K menu Juraja Lehotského môžeme pripojiť kontrastné charakteristiky: všestranný, prispôsobivý a pritom rozpoznateľne individuálny trubkár, ktorý vzácnym spôsobom spájal profesionalitu v rôznorodých podobách hudby a pritom nestratil pôvodné nadšenie pre jazzovú spontaneitu. Lehotského prínos vynikne, ak jeho pôsobenie vnímame v dobových súvislostiach.
Pre slovenskú scénu boli dlho nedostatkovou vzácnosťou trubkári schopní hrať v sekciách big bandu a pritom si zachovať výraznú improvizačnú invenciu. Lehotský obe podoby spĺňal na úrovni, ktorá nachádzala ohlas jednak v Česku, kde mal v tomto smere bohaté zázemie a odkiaľ dostával mnohé prestížne pozvania a príležitosti (Gustav Brom, Karel Gott – Ladislav Štaidl a mnohé iné), ako aj v zahraničí (európske turné so sprievodným orchestrom Raya Charlesa a Lizy Minelliovej v roku 1993, člen Vienna Festival Symphonic Orchestra na vystúpeniach v USA – 1987).
Vyrastal v rodine obklopenej umením. Jeho matka, primabalerína a baletná pedagogička Ella Fuchsová-Lehotská, ho viedla od detstva k hudbe a ako päťročný sa začal učiť hrať na klavíri. Klaviristom, spevákom a skladateľom-hitmakerom základného významu je jeho o sedem rokov mladší brat Ján, ktorého syn Juraj Lehotský je filmovým režisérom. Ako pätnásťročného ho očarila hra trubkára Richarda Kubernáta a viackrát spomínal, že k záujmu o trúbku, ktorej ostal verný do konca života, ho inšpirovala Kubernátova nahrávka skladby Třešňové květy. V rokoch 1956–1961 študoval na Konzervatóriu v Bratislave a už v tomto období vynikol na tamojšej scéne. U jazzových fanúšikov vyvolávalo nadšenie jeho aktuálne „cool“ zameranie a skvele (aspoň pokiaľ sa spoľahneme na spomienky) vystihol atmosféru tohto typu. Spriaznenú dušu v tomto smere našiel v altsaxofonistovi Imrovi Kurucovi a spoločne sa zamerali na repertoár kvarteta Gerryho Mulligana, ktorý spočiatku hrali na úvod príležitostných spoločenských akcií pred hudbou do tanca. V tom čase Lehotského zvládnutie lyrického štýlu Cheta Bakera vyvolávalo v úzkom okruhu jazzových nadšencov euforické pocity so zdieľania spoločnej lásky k tejto hudbe, ktorá ozvláštnila šedivosť vtedajšieho života. Už koncom 50. rokov získaval Lehotský aj prvé bigbandové skúsenosti (najmä v orchestri Jaroslava Laifera) a participoval tiež na jam sessions v kaviarni Reduta a na mládežníckych predpoludniach v Tatra revue.
V 60. rokoch Lehotský, podobne ako ostatní jazzmani jeho generácie, riešil existenčné problémy. Preto po službe vo Vojenskom umeleckom súbore (1961–1963) prijal do konca dekády angažmán v show orchestri Juraja Velčovského, kde hrali viacerí významní jazzmani a s ktorým častejšie účinkoval aj v zahraničných nočných podnikoch. To sa zmenilo po roku 1970, keď sa stal členom Tanečného orchestra Československého rozhlasu v Bratislave (TOČRB), kde bol niekoľko rokov lídrom trúbkovej sekcie a, samozrejme, často využívaným sólistom. Okrem toho participoval na mnohých ambicióznych jazzových orchestrálnych projektoch s ansámblom VV Systém Vladimíra Valoviča a v závere svojho aktívneho obdobia tiež s Tentetom Matúša Jakabčica. Širšiu popularitu si Lehotský získal interpretáciou kantilénových populárnych melódií na LP pod vlastným menom: na Striebornej trúbke (1975, TOČRB dirigoval Vieroslav Matušík) využil na vtedajšiu dobu experimentálnym spôsobom viacnásobné playbacky, po piatich rokoch nasledoval podobne zameraný Kúsok slnka s VV Systémom Vladimíra Valoviča. Tieto nahrávky sa výrazne uplatnili v rozhlasovom vysielaní i v televízii a ako sólista vystúpil s vlastným blokom v rámci prehliadkovej časti Bratislavskej lýry 1976. Venoval sa tiež skladbám svojho brata Jána, ktoré hral spoločne s Radovanom Tariškom na albume Balíček tónov (2003). Participoval aj na doteraz poslednom bratovom albume Sám (2010).
Výrazný prínos pre slovenský jazz znamenala Lehotského hra v zoskupeniach Nový tradicionál a T+R Band, ktoré v pozmenenom koncepte nadväzovali na formácie Tradicionál Club a Revival Jazz Band. Namiesto vyhranene tradičného zamerania sa predovšetkým pričinením skvelej frontline Lehotský – Húščava – Karnok premenil ich štýl na mainstreamový straightahead výraz a Lehotského invenčné sóla s výrazným swingovým cítením mali úspech i na tých najprestížnejších jazzových akciách prakticky v celej Európe (pamätné bolo vystúpenie na Medzinárodnom jazzovom festivale 1972 v Prahe). V domácom prostredí obe formácie skvele propagovali jazz a v 70. a 80. rokoch, keď aktivita generácie hudobníkov zo 60. rokov postupne oslabovala, udržiavali jazz v širšom povedomí pravidelnými klubovými vystúpeniami, nahrávkami a koncertmi na Bratislavských jazzových dňoch.
Lehotský bol povahou vzácne nekonfliktný človek a výraz jeho hudby korešpondoval s introvertnou, vyrovnanou povahou. Pod meditatívnym „chladným“ povrchom však bolo cítiť vnútorné napätie, zaujatie a vášeň. Hudba bola náplňou jeho života a venoval sa jej s plným zaujatím a s perfekcionizmom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.