Jazz a Európa XXX.

Vďaka svojej špecifickej politickej orientácii plnila Juhoslávia počas obdobia „železnej opony” funkciu prieniku medzi polaritami „Východ – Západ” a  pre hudobníkov z  Československa, Poľska, Maďarska a  iných krajín „tábora socializmu” znamenali práve juhoslovanské festivaly alebo vydávanie platní začiatok postupného otvárania sa „svetu”. Juhoslovanskí hudobníci mali zároveň od konca 50.  rokov možnosti uplatnenia sa v zahraničí (najmä v  Nemecku), a  práve táto možnosť roky odčerpávala z  domácej scény mnoho talentov. Existenčné možnosti pre hudobníkov s  jazzovým zameraním poskytovali v  domácom prostredí až do 80.  rokov predovšetkým big bandy. Od začiatku 50. rokov až do rozpadu federácie a postupného vzniku samostatných štátov (1990–1992) boli rozhlasové a  potom aj rozhlasovo-televízne orchestre v Belehrade, Záhrebe a  v  Ľubľane profesionálnou základňou a  hudobníci v  nich museli zvládať široký okruh žánrov: od komerčnej populárnej hudby cez mainstreamový jazz po repertoár treťoprúdového a  experimentálneho zamerania. Orchestre mali aj charakter „tvorivej dielne” a  ako hostí pozývali hudobníkov svetového mena.

Ľubľana: Bojan Adamič a  Jože Privšek
Zakladateľské zásluhy pre slovinský jazz mal Bojan Adamič (1912–1995), ktorý prevažnú časť svojho profesionálneho života dirigoval Plesni orkestar Radio Ljubljana (neskôr do názvu včlenili i televíziu a v zahraničí orchester vystupoval pod anglickým názvom Ljubljana Radio Television Dance Orchestra, po osamostatnení Slovinska Big Band RTV Slovenija). Adamič dirigoval orchester od jeho založenia (1945) až do roku 1980 a ako skladateľ a aranžér spočiatku sledoval swingovú orchestrálnu líniu, ktorá naštartovala jazzový vývoj v Slovinsku a pritiahla k spolupráci s orchestrom viacerých primárne jazzovo zameraných hudobníkov. Ako zaujímavosť pripomeňme, že začiatkom 50. rokov hral v trombónovej sekcii orchestra neskôr známy skladateľ „Novej hudby“ Vinko Globokar (1934).

