Ondrej Juraši: „Idem podľa inštinktu, držím sa popri melódii.“

Ondrej Juraši patrí medzi výrazných jazzových (či multižánrových) hudobníkov svojej generácie. Je aktívny najmä ako bigbandový hráč, ale uplatnil sa aj v rôznych iných hudobných konceptoch a koncom roku 2015 vyšiel jeho profilový album POST.

Si muzikant v najlepších rokoch, prežil si toho veľa. Kedy začala tvoja profesionálna kariéra?
Profesionálne hrám od roku 1998. Po štúdiu na konzervatóriu a po skončení základnej vojenskej služby som začal pôsobiť vo Vojenskom umeleckom súbore (VUS), kde som však už zaskakoval počas školy. Vojenský bigband fungoval viac-menej dobre, založil ho Bohuslav Trnečka transformáciou z dychovej hudby, respektíve z väčšieho hudobného telesa.

 Vo VUS pôsobilo množstvo hudobníkov, ktorí dodnes patria k „muzikantskému podhubiu“ rôznych zoskupení. Ako si spomínaš na atmosféru?
Okrem toho, že tam pôsobili skúsení muzikanti ako Juraj Henter, Juraj Lehotský či František Karnok, bolo to obdobie intenzívneho cvičenia a delených skúšok, čo už dnes, žiaľ, neexistuje. Teda aspoň v našich podmienkach. Voľakedy bolo bežné, že osobitne skúšali trúbky, saxofóny, trombóny, rytmika a až potom všetci spolu. Bola to príjemná spolupráca s dobrým výsledkom.

 Aká je dnešná prax?
Dnes všetko hráme z listu, alebo narýchlo skúšame v deň koncertu a delené skúšky sú samozrejme minulosťou. Problémom zrejme budú čas i financie...

Za jazz na zmrzlinu

 Svoje profesionálne pôsobenie si začínal v Orchestri Gustava Broma, kam si šiel hneď na prvú trúbku, čo je pre nováčika neobvyklé…
Áno, hneď som naskočil na prvú trúbku. Bromovci hľadali trubkára a mňa odporučili Fero Karnok a Juraj Lehotský. Pozvali ma do rozhlasu, kde bola sedemhodinová skúška na koncert, ktorý mal byť v nasledujúci deň. Tam mi Vlado Valovič oznámil, že s nimi odzajtra budem hrať lead. Bol tam som mnou aj môj brat, ten však zaspal, keďže ma dlho skúšali a musel som dokola hrať všeličo možné. (Smiech.) Okrem Juraja Lehotského a Fera Karnoka vtedy hrali ešte u Bromovcov Juraj Griglák, Matúš Jakabčic a Mišo Motýľ na basovom trombóne. Bolo to plné bigbandové obsadenie so štyrmi trúbkami a trombónmi, piatimi saxofónmi a „full“ rytmikou aj s gitarou.

 Ako je možné, že si bol ihneď schopný zvládať prvú trúbku? Mal si dobré základy už z domu?
K trúbke som sa dostal cez otca, samozrejme s psychickou podporou mojej mamičky. Sme muzikantská rodina: otec Ján študoval trúbku na Konzervatóriu v Košiciach, strýko Jozef zasa pozaunu a druhý strýko František sa venuje saxofónu.

 Vraj ste s bratom začali už ako štvorroční...
Áno, dostali sme trúbku do vienka.

 Žiadna zobcová flauta?
(Smiech.) Nie, rovno trúbka. Mali sme len dvojročnú pauzu, keď nám vypadli mliečne zuby. Potom sme začali chodiť k otcovi do ĽŠU na trúbku aj na klavír. Chcel nás dať aj na bicie, avšak študovať tri nástroje naraz vtedy nebolo možné. Cieľom bolo, aby sme mali komplexné vedomosti, rytmus a harmóniu. Okrem toho otec v škole viedol detský big band, kde som sa naučil prvé štýlové veci – tradičný jazz, latino, pop a podobne.

