Časy, keď boli sovietske kultúrne úderky povinnou jazdou hudobných, tanečných a filmových festivalov, sú vďakabohu za nami. Ruský jazz dnes pre domáceho poslucháča predstavuje rovnakú neznámu ako napríklad mongolský folklór.
Zakladateľa a lídra ruskej etnojazzovej scény – saxofonistu Olega Kireyeva –označuje publicistika za „revolucionára spoza Uralu“, ktorý s prirodzenosťou kombinuje jazzové štandardy s baškirským, ruským a ukrajinským folklórom. Po dlhoročnej spolupráci s ľudovými hudobníkmi dosiahol Kireyev majstrovstvo v špecifickej technike hrdelného spevu a do svojej prvej etnojazzovej kapely Orlan priniesol koncom 80. rokov baškirský dychový nástroj kurai a ústnu harmoniku kubyz. Na základe viacerých nahrávok získal v roku 1994 americké štipendium u saxofonistu Buda Shanka, s ktorým neskôr účinkoval v jeho kapele. Práve prostredníctvom Shankových priekopníckych nahrávok s Laurindom Almeidom a Ravim Shankarom v 50. a 60. rokoch minulého storočia prenikali vplyvy „hudby sveta“ do jazzu.
Svoj aktuálny The Feng Shui Jazz Project predstavil Kireyev v rámci cyklu Bis Audio Jazz Klub na jedinom slovenskom koncerte (19. 11.)v Bratislave. Rôznorodosť vplyvov na poslednom albume Mandala(Jazzheads 2008) vytvárala – v spojitosti so svojím názvom – pestrofarebný obraz z jemných pieskových častíc. Koncertná podoba projektu len zvýraznila extatickosť gitarových groovov Valeryho Panfilova, podmanivosť neustále opakovaných figúr Kireyevovho saxofónu a naturálneho hlasového prejavu, nádhernú plnosť tónu bezpražcovej basgitary Viktora Matuhina a priamočiaru údernosť bubeníka Ildara Nafigova. Škoda len, že uhrančivý etnojazzový amalgám prilákal do nového koncertného priestoru Heineken Tower Stage len niekoľko desiatok poslucháčov. Saxofonista však plánuje na Slovensku predstaviť aj svoje ďalšie projekty. Treba len dúfať, že sa jazzu spoza Uralu napriek umelcovej vyťaženosti (aprílové turné Oleg Kireyev Quartet v USA, početné festivalové vystúpenia v Rusku a Poľsku) ešte dočkáme.
The Feng Shui Jazz Project je pozoruhodným amalgámom baškirského folklóru s ázijskými vplyvmi a jazzu. Ako si dospel k prepojeniu tak rôznorodých inšpirácií?
O podobnej hudbe som premýšľal ešte v časoch, keď som žil v baškirskom hlavnom meste Ufa na Urale. Týmto miestom prechádza hranica medzi Európou a Áziou, žije tam viacero národností a prelínanie kultúr je súčasťou každodenného života. Koncom 80. rokov som mal doma fantastickú kapelu Orlan, s ktorou sme hrali na rozličných miestach po celom Rusku. Atmosféra tých rokov bola veľmi zvláštna – kulminovala perestrojka, v ovzduší bolo niečo, čo dovtedy nikto z nás nepoznal. Neskôr, v 90. rokoch, však nastali hudobníkom ťažké časy a mnohí z nich sa rozpŕchli po svete, emigrovali predovšetkým do USA. Ja som sa presťahoval do Krakova, kde som tri roky hrával s poľskými jazzmanmi. Napríklad s vynikajúcim pianistom Joachimom Mencelom sme v roku 1995 nahrali album Song For Sonny (Landy Star 2000), ktorý by som rád predstavil aj na Slovensku. Neskôr som intenzívne hrával v Anglicku, prevažne mainstream. Spoluhráčov z The Feng Shui Jazz Projectsom stretol v roku 2001 v Moskve. Každý z nás pochádza z odlišnej kultúry – gitarista z Moldavska, bubeník je Tatár, basgitarista z Ukrajiny a ja som Baškir. Príležitostne, napríklad na albume Mandala, s nami hráva perkusionista zo Senegalu. Keďže žije v Rusku nelegálne, nemôže s nami vycestovať. Každý z nás prenáša do hudby prvky vlastného folklóru a spôsoby jeho uchopenia. V našom prejave sa ľudové motívy navzájom prelínajú a kryštalizujú na pôde jazzu.