Prechod k modernému jazzu iniciovali na rozhraní 50. a 60. rokov sólisti orchestra, napríklad trubkár Urban Koder, tenorsaxofonista Dušan Veble, klavirista Mario Rijavec, bubeník Aleksander Skale a ďalší (títo popri orchestri príležitostne zostavovali skupinu Ljubljanski Jazz Ansambel). Samotný Adamič sa už v 60. rokoch postupne prestal venovať jazzu a zameral sa na populárne piesne, štylizácie folklóru a filmovú hudbu. Jazzovo zameraným sólistom však poskytol priestor na rozvinutie ich ambícií a viacerí členovia (predovšetkým Aleksander Skale) sa pričinili organizačne o to, že sa Slovinsko na rozhraní 50. a 60. rokov stalo centrom juhoslovanského jazzu – predovšetkým vďaka festivalom v Blede (od r. 1960) a Ľubľane (1968). Festival v Blede prispel k zjednoteniu scény v rámci federatívnych štátov Juhoslávie a pre krajiny „východného“ bloku znamenal začiatok získavania medzinárodných kontaktov.
K skvalitneniu a zintenzívneniu jazzovej orientácie Plesni orkestar RTV Ljubljana prispel v 60. a 70. rokoch dirigent a aranžér Jože Privšek (1937–1998). Absolvoval štúdium kompozície a aranžovania u Herba Pomeroya na Berklee College (jeho aranžmány nájdeme na LP Jazz In The Classroom 8, Berklee Records 1963) a získané kontakty všestranne využil. Do orchestra pozýval prominentných hudobníkov (Johnny Griffin, Duško Gojkovič, Jiggs Whigham a i.) a hosťujúcich dirigentov/aranžérov (Maria Schneider, Carla Bley, Herb Pomeroy, Mathias Rüegg, Clark Terry, David Murray, Ed Partyka, George Lewis, Bill Holman, Michael Abene). Zo stálych členov orchestra medzinárodnú prestíž získali najmä saxofonisti Tony Janša a Ati Soss, klavirista Silvester Stingl, trúbkár Petar Ugrin a i. Títo a ďalší hudobníci príležitostne zostavovali aj menšie formácie s vyhraneným hudobným názorom.
Od začiatku 90. rokov mladší slovinskí hudobníci prestali napĺňať niekdajšie stereotypy pôsobenia v big bandoch a oscilovania medzi Ľubľanou a nemeckými mestami. Najznámejší z nich, tenorsaxofonista Igor Lumpert (1975), hral v skupinách slávnych spoluhráčov (Reggie Workman, Chico Hamilton, Boris Kozlov a i.), teraz vedie medzinárodnú formáciu Innertextures a striedavo pôsobí v New Yorku a v Ľubľane. Renomovaným saxofonistom novej generácie je aj Jure Pukl (1977), ktorý udržuje kontakty s hudobníkmi mnohých krajín a je častým hosťom i na slovenskej scéne (o. i. na CD Correspondance klaviristu Ľuboša Šrámka). Z jeho viacerých vlastných projektov doposiaľ získal najväčší ohlas posledný album Abstract Society (Storyville Records 2012) nahraný v USA americkým kvartetom (Vijay Iyer – p, Joe Sanders – b, Damion Reid – ds), ktorému recenzent časopisu Down Beat prisúdil 4 hviezdičky s konštatovaním: „The title of Pukl's latest, Abstract Society, is apt given the company he chooses to keep. With Reid and pianist Vijay Iyer, the Berklee grad finds sidemen who provide a connection to M-Base founder Steve Coleman and his immediate disciples, angular thinkers like Rudresh Mahanthappa and Steve Lehman. His compositions follow severe pathways, often establishing a tug-of-war with Iyer's percussive force. Pukl's soprano leaps over the avalanching rhythms of opener Circle Mind, while his tenor climbs in Sisyphean ascents of  The Force.“1

Miljenko Prohaska a chorvátska scéna 60. až 80. rokov
Ústrednou postavou záhrebskej scény, vďaka ktorej sa chorvátsky jazz dostal už v samých začiatkoch do medzinárodného povedomia, bol Miljenko Prohaska (1925), ktorý vynikol ako kontrabasista, líder, skladateľ, aranžér a dirigent. Pod jeho vedením (s prestávkami v rokoch 1955–1989), popri povinnostiach mediálneho orchestra, zaznamenal Záhrebský rozhlasovo-televízny big band množstvo pozoruhodných jazzových nahrávok a z juhoslovanských bandlídrov bol Prohaska najambicióznejším v získavaní slávnych hosťujúcich hudobníkov. Intenzívne kontakty s americkými velikánmi mal predovšetkým v 60. a 70. rokoch.2 V tvorivej atmosfére orchestra vyrástlo mnoho pozoruhodných sólistov; z nich sa na európskej scéne uplatnil saxofonista Ozren Depolo (1930–2005), ktorý vynikal všestrannosťou (od swingového mainstreamu po free jazz), nevšednou energiou a invenciou. Bol vyhľadávaným členom medzinárodných zoskupení (viacnásobne člen EBU Big Band, Nonconvertible All Stars, Slide Hampton & Václav Zahradník Big Band).

