O histórii festivalu Voicingers, jeho súčasnosti a víziách, ale aj o jeho najnovšom umeleckom projekte sme sa zhovárali s dušou podujatia, umelcom, multilingvistom (hovorí anglicky, francúzsky, rusky, čínsky, arabsky, vietnamsky či hebrejsky) a cestovateľom Grzegorzom Karnasom.
Sliezske banícke mesto Żory, ležiace neďaleko českých hraníc, je na poľské pomery malým mestečkom a napriek tomu, že patrí v Poľsku medzi najstaršie, je takmer neznáme. Snaha obstáť v konkurencii okolitých miest a upútať je očividná. Vybudovaním Múzea ohňa (obrovský požiar v roku 1702 zničil takmer celú oblasť) či Westernového mestečka sa autority mesta a podnikatelia snažia prilákať turistov a zatraktívniť i skvalitniť život jeho obyvateľov. Čo je ale v Żorách naozaj svetové a čo presahuje hranice nielen regiónu, ale aj samotného Poľska, je festival Voicingers, založený v roku 2008 poľským spevákom (a miestnym rodákom) Grzegorzom Karnasom. Podujatie je pozoruhodné aj na pomery krajiny, v ktorej každoročne prebieha viac ako dvesto jazzových festivalov, prehliadok a hudobných súťaží (mnohé z nich majú dlhoročnú tradíciu, veľké rozpočty a pri účasti svetových hviezd aj vysoký rating). Žiaľ, ako to už býva, v samotných Żorách, v poľskom hudobnom prostredí, ako aj v médiách málokto oceňuje skutočný význam a potenciál tohto podujatia.
Hlavným poslaním festivalu je tvorba hudobných projektov, presahujúca všeobecne prijímanú schému umeleckých koncepcií, prinášajúcich originálne autorské diela a ich prezentáciu pred publikom a skupinou zahraničných promotérov. Práve to som si mohol už po druhýkrát vychutnať v celom rozsahu ako člen medzinárodnej poroty speváckej súťaže, ktorá je súčasťou festivalu. Samotné podujatie stojí na troch základných pilieroch – workshopy, spevácka súťaž, festivalové koncerty –, ktoré sa prelínajú a spolu tvoria synergiu obsahu, spolupráce, nových umeleckých impulzov i ekonomickej bázy podujatia. Workshopy ponúkajú priestor žiakom miestnych škôl (nielen hudobných), ako aj deťom lektorov a hudobníkov, ktorí sa zúčastňujú na festivale, ale tiež platiacim začínajúcim hudobníkom. Lektormi sú špičkoví poľskí i zahraniční umelci, vyučujúci nielen spev, ale aj ostatné hudobné či podporné elementy (rytmus, intonácia, harmónia, improvizácia, dýchanie, joga, psychohygiena, udržiavanie pohybového aparátu vo funkčnom stave a podobne).
Voicingers je aj súťažou spevákov z celého sveta, ktorá má tradične vysokú úroveň: víťazmi ostatných ročníkov boli napríklad Francúz Loïs Le Van, Talianka Francesca Palamidessi, domáca Martyna Kwolek či tohoročná Nastja Volokitina z Ukrajiny. Víťaz získava okrem prestíže aj možnosť nahrať a vydať vlastný album, ponuku na množstvo koncertov na partnerských podujatiach v zahraničí a, samozrejme, mediálnu pozornosť.
Čo bolo impulzom založenia festivalu a súťaže Voicingers a aké boli jej začiatky?
Dôvod bol jednoduchý: ako hudobník som sa viackrát zúčastnil na súťažiach. Jednou z prvých bola Young Jazz Singer Competition v Belgicku, organizovaná prevádzkovateľom klubu v centre Bruselu. Medzitým zanikla, no tam som po prvýkrát zažil komorné podujatie s výbornou tvorivou atmosférou a začal premýšľať o priestore, ktorý by podobným spôsobom slúžil na vzájomné prepájanie hudobníkov. Ďalším impulzom bola účasť na súťaži a festivale Crest Jazz Vocal v malom francúzskom mestečku s približne siedmimi tisíckami obyvateľov, pričom koncerty v open-air hľadisku sledovalo asi tritisíc návštevníkov. Prekvapilo ma, že podujatím s viac ako štyridsaťročnou históriou žilo nielen celé mesto, ale aj región. Výraznou motiváciou bola aj moja návšteva Azerbajdžanu, cena za víťazstvo v súťaži. Tam som spoznal organizátora festivalu, ktorý ma presvedčil, že najlepším spôsobom propagácie hudby a kultúry či prezentovania vlastných aktivít je organizovanie vlastného festivalu. Vtedy som sa rozhodol, že do toho pôjdem. Podarilo sa mi presvedčiť mestské zastupiteľstvo, že je to výborný spôsob prezentácie mesta. Żory sú sedemdesiattisícovým banským mestom a prakticky polovicu obyvateľov tvoria potomkovia dedinčanov, ktorí sem kedysi prišli za prácou. Nebola tu univerzita a čo sa týka kultúry, nemali sme ani divadlo, len kino. Hotely a reštaurácie, ktoré sa tu nachádzali ešte pred vojnou, zanikli s odsunom Židov. V zničenom mestečku neostalo veľa ľudí, mnohí došli až v 70. rokoch s objavom nových uhoľných ložísk. Tí však hľadali prácu a nie kultúru. Ja som sa v Żorách narodil a prežil tu celý život, preto som vnímal festival ako niečo, čo môžem priniesť svojmu mestu.
