Švajčiarska noc, Európske jazzové stretnutia alebo Zámorská noc, tak zneli názvy koncertných blokov v rámci veľtrhu jazzahead!, ktorý koncom apríla už po jedenástykrát prebehol v nemeckých Brémach. Tisícka vystavovateľov a trojnásobok aktívnych účastníkov prilákali do prístavného mesta na severozápade krajiny početnú odbornú jazzovú verejnosť.
Ešte dva týždne predtým, ako zástupcovia vydavateľstiev, promotéri a umelci obsadili na štyri dni haly komplexu MESSE BREMEN, prebiehal v tamojších kultúrnych centrách a galériách jazzahead! Festival (7.–24. 4.), ktorého súčasťou boli okrem koncertov filmové projekcie, tanečné a divadelné predstavenia. Festival vrcholil v čase konania veľtrhu (21.–24. 4.). Na dvoch koncertných pódiách priamo na výstavisku a v neďalekom Kulturzentrum Schlachthof bolo možné vidieť štyridsať polhodinových koncertných prezentácií – showcases. K tomu treba prirátať desiatky hudobných podujatí sobotňajšej jazzahead! clubnight s množstvom klubových scén po celom meste.
Extáza Švajčiarskej noci
Pokiaľ sa minulý rok na jazzahead! predstavili spomedzi našich susedov aspoň poľskí Atom String Quartet a maďarské duo Veronika Hárcsa & Bálint Gyémánt, dramaturgia aktuálneho ročníka neponúkla jediného umelca zo stredoeurópskeho priestoru. Samozrejme, ekonomické ukazovatele a komerčný dosah „západných“ vydavateľstiev sú neporovnateľné s našimi, čo badať napríklad pri listovaní nemeckých magazínov Jazzthetik a Jazz thing (značnú časť ich obsahu tvoria práve prezentácie vydavateľstiev). Organizátori podujatia síce avizovali rôznorodosť a diverzitu, ale hoci vraj mali v ponuke zaujímavé srbské, macedónske alebo ukrajinské kapely, v Brémach sa z nich žiaľ neobjavila žiadna.
Sledovať osem nemeckých zoskupení v priebehu jedného popoludnia je skutočne ťažko zvládnuteľné a k oživeniu by zaiste prispeli aspoň jeden-dvaja zástupcovia stredoeurópskej scény (skusmo mi prichádzajú na um Lukáš Oravec, Pavel Morochovič, David Kollar, Ondřej Štveráček, Luboš Soukup, Tomáš Liška, David Dorůžka, Vertigo Sextet, Muff, Michał Tokaj, Paweł Kaczmarczyk, Mihály Borbély, Kristóf Bacsó, Modern Art Orchestra...). Za výber kapiel síce zodpovedajú elitný trubkár Ulrich Beckerhoff, profesor na Folkwang University of the Arts v Essene, spolu s jazzovým dramaturgom a redaktorom Petrom Schulzem, ale platiacich vystavovateľov budú predsa len väčšmi zaujímať čísla...
Partnerskou krajinou aktuálneho ročníka bolo Švajčiarsko a úvodný večer s bohatou nádielkou „jazzu spod Álp“ som považoval za dobrú príležitosť vytvoriť si obraz o tamojšej scéne. Dramaturgia zámerne obišla prezentácie švajčiarskych bubeníckych veteránov Pierra Favreho, Daniela Humaira a mladšieho Lucasa Niggliho, priestor nedostal ani vo Francúzsku pôsobiaci trubkár Erik Truffaz (hoci na CD sampleri Jazz made in Switzerland sa objavil). Swiss Night otváral koncert tria klaviristu Colina Vallona, ktorý podľa očakávania prebehol v intenciách „ECM poetiky“.