Ďalší vynikajúci sólisti Prohaskovho orchestra (s participáciou samotného Prohasku ako kontrabasistu) zostavili skupinu Zagrebački Jazz Kvartet (Zagreb Jazz Quartet), ktorá získala široký medzinárodný ohlas a jej platne vychádzali na viacerých európskych značkách. Ústrednou postavou bol vibrafonista Boško Petrović (1935–2011), členmi klavirista Davor Kajfeš (1934) a bubeník Silvije Glojnarić (1936). Skupina pôsobila v rokoch 1959–1967, následne sa rozrástla na kvinteto (jeho stálym členom sa stal Art Farmer) a v priebehu rokov 1969–1971 pôsobila ako sexteto s Ozrenom Depolom a trubkárom Ladislavom Fidrim (1940). Zameranie kvarteta malo dve polohy; v prvom rade vychádzalo zo zvukového ideálu Modern Jazz Quartet, s ktorého lídrom Johnom Lewisom mal Prohaska aj ostatní členovia intenzívne kontakty.

Ideály MJQ nepreberali len pasívne; príkladom je Prohaskova skladba Intima, ktorá sa priradila k jazzovým štandardom a dodnes sa objavuje v repertoári viacerých ansámblov. O jej celosvetové rozšírenie sa zaslúžili členovia Modern Jazz Quartet, ktorí Intimu zaradili do kmeňového repertoáru a nahrali na dvoch albumoch (Jazz Dialogue, Atlantic 1965 a Live at the Lighthouse, Atlantic 1967). Záhrebské kvarteto (a následnícke formácie) medzi prvými európskymi ansámblami využili prepojenie etnickej hudby s jazzom a ich hudbu publicisti označovali ako „balkan jazz“; v syntéze nachádzali svoje miesto macedónske komplikované rytmické modely, lyrická melodika bosnianskych piesní i typická vitalita a virtuozita rôznych podôb balkánskeho folklóru. Ich najúspešnejší album v tomto smere vyšiel v Holandsku a je pomenovaný podľa Petrovićovej skladby With Pain I Was Born (Fontana 1966); z mnohých Kajfešových pokusov z oblasti balkan jazzu vynikla jeho kompozícia Ornaments.

Chorvátsko 90. roky
V období po vzniku samostatného Chorvátska sa na scéne objavilo viacero zaujímavých osobností. Pre hudobníkov tejto generácie je typické spojenie schopnosti vyniknúť v rôznych jazzových smeroch a zároveň dôkladný záujem o world music a rozvíjanie domácej hudobnej tradície. Na domácej scéne sa uplatnil saxofonista Saša Nestorović (1964), ktorý existenčnú základňu získal vďaka pedagogickej činnosti a pôsobeniu v HRT Big Bande. Svoje experimentálne a nekonvenčné predstavy uplatňuje v kolektívne vedenej skupine Zagreb Jazz Portrait (Mario Igrec – g, Nenad Jura Vrandečić – b, Jurica Ugrinović – ds) a je vedúcim klasického súboru Zagreb Saxophone Quartet.
Silnou stránkou súčasnej jazzovej scény v Chorvátsku je pôsobenie viacerých pozoruhodných gitaristov, ktorí nadväzujú na odkaz nestora chorvátskej jazzovej gitary Damira Dičića (1938–2005), dlhoročného súčasníka Boška Petrovića. Od konca 90. rokov sa medzi svetovými gitaristami etabloval Ratko Zjača; veľkú medzinárodnú pozornosť vyvolal jeho album Continental Talk (In + Out Records 2009), ktorý realizoval spolu so srbským tenorsaxofonistom Stanislavom Mitrovićom a s americkými hviezdnymi osobnosťami (trubkár Randy Brecker, kontrabasista John Patitucci, bubeník Steve Gadd).3