Odkiaľ sa vzala idea prelínajúcich sa workshopov, speváckej súťaže a festivalových koncertov?
Ľuďom treba ponúkať impulzy, a preto každý rok hľadáme nové spôsoby, ako vtiahnuť do diania aj miestnych. Prvý ročník prebehol v starom kine, ktoré bolo práve po rekonštrukcii a k jeho funkčnosti ešte chýbali rôzne povolenia. Spomínam si, ako sme deň pred jeho začiatkom riešili množstvo problémov s požiarnikmi, aby sprístupnili sálu. Bol to však výborný priestor, pri ktorom som si uvedomil, že vhodne zvoleným prostredím, so svetlami, dobrým zvukom a dramaturgiou môžeme obohatiť mesto o úplne nový rozmer. Hoci prvý ročník so štyrmi dňami súťaženia a večernými koncertmi dopadol dobre, premýšľal som, ako podujatie obohatiť a keďže som v tom čase pedagogicky pôsobil na Hudobnej akadémii v Katoviciach, rozhodol som sa pripojiť kurzy a workshopy. Prvé dva roky boli prístupné zadarmo, no boli sme nútení uvažovať „kapitalisticky“, keďže verejné toky tečú nepredvídateľnými korytami, podľa toho, ako sa menia priority. Nebol to ale jediný dôvod: stávalo sa, že prihlásení ľudia sa nakoniec neukázali, pričom blokovali miesto iným záujemcom, ktorých nebolo málo. Keď sme však prišli so zápisným, spočiatku symbolickým, neskôr trochu vyšším, odrazu prichádzali všetci prihlásení. Tieto financie nám pomáhajú pri plánovaní rozpočtu. V pomerne slušnej kvalite tiež archivujeme videozáznamy jednotlivých vystúpení a snáď sa niekedy podarí aj ich zostrihanie. Často však hneď po koncerte spracujú naši filmári kratšie videá, ktoré ráno zavesia na YouTube. Nemá to len dokumentárny charakter, je to prezentácia podujatia ako takého.
Pokúsiš sa priblížiť hlavnú tému Voicingers – ľudský hlas?
Je to zdanlivo presne definovaná matéria, no napriek tomu nesmierne širokospektrálna téma. Hlas je čakrou hrdla, odhalením vnútorného sveta, vyjadrením vlastnej podstaty. Zablokovaná čakra hrdla naznačuje problémy s kreatívnosťou, ako aj s nesprávnym vnímaním samého seba. V rámci našich kurzov upriamujeme pozornosť na viaceré z týchto aspektov. Hlavným cieľom je osobnostný rast v spojitosti s hudbou a samotné kurzy, ako aj všetko okolo, sú vlastne len pridanou hodnotou. Keď sme sa o tom bavili s účastníkmi Voicingers, väčšina z nich tu prichádza práve kvôli nadobudnutiu istej sebestačnosti. Umelcom sprostredkujeme platformu, v rámci ktorej sa môžu realizovať, či už spevácky alebo v rámci zoskupení, napríklad na jamsessions. Podmienkou je, že prídu s iniciatívou, nikoho „nevodíme za ručičku“. Sami musia premýšľať, nemôžu čakať, že ktosi rozhodne za nich. Musia si uvedomiť, že nie sú našimi klientmi, ale spolupodieľajú sa, či už finančne alebo umelecky, na formovaní nášho programu. Stávajú sa tak súčasťou celej hry, ktorou rozvíjajú svoje nielen hudobné schopnosti. Dôležitými aspektmi bývajú tiež schopnosti nadväzovania nových kontaktov či prispôsobovania sa situáciám. Podobne ako v jazze – nemôžem sa nechať zaskočiť, keď môj spoluhráč hrá sólo o čosi rýchlejšie ako včera, prípadne ho dofarbí iným akordom ako minule, či nečakane použije staccato. Nemá to význam, pokiaľ nedokážem spontánne reagovať, pretože to je podstatou nielen jazzu a improvizovanej hudby vôbec, ale aj života: nemôžeme rozbiť realitu vôkol nás a prispôsobiť si ju na vlastný obraz. Potom to je vojna s veternými mlynmi. Účastníkom pripomínam, aby hrali a spievali, ako chcú. Toto nie je jazzová súťaž. Je to otvorená scéna, kde sa môžu realizovať v spolupráci s jazzovými hudobníkmi, ale to, ako to celé urobia, je ich vec. Jediné, čo nás zaujíma, je koncept, akým nás vpustia nahliadnuť do svojho vnútra. Vďaka dlhoročnej skúsenosti poznám množstvo muzikantov a snažím sa z nich vyskladať súbory, ktoré budú podnecovať k tvorivosti. Často tiež zafungujú protiklady – k introvertovi s lenivejšími reakciami je dobré postaviť niekoho, kto ho bude neustále prebúdzať. Tiež sa snažím motivovať umelcov, ktorí nemajú pedagogické skúsenosti, aby dokázali vpustiť ľudí do svojho vnútra. Zoznámiť sa s novými ľuďmi a po niekoľkých dňoch skúšania repertoáru, hľadania spoločného jazyka a cesty sa postaviť pred publikum si vyžaduje pomerne dosť energie. Poslucháči v hľadisku to však dokážu oceniť, keďže sú svedkami iniciácie, zrodu čohosi úplne nového. Sotva vedia odhadnúť, čo môžu čakať. Muzikantov zasa burcuje vedomie, že vstupujú do neznáma. Práve tá energia a elektrizujúce napätie, ktoré na pódiu vzniká, dokáže nabiť ale aj „zabiť“. Voicingers sú akýmsi „energy“ festivalom a mňa samotného to nabíja.
Kam sa podujatie za niekoľko rokov posunulo a ako vidíš jeho budúcnosť?
Dlhší čas mi trvalo, kým som pochopil potrebu využívania miestnych zdrojov a práce s nimi. V prvých rokoch som mal veľké oči a nazdával sa, že na všetko budem pozývať profesionálov. Nemyslel som na potenciál, ktorý je v ľuďoch z okolia. Aj preto to nie celkom fungovalo. Až neskôr som pochopil, že pokiaľ dáš pocítiť miestnym ľuďom, že sú potrební –, čo aj v skutočnosti sú –, práve oni dokážu podujatiu vtlačiť niečo z vlastného vnútra a veci začínajú fungovať. Na Voicingers to takto beží druhý rok a vďaka tomu mám množstvo plánov a vízií, na ktoré som sa kedysi ani neodvážil pomyslieť. Som optimistický pri pohľade na toto endemické miesto, napredujúce aj vďaka mojej povahe prostredníctvom ľudí, ktorých to zrejme priťahuje. Nesmierne si vážim všetkých, s ktorými spolupracujem. Každý podľa mňa dostáva v živote to, čo si zaslúži, a nazdávam sa, že ľudia, ktorých k sebe priťahujem, sú pre mňa barometrom správnosti cesty, na ktorú som sa rozhodol nastúpiť.
Nielen v rámci Voicingers sa prepájajú aktivity umeleckého riaditeľa, dramaturga festivalu a súťaže s tvojimi vlastnými aktivitami interpreta. Nedávno si spomenul, že aktuálnym albumom Power Kiss akoby uzatváraš jednu etapu. Nastupuješ na diametrálne odlišnú cestu?