 Musela to byť veľká rarita. Mali ste chuť hrávať v takejto kapele?
Pokiaľ mám dobré informácie, bol to jediný detský big band svojho druhu v Československu! Vznikol v roku 1980 pod názvom Kamaráti. Otec písal po nociach aranžmány prevzatých i vlastných skladieb. Vedel dobre motivovať žiakov, oni mali veľký záujem hrať v kapele a po skúške sme išli za odmenu na zmrzlinu. Hrávať som chcel a bola tam aj tá chuť čokoládovej zmrzlinky...

 Prečo kapela skončila, keď bol taký záujem?
Po prevrate presťahovali školu, nastali tam aj personálne zmeny a hoci bol pán riaditeľ Žabka tomu naklonený a big band podporoval, nešlo to. Okrem toho tam fungovali spevácky zbor i sláčikový orchester a jazz bol trochu potláčaný. Niektorí učitelia tomu neboli naklonení, možno to brali ako konkurenciu.

 Big band pod vedením Bohumila Trnečku bol aj na bratislavskom konzervatóriu.
Áno, mal som šťastie, že z ĽŠU som išiel na konzervatórium do Bratislavy, kde bol opäť big band. Tie bigbandy sa so mnou ťahajú celý život, keďže potom nasledovali VUS a Orchester Gustava Broma.

 Na konzervatóriu mal učiť jazzovú trúbku aj Juraj Bartoš. Prečo sa to nezrealizovalo?
Neviem presne. Asi nebola podpora zo strany pedagógov, možno ani záujem žiakov. Ja som jazzovú trúbku chcel študovať, žiaľ, to ale neprešlo, ako veľa iných vecí. Mohli sme mať jazzovú školu aj v Bratislave, podobne ako je tomu v okolitých krajinách. Dokonca už ani big band na bratislavskom konzervatóriu neexistuje. Sú to také paradoxy – všetko, čo bolo dobré, sa zrušilo.


„Chránený“ pred dychovkou

 Prečo ste s bratom nešli na Konzervatórium v Košiciach?
Chceli sme, ale nevzali nás. Dodnes to ostáva nejasné, študoval tam aj otec a my sme mali pokračovať v jeho šľapajách. Dokonca sme už pred nástupom ovládali konzervatoristickú látku! Všetky tie cvičenia sme absolvovali už na ĽŠU. Nikto nevie prečo, alebo niekto vie... Zamotalo sa to, no v Bratislave to, našťastie,  videli inak. Boli sme prijatí a učil nás pán profesor Michal Jánoš.

 Boli ste ešte deti, ako ste to zvládali?
Nebolo to ľahké. Všetko sme si museli vybudovať sami, život a vzťahy v nových podmienkach. Ale na druhej strane to bolo aj prospešné. Naučil som sa spoliehať sám na seba a veľa cvičiť, počúvať a zasa cvičiť, stále dokola. Učil som sa od okolia a potom to už išlo nahor.

 Akú hudbu si počúval?
Najviac jazz, ten bol na prvom mieste. Ale otec nám odmalička púšťal veľa vecí – od Louisa Armstronga po koncerty Tomasa Albinoniho s Mauriceom Andrém. Jediné, od čoho nás „chránil“, bola dychovka – kvôli frázovaniu. Neskôr prišli Arturo Sandoval, Wynton Marsalis, Maynard Ferguson, Miles Davis, Kenny Wheeler či Chet Baker. Od týchto jazzmanov som nasával atmosféru a výber tých správnych tónov.

 Hrával si aj klasickú hudbu?
V Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu som hral druhú trúbku, niekedy aj prvú. Po troch rokoch som však odišiel. Jednak som to časovo nestíhal a tiež som tam nevidel perspektívu. Neustále sa diali nejaké zmeny, množstvo muzikantov odišlo, aj tých kľúčových. Ale za tie roky som získal veľkú skúsenosť, čo sa týka hrania v symfonickom orchestri.