V protiklade k Zjačovmu experimentátorstvu a svetobežníctvu je podľa výsledkov ankiet najpopulárnejším chorvátskym gitaristom Darko Jurković (1965). Umelec viacnásobne zvolený ako gitarista i ako jazzová osobnosť roka pôsobí väčšinou v Záhrebe a ostáva verný priamočiaremu modernému jazzovému mainstreamu. Podľa spôsobu hry Stanleyho Jordana vymodeloval Jurković svoj virtuózny spôsob interpretácie „two hand tapping“ (technika, pri ktorej gitarista udiera prstami oboch rúk na struny nad hmatníkom, jednou rukou hrá melodickú líniu a druhou akordy s basovou linkou). V poslednom desaťročí sa objavujú ďalší gitaristi a skladatelia zameraní na fusion s prvkami balkan jazzu (Ante Gelo, Ivan Kapec a Elvis Stanić). Odlišné zameranie má prevažne v Nemecku pôsobiaci Renato Rožić, ktorý vytvoril experimentálny kompozičný a interpretačný úzus spočívajúci na princípe modálnej dvanásťtónovej metódy.

Srbská scéna
Ešte dôslednejšie ako Slovinci a Chorváti pôsobili najlepší srbskí hudobníci prevažne v zahraničí, kde mnohí z nich získali výrazné uplatnenie. Pre hudobníkov zotrvávajúcich v domácom prostredí bol existenčným základom Jazz Orkestar RTV Beograd, ktorý na rozdiel od orchestrov v Ľubľane a Záhrebe udržiaval do konca 70. rokov temer výlučne jazzovú orientáciu v širokom štýlovom rozpätí (orchestrálne skladby basieovského typu, progresívny jazz Stana Kentona, ambiciózne kompozície okruhu balkan jazzu s „kentonovským“ zvukom). V roku 1948 ho založil Mladen Guteša (1923), ktorý ho viedol do roku 1953 a v tom období bol tiež najdôležitejším aranžérom ansámblu. Guteša neskôr pôsobil v zahraničí, spolupracoval s mnohými nemeckými orchestrami aj ako pedagóg (Swiss Jazz School a i.). Jeho spolupracovník Bora Roković (1925–2006) bol ako aranžér i klavirista zástancom „čistého“ jazzového konceptu oprosteného od komerčných nánosov. Po roku 1954 Roković pôsobil v Nemecku s poprednými formáciami a so svojou skupinou B. P. Convention, ako aj s juhoslovanským jazzom naďalej udržiaval pravidelné kontakty.
Dlhoročným dirigentom belehradského orchestra v období 1953–1985 bol Vojislav Simić (1924), ktorý preň napísal viaceré skladby spadajúce do okruhu balkan jazzu (Svadebna igra pokraj Bistrice, Čaje šukarije, Vilenjak I Vila a i.). Druhý dirigent, absolvent Berklee College of Music Zvonimir Skerl (1934–2009), bol hlavným aranžérom a po roku 1985 sa stal šéfdirigentom. Pri príležitosti 30. výročia existencie orchestra usporiadali v roku 1978 koncert a vydali 2 LP Jazz Orchester RT Beograd 1948–1978, ktorá v historickom priereze sumarizuje najlepšie nahrávky (CD redícia Cosmic Sounds 2005). Sólisti orchestra sa uplatnili i v ďalších formáciách a každý z nich pôsobil dlhodobo v Nemecku: saxofonisti Milivoj Marković (1939), Milan Stojanović (1923) a Eduard Sadil (1928), trubkár Predrag Ivanović (1930), bubeník Lala Kovačev (1939–2012), klavirista Vladimir Vitas (1935–2000).
Najznámejší srbský hudobník – trubkár Duško Gojković (1931, v anglickej literatúre uvádzaný ako Goykovich) už v mladosti dosiahol ako jeden z prvých Európanov špičkovú svetovú úroveň, ktorá našla odraz v jeho impozantnej americkej kariére. Jeho štýl sa formoval pod vplyvom bopových a hardbopových trubkárov (ako základné vzory mu slúžili Gillespie, Navarro, Brown, Davis a i.) a popri straightahead hraní sa uplatnil aj vo sfére balkan jazzu. Britský trubkár a publicista Ian Carr o ňom v encyklopédii Jazz. The Rough Guide uvádza: „Goykovich is a fine all-round player, at home with big bands and small groups. With his own groups he has combined elements from Slavonic folk music, both rhythmic and melodic, to produce a highly individual synthesis.“ 4 Neobyčajný talent preukázal Gojković už na začiatku svojho pôsobenia.

