Roman Jánoška: "Chcem ukázať ľuďom to, v čom som výnimočný"

Huslistu Romana Jánošku pozná na Slovensku len málokto, pritom nedávno dostal ponuku spolupracovať s vynikajúcim latinskoamerickým klaviristom Michelom Camilom a na svetových pódiách sa objavil po boku Bobbyho McFerrina alebo Robyho Lakatosa. Dvadsaťdvaročný umelec vedie medzinárodné jazzové kvarteto a ostáva naďalej verný aj „klasike“.

Pochádzaš z muzikantskej rodiny, aké boli tvoje hudobné začiatky?
Rodičia sú muzikanti, mám troch starších bratov, ktorých som odmalička videl cvičiť a hrať na hudobných nástrojoch. Už v detstve som si uvedomil, že sa chcem celý život venovať hudbe! Najviac ma zaujali husle a bol to práve otec, ktorý ma zasvätil do tajov tohto nástroja. Keď som mal 4 roky, moje nadšenie si všimli aj rodičia a jedny malé mi zaobstarali. Neskôr ma prihlásili do základnej umeleckej školy, kde bol mojím pedagógom pán Jozef Horňák. V deviatich rokoch ma prijali na Konzervatórium v Bratislave ako mimoriadny talent do triedy Jozefa Kopelmana. Momentálne študujem na súkromnom konzervatóriu vo Viedni v majstrovskej triede Pavla Vernikova.

Napriek mladému veku si už dosiahol značné úspechy...
K tým najväčším patrí 1. miesto a absolútne víťazstvo na súťaži Prešporský Paganini, kde som získal titul Mladý Prešporský Paganini, 1. miesto na súťaži Fidelio vo Viedni a 1. miesto na husľovej súťaži v nemeckom Straubingu. Účinkoval som na mnohých renomovaných festivaloch a absolvoval viaceré koncertné turné v mnohých európskych krajinách, Ázii a Spojených štátoch.

Študoval si klasickú hru na husliach. Čo ťa priviedlo k jazzu?
Keď som mal asi 7 rokov, spolu s bratom Františkom, ktorý je v súčasnosti klaviristom v kapele Robyho Lakatosa, sme doma objavili nahrávky Tria Oscara Petersona, Stéphana Grappelliho... Od tej doby sme žili jazzom každý deň.

Minulú jeseň si sa zúčastnil projektu jazzplayseurope, na ktorom participovalo aj Hudobné centrum. Čo ti dala táto účasť?
Som rád, že ma Hudobné centrum oslovilo, bola to veľmi pekná skúsenosť, spoznal som nových ľudí, vynikajúcich muzikantov, s ktorými sa príjemne a ľahko spolupracovalo. Zoskupenie tvorilo šesť hudobníkov z Belgicka, Poľska, Francúzska, Holandska, Nemecka a Slovenska, každý z nás priniesol vlastnú skladbu a mal možnosť vložiť do projektu niečo unikátne, svoje. Boli to krásne chvíle strávené na pódiách, ktoré ostanú navždy v mojej mysli.

Majú podobné projekty význam pre mladých jazzmanov?
Význam majú, hlavne pre tých muzikantov, schopných prispôsobiť sa situácii, miestu a ľuďom, ktorých vôbec nepoznajú. Ak nájdu spoločnú reč, ľudsky i hudobne, určite ich to obohatí. Spoznajú nové miesta, zviditeľnia sa, a najmä budú šťastní, lebo o tom je hudba!

Kto z jazzových hudobníkov ťa ovplyvnil v tvojom smerovaní?   
Čo sa týka huslistov, na začiatku to bol spomínaný Grappelli, tiež Jean-Luc Ponty, Didier Lockwood a Roby Lakatos. Tieto osobnosti si vážim a stále si ich rád vypočujem. Neskôr ma inšpirovali „dychári“, pokúšal som sa napodobňovať frázovanie a improvizácie trubkárov alebo saxofonistov, Charlieho Parkera, Cannoballa Adderleyho, Cheta Bakera, Milesa Davisa, Johna Coltrana, Stana Getza, Joshuu Redmana, Wyntona a Branforda Marsalisovcov... Počúvam aj klaviristov, Theloniousa Monka, Counta Basieho, Oscara Petersona, Billa Evansa, Keitha Jarretta, Chicka Coreu, Herbieho Hancocka. Jazz má fantastickú históriu a množstvo vplyvných osobností. Je veľmi dôležité, aby sa jazzový hudobník zaujímal o tradíciu a vypočul si aj staršie nahrávky, aj keď sa mnohí mladí muzikanti nazdávajú, že „je to už staré“. V tomto sa jazz podobá životu: keď chceš postaviť dom, musíš vybudovať pevné základy, a keď už dom stojí, potom ho môžeš prerábať donekonečna.