Výrazné ostináta, melodická čistota modálnych nápevov a striedme využívanie preparácie klavíra mi ostali v pamäti už pri predchádzajúcich stretnutiach s Vallonom, až teraz som si však uvedomil, aký podiel na celkovom výraze (a zomknutosti) kapely má vynikajúca rytmika (kontrabasista Patrice Moret a bubeník Julian Sartorius). Keď sa o poldruha hodiny neskôr Vallon i Moret opäť objavili po boku švajčiarskej speváčky albánskeho pôvodu Eliny Duni, napadlo mi, že nedostatok a fluktuácia hudobníkov najmä v rytmických sekciách zrejme nebude špecifikom našej scény (počas Swiss Night som tento trend zachytil vo viacerých kapelách). Keďže ma „Zen Funk“ alebo tiež „Ritual Groove Music“ kvarteta Ronin klaviristu Nika Bärtscha prekvapili kedysi v Saalfeldene, bol som zvedavý, či si s koncepciou vystavanou na statickej repetitívnosti (pripomínajúcou hudbu amerických minimalistov) kapela vystačí aj po rokoch a či na mňa zapôsobí podobne extaticky ako vtedy.
Možno vinou sterilnosti priestoru (švajčiarsky Gala Concert prebiehal vo filharmonickej sále Die Glocke) sa koncert hviezdneho zoskupenia zo stajne ECM rozbiehal ťažkopádnejšie a napriek neprerušovanému toku extatických groovov (Bärtsch ich nazýva modulmi a namiesto pomenovania len označuje číslami) sa hypnotický tranz dostavil až pred záverom. O čosi radikálnejšie prostriedky s podobným účinkom využíval aj akustický „trance“ klavírneho tria Plaistow počas Swiss Night. Švajčiarske partnerstvo na jazzahead! 2016 poznačilo aj priestory múzea moderného umenia Weserburg, kde prebiehala výstava plagátov prestížneho Montreux Jazz Festival. Prekvapilo ma, že na vizuáloch podujatia, ktoré v júli oslávi piatu dekádu svojej existencie, sa podieľali napríklad Andy Warhol či David Bowie.
Od Nemcov k Fínom
Každoročná prehliadka mladých kapiel z hostiteľskej krajiny German Jazz Expo ma tento rok príliš nezaujala. Uvítal som, že polhodinové showcases prebiehali na troch pódiách bez zbytočných prestojov a tým pádom bolo možné „ochutnať“ z rozličných ponúk. Berlínske kvinteto Subtone prekvapilo mladíckou energiou, príklonom k modernému straightahead jazzu a kontrapunktickým prelínaním melodických hlasov altsaxofónu a trúbky nad pulzujúcou rytmikou. Pablo Held Trio opakovane vyzdvihuje napríklad John Scofield, ktorý si s mladým klavírnym triom minulý rok „strihol“ spoločný album.
Členovia kapely oslávili desaťročnicu spoločného pôsobenia a značný ohlas na ich hudbu prekvapuje o to viac, že ponúkajú menej komunikatívnu a náročnejšie uchopiteľnú skupinovú abstrakciu. Amorfné tvary vyrastajúce z ticha prechádzali k interakciám a zdalo sa, že spontánne načrtnuté motívy, prostredníctvom ktorých vzápätí vedie svojich partnerov, vyťahuje introvertne pôsobiaci líder podľa konkrétnej situácie. Vystúpenie Pablo Held Tria sa v každom prípade oplatilo vnímať ako celok, keďže výraznejšie momenty sa objavovali v nečakaných súvislostiach.
Súčasťou jazzahead! Clubnight bola oslava dvadsaťročnice nórskeho vydavateľstva Jazzland, ktoré vedie Bugge Wesseltoft. Napriek lákavej ponuke v priestoroch kultovej Sendesaal som uprednostnil sériu showcases v rámci European Jazz Meeting na výstavisku a v Schlachthofe a oproti nemeckým showcases bolo prekvapení o čosi viac: punkjazzová priamočiarosť i zvuková intenzita prejavu belgického tria DANS DANS vedeného gitaristom Bertom Dockxom ma odzbrojili (či zaskočili) natoľko, že som z ich vystúpenia nedokázal odísť. Vynikajúce bolo latino-power trio P.L.I.N.T. – jeho členovia síce obhajovali portugalské farby, ale ich hudba odrážala brazílsky a kubánsky pôvod.