Hneď po štúdiu na hudobnej akadémii v Belehrade (1948–1953) získal angažmán v Nemecku (NSR), kde sa stal členom špičkovej formácie vznikajúceho nemeckého moderného jazzu Frankfurt All Stars (hrali tam o. i. bratia Mangelsdorffovci a Joki Freund). Existenčný základ pre Gojkovića znamenalo pôsobenie v najlepších nemeckých big bandoch (Max Greger, Kurt Edelhagen). V roku 1958 sa ako zástupca Juhoslávie stal členom Newport Youth Orchestra a zároveň získal štipendium na Berklee School v Bostone, kde študoval kompozíciu a aranžovanie (1961–1963). Ešte počas štúdia ho angažoval Maynard Ferguson, v jeho orchestri pôsobil dva roky a ďalšie dva roky (do 1966) bol členom orchestra Woodyho Hermana. Rýchla adaptácia na americkej scéne bola v tom čase pre Európana, najmä pre hudobníka z jazzovo „neobvyklej“ krajiny, unikátom. Po návrate do Nemecka bol Gojković sólistom Clarke/Boland Big Band, účinkoval s viacerými nemeckými a v Európe pôsobiacimi americkými hudobníkmi. Ako líder sa uviedol albumom Swinging Macedonia (Philips 1967) s tvorivým využitím etnických rytmov a modov. Počas celej svojej kariéry udržiava Gojković kontakty s domácou scénou, často hosťoval najmä s Jazz Orkestar RTV Beograd ako sólista i dirigent.
V zhode s tradíciami srbskej hudby vynikli v jazzovej sfére i ďalší virtuózni trubkári. Milorad Pavlović (1942) býval zväčša prvým trubkárom nemeckých a medzinárodných orchestrov (Kurt Edelhagen, Clarke/Boland Big Band, SFB Big Band). Prvé skúsenosti získal v trúbkovej sekcii RTB Beograd a s orchestrom príležitostne hosťoval i po odchode do Nemecka začiatkom 60. rokov. Fenomenálny trubkár Stjepko Gut (1950) je absolventom Berklee College a podobne ako Pavlović získal prvé profesionálne skúsenosti v belehradskom big bande. Bol členom orchestra Lionela Hamptona (1980–1981) a okrem množstva rakúskych i nemeckých orchestrov uplatnil svoju improvizačnú invenciu vychádzajúcu z hardbopovej školy v skupinách, ktoré viedli Sal Nistico, Clark Terry, Wild Bill Davis, Curtis Fuller, Charly Antolini, Horace Parlan, Mel Lewis, Johnny Griffin, Jimmy Heath, James Moody, Clifford Jordan, Ernie Willkins a i. Od roku 1984 až do súčasnosti vyučuje na jazzovom inštitúte v Grazi.

Aktuálne fenomény: Vasil Hadžimanov a Bojan Z
Špičkové osobnosti súčasnej éry sa ešte dôslednejšie ako predchádzajúce generácie zamerali na prepájanie rozmanitých podôb balkánskej ľudovej hudby (ktorú často dôkladne študovali na úrovni špecializovaných etnomuzikológov) s čiastkovými prvkami jazzu a rocku. Priamo na belehradskej scéne pôsobí od roku 1997 Vasil Hadžimanov Band. K základnému kvartetovému obsadeniu (Vasil Hadžimanov – keys, Vladimir Samardžić – b, Srdan Dunkić – ds, Bojan Ivković – perc, voc) pristupujú ďalší hostia, často z okruhu folklórnych hudobníkov (Mišel Kurina – cimbal, Aleksandar Petrov – tapan, Brankica Vasić – spev). Hadžimanov (1973), absolvent Berklee College, bol vo svojich začiatkoch ovplyvnený predovšetkým konceptom Joea Zawinula, postupne však dôkladnejšie prehlboval svoju znalosť viacerých podôb balkánskej ľudovej hudby.

