našiel cestu k srdciam maďarského obecenstva nielen ako skladateľ (kompozícia vyvolala úprimné nadšenie aj medzi univerzitnými poslucháčmi), ale predstavil sa v Budapešti aj ako nádejný dirigent. Kým Lejava pôsobil dojmom tvorcu, schopného viesť množstvo farieb, vrstiev a tkaniva jediným smerom a zmiesiť ich veľmi efektívne, Ádám Kondor sa orientuje opačným smerom: ponúka – majstrovsky, treba uznať – nekompatibilné, harmonicky nezlučiteľné množstvo (hudobných) perspektív spôsobom, ktorý evokuje svet kubistických malieb. Táto poetika však pre poslucháča predstavuje značnú výzvu: predovšetkým je ťažké citovo prijať, že hudba neponúka žiadne body pre stotožnenie sa, nikde sa jej nemôžeme uvoľnene oddať.    
Hudobný svet Kondora a Lejavu bol v zaujímavom kontrapunkte – diela Wolffa a Lombardiho obraz legitímne doplňovali, avšak polstoročný opus Bozayho vykopali úplne zbytočne. Striedavé znenie diel maďarského a slovenského tvorcu poskytne obecenstvu účinný striedavý – teplý a studený – kúpeľ napätej bdelosti a poetického polosna nepochybne aj na ďalších zastávkach série koncertov, ktorá sa začala v Trafó. (Qaartsiluni Ensemble doplnený hosťami nakreslí portréty dvoch skladateľov znovu a znovu – a vždy inak – aj na 4 ďalších koncertoch sezóny v Stavebníckom centre FUGA a v Trafó v Budapešti a v synagógach v Šahách a v Šamoríne na Slovensku).

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.