V prvom rade premýšľam o novom repertoári. Neviem však, či je to otázka štýlu, pretože zmena štýlu je niečo podobné, ako keď sa človek prezlečie. Od istého momentu však na sebe vnímam kategorické zmeny. Filozofia sa v skutočnosti nemení, hoci z roka na rok kryštalizuje, no vnímam ju čoraz jasnejšie, vzmáha sa a rozvíja. Nedá sa až natoľko zmeniť – keď som raz vyrástol ako dub, nestanem sa postupne smrekom. Vidím však nové možnosti rozvíjania svojho „dubového rastu“. Už som viac-menej dozrel, hoci dlho som sa cítil ako mladík. Teraz sa však pozerám na svet ako muž, a s tým sa viažu isté dôsledky. Veci navôkol odrazu začínajú dávať zmysel. Nový materiál, ktorý mám v hlave, nebude o zmene štýlu, ale o snahe zoradiť akúsi úpornú mantru, ktorá sa mi neustále premieľa v hlave vo forme niečoho, čo nazývam inšpiráciou. Elementy, ktoré mi roky prechádzajú mysľou, si teraz začínam uvedomovať ako nový kompozičný materiál. Nekomponujem spôsobom, akým to robia iní hudobníci. Skôr vovnútri fixujem svoje hudobné mánie, ktoré sa pretavujú do hudby. Tie mantry a obsesie majú v mojej hlave vychodené cestičky, a preto nehľadím na svoju hudbu z hľadiska kompozičného či aranžérskeho, nazývam ju hudbou organickou. Nerodí sa vo mne týždeň či mesiac, skôr nonstop dozrieva a ja sa ju pokúšam zapísať, aby som jej mohol poskytnúť konkrétnu zvukovú matériu. Zatiaľ sa však necítim natoľko skoncentrovaný, aby som s ňou išiel navonok. Skôr sa sústredím na koncertovanie: mám za sebou šesť albumov a mojím pódiom je v tejto chvíli svet. Ešte stále je toľko miest, na ktorých nepočuli o žiadnom z mojich albumov, takže namiesto toho, aby som vkladal energiu do niečoho nového, otváram staré knihy, ktoré ešte neboli prelistované. S mojím agentom Jakubom Krzeszowským sa teraz sústredíme na Áziu a v rámci projektu Jazz Po Polsku predstavujem svoju hudbu v Číne, chystám sa do Vietnamu, Malajzie, Indonézie, Singapuru... Naozaj je ešte množstvo miest, na ktorých môžem predstaviť to, čo už mám vymyslené a odžité. Pred novým obecenstvom, s novými hudobníkmi a s neveľkými repertoárovými dodatkami dokáže aj starý materiál nabrať na sviežosti a ostáva tvorivým aktom. Všetko už bolo, len sa s tým treba vnútorne zžiť, pretože potom sa podobáme otcovi troch detí, ktorý čaká, že príchodom štvrtého konečne pochopí, aké je to byť otcom. Už to predsa dávno vie! Ja už mám tých „hudobných detí“ za sebou viacero, a preto sa teším na koncerty a na prácu pri festivale: toto sú veci, ktoré ma momentálne napĺňajú.
Album Power Kiss, koncertný záznam z čínskeho turné, je istým druhom filozofickej i duchovnej cesty v odlišnom prostredí, čo v tvojom prípade súvisí aj s fascináciou cudzími jazykmi – na koncertoch aktívne komunikuješ s čínskym obecenstvom. Vnímaš to ako duchovnú cestu alebo skôr uchvátenie iným typom publika?
Ľudia ma nesmierne zaujímajú a v tomto máš pravdu, že bývam uchvátený iným typom publika. Európanov vnímam už ako svojich a hoci nepoznám všetkých, dokážem si na miesto nových ľudí dosadiť známe vzorce a podľa špecifických signálov tela či správania odhadnúť osobnosť. V Európe síce žijeme v rozličných krajinách, no s Francúzmi či Nemcami vieme o sebe vzájomne viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Toto si však človek uvedomí až pri kontakte s ľuďmi pochádzajúcimi z diametrálne odlišnej kultúry. Odrazu sa nevie oprieť o absolútne žiadnu jazykovú či náboženskú podobnosť, odlišný je spôsob stravovania, iná klíma, politický systém, iná genetika, jednoducho, všetko je úplne iné. Pri svojich zahraničných pobytoch mám niekedy pocit, akoby som priletel na Mars a sledoval komunikáciu Marťanov. Učenie sa jazykov mi nejde úplne ľahko, no v istom zmysle sa mi dobre učia aj tie, ktorými nerozprávam často. Spočiatku jazyk študujem a následne prechádzam od obsesnej fascinácie k praktickému využitiu. Tak to bolo napríklad s čínštinou. Ešte ako pedagóg na Hudobnej akadémii som spoznal mladých Číňanov a to bol môj prvý kontakt. Keďže je to tónový jazyk, totálne odlišný od iných, spočiatku som sa trápil, no asi po polroku som vyskúšal turné po Číne, okrem iného aj s čínskym repertoárom; samozrejme, na pódiu som používal napísané ťaháky. Napríklad pri Langue d’amour, dlhej trojčasťovej balade o láske, trochu zábavnej a trochu nostalgicko-melancholickej, ktorú mi preložili čínski priatelia. Základom je text Laurie Anderson o láske, žene, mužovi, ich vzťahu, o úniku, zrade, sklamaní... Zdalo sa mi, že tieto veci sa dotýkajú akejkoľvek kultúry, že tomu by mohli porozumieť aj v Číne. Štýl jazyka síce vychádza z našich koreňov, ale podstata ostáva dôležitá a zrozumiteľná pre kohokoľvek. Tú stačilo pretlmočiť a sledovať, že tomu rovnako rozumejú v Poľsku, Číne alebo v Maroku, kde som Langue d’amour prednášal v arabčine. Ukázalo sa praktické využitie toho celého konceptu. K duchovnu a spiritualite sa však radšej nevyjadrujem.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.