Najvýraznejší ohlas mal štvrtý album skupiny Života mi (PGP RTS 2009): „Života mi is virtuosic in its execution; relentlessly rhythmic and unmistakably excellent. What makes it so great is his strong and increasingly mature writing, which provides a great basis upon which the players can build. Most compositions are in the four-minute range and, compared to previous pieces, are radio friendly. The album roars to life with Balkan Tribes, an impressive mosaic of Balkan folk sounds backed by infectious grooves, gypsy melodies and virtuosic cimbalom swings, courtesy of Misel Kurina of Gyass Orchestra. In recent years, Hadžimanov has taken part in other ethnic jazz bands such as Bace Quartet and Balkan Wind; soaking up the experience there, he brings those sounds and rhythms back to his primary band. Backed by a combo, featuring a huge list of guests playing all kinds of instruments, it certainly adds a different flavor to the norm. The players are both technically adept and creative, and the whole combo delivers music with a nice variety in style and emphasis.“5
Z okruhu bývalej Juhoslávie je v súčasnosti najznámejšie meno bosnianskeho klaviristu a skladateľa Bojana Zulfikarpašića (1968, vystupuje pod menom Bojan Z). Jeho hudobné začiatky sú spojené s belehradskou scénou a od mladosti sa dôkladne zaoberal folklórom rôznych balkánskych teritórií. Na jazzovú stránku jeho prejavu mal veľký vplyv trojmesačný štipendijný pobyt v USA, kde študoval u Clara Fischera. Zásadný zlom v jeho kariére nastal v roku 1988, keď sa presťahoval do Paríža a prekvapivo rýchlo sa stal súčasťou tamojšej scény. Už jeho prvé vystúpenia v kluboch s rovesníkmi (saxofonista Julien Lourau, flautista Magic Malik a i.) mu zabezpečili úspech v úzkom okruhu špecializovaného obecenstva; na svetové pódiá sa prepracoval vďaka pôsobeniu v skupinách Henriho Texiera a Michela Portala.

Pozornosť získal multietnickým projektom Koreni (Label Bleu 1999, členovia skupiny pochádzali z Alžírska, Turecka a Macedónska) a odvtedy prehlbuje svoj koncept elektronickej hudby s etnickými vplyvmi. Bojan Z získal mnoho ocenení (vrátane European Jazz Prize 2005 určenej najlepšiemu európskemu hudobníkovi roka) a zostrojil nástroj xenophone pomocou prepojenia zvuku akustického klavíra s elektrickými klávesovými nástrojmi. Počas dvadsaťročnej kariéry nahral deväť albumov pod vlastným menom, na sólovom Soul Shelter (EmArcy 2012) vo vyzretej podobe prezentoval prvky svojho individuálneho hudobného ponímania: „Ač je Bojan Z výrazný eklektik, prvotní inspirací mu stále zůstává hudba Srbska a Balkánu vůbec. Pro ni jsou charakteristické nejen liché a lehce matoucí rytmy, ale také neurčitá dur-mollová tonalita, či neočekávané a stále kupředu směrující modulace. Všechny tyto elementy jsou zde oproti obyčejné hudbě samozřejmě dotaženy dále, k větší sofistikovanosti. Tento harmonický i rytmicky velmi pestrý základ je posléze obohacován natolik rozdílnými prvky jako je polytonalita či blues.“ 6
Hudobníci z bývalej Juhoslávie sa svojským spôsobom pričinili o postupnú emancipáciu a obohatenie európskeho jazzu. I keď výsledky ich snažení bývajú skôr pripisované scénam iných krajín než ich rodisku, svojou hudbou preukazujú vernosť koreňom, z ktorých vyrástli, a tieto neprestávajú mať vplyv na ich myslenie a cítenie.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.