Olavi Louhivuori

Prestížny veľtrh jazzahead! v nemeckých Brémach prebiehal tento rok (27.–30. 4.) v znamení fínskeho jazzu. Hudobníci z krajiny tisícich jazier potvrdili rôznorodosť a životaschopnosť svojej domovskej scény, ktorá expandovala od pionierskych čias (Juhani Aaltonen, Edward Vesala) po súčasnosť (Iiro Rantala, Verneri Pohjola, Alexi Tuomarila). K najvyhľadávanejším mladým umelcom poslednej dekády fínskeho jazzu patrí charizmatický bubeník Olavi Louhivuori, pôsobiaci nielen vo viacerých severských zoskupeniach, ale aj ako líder kvinteta Oddarrang, prekvapujúceho farebnosťou nástrojového obsadenia a postjazzovou estetikou.

Ako si na pôde Oddarrangu dospel k nie celkom obvyklej kombinácii trombónu s violončelom, gitarou, basgitarou a bicími nástrojmi? Mal si pri vzniku kapely predstavu farebnosti týchto nástrojov alebo skôr konkrétnych spoluhráčov?

Keď som pred štrnástimi rokmi premýšľal o kapele, nemal som celkom ujasnenú koncepciu, no vedel som, že v nej musím mať trombón a violončelo. Krátko predtým mi v hlave zaznelo spojenie týchto nástrojov a farebnosť i možnosti tejto kombinácie ma úplne pobláznili. Nebolo cesty späť. Avšak to, čo Oddarrang priniesol, prevýšilo moje očakávania. Tento inštrumentár poskytuje pozoruhodne temné a melancholické plochy, prostredníctvom zadržiavaných tónov môžeme stupňovať napätie i atmosféru.

Prekvapuje ma váš prístup k hudbe. Oproti striktnejším a často tradíciou zviazaným jazzmanom v stredoeurópskom regióne predstavuje Oddarrang omnoho otvorenejšiu platformu.

Neviem, či by som našu hudbu priamo nazval otvorenou. Hoci nepoviem nič originálne, ale pre mňa je prvoradý dobrý pocit a ten pri našej hudbe mám. Nezamýšľam sa príliš nad tým, či v prejave Oddarrangu cítiť vplyvy toho či onoho, alebo či to ešte vôbec možno nazývať jazzom. Nič z toho ma nezaujíma. Absorbujem množstvo najrozmanitejšej hudby, a to všetko sa v Oddarrangu odráža.

Na koncertoch pôsobíš takmer „odosobnene“. Ako sa ti podarilo dospieť do štádia, v ktorom sa neobávaš prekračovania zabehaných štruktúr, ani toho, kam napreduješ?

(Ticho.) Toto je veľmi dobrá a dôležitá otázka a pokiaľ si nás na koncerte vnímal takto, je pre mňa obrovská pocta, že sa mi darí dosahovať, čo som si predsavzal. Oddarrang pre mňa predstavuje kapelu snov nielen preto, že som si ju vymyslel a môžem formovať jej smerovanie, ale predovšetkým preto, že to všetko môžem robiť bez akéhokoľvek stresu a tlaku okolia. V posledných rokoch som účinkoval na desiatkach albumov s množstvom rozličných kapiel. Oddarrang sa síce objavuje v nepravidelných intervaloch, zato však v stanovenom čase, počas ktorého sa nevenujem ničomu inému. Otvorenosť a sloboda sú zrejme dôsledkom toho, ako zo mňa opadá stres. Moje účinkovanie v ďalších kapelách mi rieši finančné záležitosti, ktorými sa pri Oddarrangu už nemusím zaoberať. Tým pádom môžeme poškuľovať po otvorenejších platformách bez ohľadu na komerčný úspech či ekonomický dopad, a to mi dáva rozmer slobody. No nielen vďaka peniazom, ale aj myšlienkam či inšpiráciám z iných projektov dokáže Oddarrang fungovať.

Z tvojich aktuálnych spoluprác spomeniem experimentálne kvarteto Liberty Ship, Sun Trio s bratom Jormom Kalevim Louhivuorim, SkyDive Trio, mainstreamovejší Ilmiliekki Quartet s Vernerim Pohjolom, lyrické Alexi Tuomarila Trio, bol si tiež členom „nordického“ kvinteta Tomasza Stańka. Obmieňaš ako bubeník svoj spôsob hrania a prístup k jednotlivým kapelám?

Samozrejme, zakaždým sa musím v istom zmysle naladiť na rovnakú vlnu s lídrom. Oddarrang vnímam v tomto ako najideálnejší, pretože tam si svoje miesto určujem sám a nemusím si ho uzurpovať ako v iných zoskupeniach. Napriek tomu, že som lídrom, nestarám sa o nič iné ako o hudbu: kapelu nijako zvlášť nepropagujem a pokiaľ odohráme ročne zopár koncertov pre hŕstku fanúšikov, som úplne spokojný. Tento prístup neprekáža ani spoluhráčom, z ktorých každý funguje v rozličných hudobných sférach a Oddarrang považujú v istom zmysle za duševnú terapiu. Hoci po minuloročnom vydaní štvrtého albumu Agartha sme sa na pódiách začali stretávať trochu častejšie, keďže záujem počuť kapelu naživo prišiel z viacerých krajín.

Kým vaše prvé albumy Music Illustrated a Cathedral vyšli vo fínskom vydavateľstve Texicalli Records, posledné dva nesú značku britského Edition Records. Prečo?

Tento krok sme dlho zvažovali. Fínsky vydavateľ nám na jednej strane veľmi pomohol, avšak bolo problematické dostať našu hudbu mimo škandinávskych krajín. Preto sme sa rozhodli pre vydavateľský dom so širšími distribučnými kanálmi; v tomto aspekte sa Texicalli nedá s Edition porovnať. Keď sa na to pozerám s odstupom, hodnotím to ako veľmi pozitívny krok; napokon do Edition Records prešli v posledných rokoch aj naši kolegovia – trubkár Verneri Pohjola či klaviristi Aki Rissanen a Alexi Tuomarila.

Nedávno ma zaujala esej Sauna, Jazz and Spirit o fínskej jazzovej scéne. Vnímaš spojitosť medzi hudbou, ktorú hráš, a týmto tradičným fínskym rituálom?

(Smiech.) Do sauny chodievam takmer každý deň, ale priznávam, že nad týmto som sa nezamýšľal. Nevylučujem však, že by to mohla byť jedna z výrazných esencií nášho umeleckého prejavu. V dnešnom svete si mnohí nedokážu nájsť priestor na ticho a práve v saune býva človek zväčša sám so sebou, nerozptyľujú ho technické vymoženosti ani hluk okolia, a tak má príležitosť usporiadať si myšlienky. V súvislosti s Oddarrangom tam ale možno nachádzam inú spojitosť – hoci sa pri hraní navzájom počúvame, nesnažíme sa za každú cenu reagovať na to, čo niekto v danom momente ponúkne. Na všetko si nechávame dostatok času, podobne ako v saune, kde ťa nikto nenúti okamžite reagovať na otázku.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.