Ostávaš popri jazze naďalej verný klasickej hudbe?
„Klasiku“ hrávam odmalička a budem sa jej venovať celý život. Je to pre mňa veľmi dôležité najmä pre techniku, farbu tónu, artikuláciu a podobne. Myslím si, že každý hudobník by mal „prejsť klasikou“, nezávisle od toho, akému žánru sa venuje. Čo sa týka mojich obľúbených skladateľov, pri relaxovaní rád počúvam hudbu z obdobia viedenského klasicizmu, husľové koncerty Paganiniho, Mendelssohna Bartholdyho, Čajkovského, Brahmsa... Pre jazz hľadám inšpirácie hlavne v hudbe modernistov, za všetkých spomeniem Bélu Bartóka.

Mal si príležitosť zahrať si s osobnosťami svetového jazzu?
V Poľsku som odohral spoločný koncert s Bobbym McFerrinom, taktiež som účinkoval s Birélim Lagrènom, Robym Lakatosom, Joeom Zawinulom, Tonym Lakatosom... Na festivaloch som sa stretol s osobnosťami ako Roy Hargrove, John Scofield, B. B. King alebo Herbie Hancock, ktorí si moju hru vypočuli.

Ostáva ti popri bohatej koncertnej činnosti čas na štúdium?
Niekedy je to veľmi ťažké. Nebudem tajiť, že som mal viac problémov v škole práve preto, že som na dlhší čas musel odcestovať na turné. Štúdium je určite dôležité, ale pre mňa je momentálne najdôležitejšia moja hudobná kariéra. Chcem ukázať ľuďom to, v čom som výnimočný. Aktívne hranie a koncertovanie je snom a cieľom každého študenta, všetci muzikanti chcú svojou hudbou robiť ľudí šťastnými.
 
Predstav nám svoje projekty a ansámble, v ktorých účinkuješ.
Prvým bolo jazzové kvarteto No Limit s bratom Františkom za klavírom, kontrabasistom Juliusom Darvasom a bubeníkom Ernstom Grieshoferom, ktoré som založil, keď som mal 13 rokov. V pätnástich sme nahrali v Mníchove CD Homerun, vyhrali súťaž Jazz an der Donau v nemeckom Straubingu a zúčastnili sa na viacerých jazzových festivaloch. Ďalšou je „rodinná kapela“ Jánoška Quartet s nezvyčajným nástrojovým obsadením dvoje husle a dva klavíry. Hrajú v nej moji bratia, huslista Ondrej, klavirista František a bratanec „Ferry“ Jánoška. Ide o príjemné prepojenie jazzu s klasickou hudbou, dokonca máme rozdelené úlohy: ja s bratom Františkom zastupujeme jazz a Ondrej, člen Viedenskej filharmónie, s Ferrym predstavujú „klasickú“ polovicu. Absolvovali sme množstvo vystúpení, napríklad v rakúskej televízii ORF v charitatívnom programe Licht ins Dunkel (Svetlo v tme), kde pozývajú najvýznamnejšie hudobné osobnosti. Minulý rok bolo pre nás cťou vystúpiť na spoločnom koncerte s violončelistom Mischom Maiskym a huslistom Julianom Rachlinom, moderátorom podujatia bol herec Roger Moore.

Rovnako účinkujem v sedemčlennom Luis Bellano Project, ktorému šéfuje môj najstarší brat, spevák Arpád Jánoška (alias Luis Bellano), spolupracujem aj so speváčkou Idou Kelarovou a jej Jazz Famelija, bol som členom big bandu Vienna Art Orchestra – mojimi kolegami tam boli Juraj Bartoš, Harry Sokal, Joris Roelofs a ď. Spomeniem ešte trio Breins Café s bratom Františkom a rakúskym kontrabasistom Georgom Breinschmidom. Vydali sme album s našimi úpravami skladieb Ferencza Liszta alebo dvojalbum/DVD s kompozíciami Georga Breinschmida, v ktorých sa stretávajú rôzne žánre, od jazzu, klasickej hudby, orientálnych inšpirácií až po viedenské valčíky.

Aké máš plány do budúcnosti?
Minulý rok som dostal ponuku od vynikajúceho klaviristu Michela Camila, ktorý ma pozval do New Yorku nahrať spoločný album. Ten by sa mal realizovať koncom roka, potom spolu plánujeme svetové turné. Tiež sa chystám vydať profilové CD v Hudobnom centre a dúfam, že sa to podarí v roku 2011. A čo je hlavné, hudbe sa chcem venovať tak dlho, ako to bude možné.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.