 Účinkoval si aj s rôznymi svetovými interpretmi. Ktoré spolupráce ti utkveli v pamäti?
Určite s Bennym Golsonom, Ericom Marienthalom, Jamesom Morrisonom a Billom Evansom. To bol veľký zážitok a cenné skúsenosti. Golson je úžasný človek, legenda jazzu a hrať s takými ľuďmi na jednom pódiu sa podarí raz za život. Všetci sú veľkí „profíci“ a bolo to na nich aj vidieť, keď prišiel koncert. Neriešili hlúposti, plne sústredili sa na vystúpenie a bolo z nich cítiť pokoru pred hudbou.


POST

 Prečo si sa rozhodol nahrať sólový album?
Cítil som potrebu niečo vytvoriť. Celý život len hrám a hrám a nejako som sa k tomu nedostal. V istom zmysle ma k tomu „dotlačil“ aj okruh muzikantov-kamarátov, ako Michal Motýľ, Milo Suchomel alebo aj ty. Chcel som vytvoriť svoju výpoveď, odkaz a teraz prišiel ten čas.

 Na domáce pomery si zvolil neobvyklú inštrumentáciu, keďže akordeón sa v jazze objavuje zriedkavo.
Páči sa mi jeho farba, počujem tam príbuznosť s trúbkou a niektoré registre spolu veľmi dobre znejú. Chcel som mať tradičné akustické nástroje a muzikantov, s ktorými si rozumiem aj ľudsky. Na kontrabase hral Josef Fečo, na akustickej gitare Pavol Bereza, na bicích Otto Hejnic a do toho akordeón Zdenka Huszárika. Zostava nám dobre sadla, chlapci sú veľmi flexibilní a výborní muzikanti.

 Swing sa ozve len v jednej pesničke, prevažujú groovy a latino rytmy.
Latino som mal rád už odmalička, hrával som aj v nejakých „slovensko-kubánskych“ kapelách a ovplyvnil ma Arturo Sandoval. Je to priamočiara hudba, niet kam uhnúť a to mám na nej rád.

 Na albume ma zaujal kontrast medzi priamočiarosťou a expresívnosťou, na druhej strane cítiť určitú intimitu a lyrický prístup.
Vychádzal som zo svojej praxe v symfonickom orchestri, bigbandoch, latino či popových kapelách a to množstvo štýlov sa tam nejak odzrkadlilo. Čerpám aj zo životných situácií a príbehov, jednu skladbu som venoval otcovi, jednu baladu mojej manželke Majke. Život nie je úplne ľahký, manželka sa stará o deti, o chod domácnosti a niekedy si ani nevšimnem, čo všetko leží na jej pleciach. Keď sa nám narodil prvý syn Ondrejko, hral som v Poľsku a množstvo vecí musela zvládnuť sama. Preto som jej venoval baladu Slzy, keďže život ide niekedy aj cez ne. Veľmi som sa potešil, keď ma Matúš Jakabčic pozval do svojho CZ-SK Big Bandu, lenže dva dni pred prvým koncertom na festivale v Přerove mi zomrel otec. Preto som mu venoval skladbu Jusko.

 Ovládaš „jazzový language“, máš zvládnuté rôzne štýly hudby. Otec ti dal základy – kde si sa však naučil jazyk a improvizovať?
Počúval som množstvo hudby, ale nevychádzal som z jazzových kníh a škôl. Nemám ani jazzové vzdelanie, keďže na konzervatóriu som vyštudoval klasiku. Od otca som, samozrejme, dostal základy, na konzervatóriu niekoľko hodín jazzovej harmónie u Matúša Jakabčica a profesor Trnečka mi vysvetlil základné pravidlá, kedy a ako sa frázujú slabiky „t“ a „d“. Som ten prípad, ktorý nesťahoval sóla, idem podľa svojho inštinktu. Snažím sa držať popri melódii. Priamočiaro.

 Ako sa cítiš po toľkých rokoch aktívneho hrania?
(Smiech.) Som už trochu zvetraný, ale ide to. Na stojane mávam noty prvej trúbky. Takže sily už trošku ubúdajú...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.