Folklór využívaš viacerými spôsobmi – pohybom v priestore ľudových modálnych nápevov, prejavmi charakteristickými pre baškirskú ľudovú hudbu...
Okrem niektorých ľudových nástrojov využívam hrdelný spev, ktorý je súčasťou baškirskej kultúry. Samotný kurai sa v našej súčasnej hudbe neobjavuje. Koncom 90. rokov však bol baškirský inštrumentár súčasťou mojej kapely Orlan, s ktorou sme vydali na značke Melodia album Bashkir legends. Ten mal v Rusku obrovskú odozvu.
Platne vydané týmto gramofónovým monopolom boli u nás v časoch komunizmu jednými z mála exportných artefaktov...
Lepší výber ako Melodiju sme nemali. (Smiech.) Vychádzali tam platne jazzových a rockových zoskupení z východného bloku, pamätám si vynikajúcu sériu Polish Jazz, myslím, že tam boli aj nahrávky československých hudobníkov.
U nás sa v 80. rokoch objavil pozoruhodný album so suitou Ancora DaCapo (Supraphon 1986) progresívneho tria pianistu Vjačeslava Ganelina, saxofonistu Vladimira Čekasina a bubeníka Vladimira Tarasova...
Ganelinove projekty boli nielen na svoju dobu nesmierne progresívne, predovšetkým členité suity na pomedzí free jazzu. Koncom 80. rokov sa však jeho trio rozpadlo a členovia rozbehli vlastné formácie – Ganelin sa usadil v Izraeli, Čekasin žije striedavo vo Viľňuse a v Moskve, s Tarasovom som pred časom odohral koncert.
Aký bol vplyv jazzovej avantgardy na ruský jazz?
Súčasná situácia je pomerne špecifická, pretože ruskí hudobní publicisti sa tvária, akoby okrem avantgardy nepočúvali ani neuznávali nič iné. Hudba tradičnejšieho mainstreamového razenia ich absolútne nezaujíma a týmito názormi ovplyvňujú a formujú jazzovú scénu. V Rusku je množstvo hudobníkov zvládajúcich tradičné jazzové remeslo na vysokom stupni. Ale čo z toho, pokiaľ si v reakcii na svoj koncert prečítajú, že ich hudba je príliš zastaralá a že to nie je jazz?
Aké sú odozvy na tvoju hudbu v Rusku a za Uralom?
Reakcie sú nesmierne rôznorodé, samozrejme závisia od toho, ako nás prijíma publikum, avšak na 99 % sú priaznivé. Napriek mixu kultúr je naša hudba zrozumiteľná, pretože hovorí univerzálnym jazykom bez ohľadu na to, či publiku predkladám hebrejskú alebo moldavskú melódiu. Poslucháč dokáže odlíšiť bezduchý mix na nízkej úrovni od skutočne muzikálneho a úprimného prejavu. O pôvod jednotlivých modálnych radov sa zaujímajú snáď len hudobní kritici, ktorí sa nás za každú cenu snažia niekam začleniť.
Po dlhom čase máme možnosť počuť na Slovensku ruského jazzmana a o vašej hudobnej scéne nemáme od 90. rokov ani len potuchy...
V Rusku je dnes množstvo vynikajúcich mladých hudobníkov, viacerí z nich však odchádzajú vďaka rozličným vzdelávacím programom a štipendiám za hranice – najmä do USA – a tam nachádzajú uplatnenie. Neviem, či je podobná situácia aj u vás, ale nám žiaľ unikajú najvýraznejšie talenty. Starší muzikanti ako Alexej Kuznecov a Alexej Kozlov sa usilujú zachovať líniu sovietskeho jazzu – samozrejme nemožno uhýbať americkým vplyvom, no v určitých intenciách je možné zachovať špecifickosť odlišnú od toho, čo sa hrá za hranicami. Táto rôznorodosť je dobrá.
Ako vznikala nesmierne emotívna a vďaka folklórnym prvkom exoticky pôsobiaca hudba Mandaly?
Mandala nevznikla so zámerom skomponovať etnojazzový konglomerát rozličných kultúrnych vplyvov. Skladby sa zrodili počas spontánneho muzicírovania na skúškach, pri improvizáciach počas koncertov, kde sme sa dokázali otvoriť jednotlivým nápadom. Hudbu Mandaly sme nehľadali ani nedobývali, ako býva pri nahrávaní albumu zvykom. Jej energia si nás jednoducho našla.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.