Dostala ma aj silná a osobitá výpoveď fínskeho kvinteta Oddarang s charizmatickým bubeníkom Olavim Louhivuorim, pôsobiacim vo viacerých vynikajúcich zoskupeniach tamojšej scény (Ilmiliekki Quartet, Alexi Tuomarila Trio, SUN Trio, hrával tiež s Tomaszom Stańkom či Jonom Balkem). Oddarang prekvapil už farebnosťou svojho obsadenia (trombón, violončelo, gitara, basgitara, bicie nástroje) a otvoreným „nadžánrovým“ prístupom. Výsledná postjazzová fúzia evokovala zvukovú stopu k rozostreným filmovým abstrakciám. Fínske farby čestne obhájilo aj rozšafné trio MOPO, ponúkajúce ťažko opísateľný punkrock v akustickom jazzovom šate s kontrabasom, bicími nástrojmi a barytónsaxofonistkou Lindou Fredriksson. Mimochodom, Fínsko bude partnerskou krajinou na jazzahead! 2017 a zrejme sa bude na čo tešiť.
Poliaci u Slovákov
Po prvýkrát sa na jazzahead! predstavili Rusi a v stánku Russian Jazz Scene bolo možné okrem vydavateľov, promotérov či manažérov festivalov stretnúť aj šéfredaktora jediného ruského jazzového periodika Jazz.Ru. Zo záujmu o tamojšiu scénu (ako aj v rámci oživovania z pamäti miznúcej azbuky) som v občasníku vychádzajúcom 2 – 3-krát ročne, objavil rozsiahle rozhovory s legendami ruskej scény (Alexej Zubov), štúdie o postoji Maxima Gorkého k jazzu (písal o ňom ako o „hudbe tlstých“) či paralelách medzi jazzom a klasickou hudbou.
Výsledkom slovensko-ruskej debaty o hudobných scénach (šéfredaktor Kirill Moškov poznal z vystúpení v moskovskom klube Soyuz kompozitorov súbor Bratislava Hot Serenaders) bolo aj pozvanie na pracovné stretnutie Europe Jazz Media – predstaviteľov jazzových periodík v rámci Europe Jazz Network, na ktorom sa zúčastnili šéfredaktori magazínov Jazz Forum, Jazz Podium, Jazzwise, Jazzthetik, Giornale Della Musica, Jazz Special, Jazz thing, Jazznytt, Jazz.Ru (a neočakávane aj slovenského jazzového portálu skjazz.sk a mesačníka Hudobný život).
V rámci vystavovateľov prevládali nemecké vydavateľstvá a oproti rozsiahlemu stánku ACT Records s neustále prítomným majiteľom Siggim Lochom prekvapila skromnosť maličkého kiosku ECM. Z národných stánkov sa vo veľkom štýle prezentovali škandinávske krajiny; v ponuke Nórov bola napríklad anglická verzia pozoruhodnej knihy Lucu Vitaliho The Sound of the North – Norway and the European Jazz Scene, ale aj graficky čisto poňatý magazín Jazznytt (potešilo ma, že aspoň články britského publicistu Stuarta Nicholsona či rozprávanie saxofónového pioniera Archieho Sheppa priniesol v origináli). So štátnou podporou propaguje poľskú kultúru v zahraničí Instytut Adama Mickiewicza a v jeho stánku bolo možné zastihnúť šéfredaktora časopisu Jazz Forum Pawła Brodowského, dramaturgov poľských festivalov či manažérov umelcov.
Pravdou ostáva, že poľskí umelci prítomní na jazzahead!, sa zdržiavali v stánku slovenskej Hevhetie, ktorá ich má vo svojom portfóliu. V prípade Pawła Kaczmarczyka akoby sa opakovala história, pretože podobne ako minulý rok, tak aj teraz v Brémach klavirista premiérovo uviedol aktuálnu nahrávku svojho Audiofeeling Tria (Vars & Kaper Deconstruction, Hevhetia 2016). Škoda len, že nebola možnosť počuť Kaczmarczyka na jazzahead! aj naživo. Z účinkujúcich umelcov mal k Hevhetii najbližšie kanadský trubkár poľského pôvodu Jacques Kuba Séguin, ktorý bude onedlho pre slovenský label nahrávať. V Brémach sa predstavil v rámci jazzahead! clubnight. Žeby sa o to budúci rok pokúsil aj niekto z našich?
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.