Nórskeho trubkára Arveho Henriksena som zaregistroval pred mnohými rokmi ako člena spontánneho zoskupenia Supersilent na jazzovom festivale v rakúskom Saalfeldene, neskôr tiež na nahrávkach Magnetic North Orchestra Jona Balkeho, ansámblov Christiana Wallumrøda alebo Tria Mediæval. Nadviazanie spolupráce vyhľadávaného nórskeho umelca so slovenským gitaristom Davidom Kollarom ma preto nesmierne potešilo a vyzbrojený ich spoločnou minuloročnou nahrávkou Illusion of a Separate World (Hevhetia 2018), ako aj zvedavosťou, som sa za dvojicou vydal na multižánrový PonavaFest v nádhernom brnianskom mestskom parku Lužánky.
Viaceré z tvojich albumov, spomeniem aspoň Chiaroscuro a Cartography, ma prekvapili nielen rozsiahlosťou, ale najmä rozmanitosťou zvukových plôch. Dali by tieto „soundscapes“ označiť ako soundtrack tvojich pocitov a nálad? Ako prebehla tvoja cesta k zvukovému maliarstvu?
Nemyslím si, že som v tomto výnimočný, keďže množstvo umelcov pristupuje k hudbe podobným, povedal by som prirodzeným, spôsobom. Máš však pravdu, keď si všímaš spriaznenosť s maľovaním: namiesto ceruzky či štetca mám trúbku a jednotlivé tóny môžem nielen klásť vedľa seba, ale ich mnohými spôsobmi kolorovať či modelovať. Určite takto k svojej tvorbe pristupujú mnohí, len to nevysvetľujú takýmto spôsobom. Rovnako pracujeme s Davidom – máme skice, na ktoré vo vzájomnej interakcii nanášame farby, máme svoje nástroje, hlasy, elektronické mašinky a množstvo spôsobov – od maľby po vytváranie koláží a zvukových krajiniek. Podobný prístup som zachytil napríklad pri počúvaní hudby Jona Hassela alebo Igora Stravinského. Snažím sa zabudnúť na to, čo ma naučili v škole: „Toto je partitúra, nemenný zápis, a ten je potrebné dokonale reprodukovať.“ Ja hudbu vnímam ako čosi premenlivé. Preto sa mi páči tvoje prirovnanie k zvukovému maliarovi; považujem to za spôsob celostného nahliadania na hudbu.
Pri amorfnej hudbe, približujúcej skôr atmosféru, bude asi prirodzené premýšľať v intenciách krajinomaľby.
Záleží, ako sa na to pozeráš. Mnohí skladatelia komponujú s ceruzkou a notovým papierom, zvyčajne za klavírom alebo iným nástrojom. Toto nie je môj prípad. Keď začínam pracovať, snažím sa o komunikáciu, výmenu zvukov a názorov so spoluhráčmi. Tak to funguje s Davidom, Janom Bangom či kýmkoľvek iným. Začneme improvizovať a časom sa materiál zhutňuje, stáva uchopiteľnejším a zreteľnejším. Jednoducho začne nadobúdať zmysel. Naším spôsobom komponovania je využívanie rozličných nahrávacích možností, ktoré máme k dispozícii.
Trúbka vs. spev
Osobitosť tvojej hudby definuje aj špecifická zvukovosť trúbky, bližšia možno k dreveným dychovým nástrojom, napríklad japonskej flaute šakuhači...
V dejinách nájdeš celý rad inštrumentalistov, ktorí určitým spôsobom posunuli a obohatili znenie svojich nástrojov. Napríklad keď David používa pri hre sláčik, preklápa zvuk gitary do iných dimenzií. (Do rozhovoru sa zapojí David Kollar s upresnením, že je to cymbal bow – krátky masívny sláčik používaný pri hraní na čineloch, ktorý dostal od bubeníka kapely King Crimson, Pata Mastelotta.) Konvenčný nástroj odrazu získava čosi výnimočné, gitara prehovára Davidovým hlasom. Počul si kapelu, ktorá tu hrala pred chvíľou? (Arve má na mysli študentský Braxton Ensemble JAMU, zostavený Radimom Hanouskom, pozn. autora.) Pokiaľ si tento, asi pätnásťčlenný súbor, sledoval pozorne, mohol si vnímať pätnásť rozličných hlasov. Nezneli príliš originálne, ale predsa len to boli študenti. Je dosť možné, že niekoľkí z nich dospejú po desiatich či pätnástich rokoch hrania k niečomu vlastnému, čo potom bude definovať a charakterizovať len ich samotných.
Jedinečnosť tvojej hudbe dodáva ďalší pozoruhodný odtieň – špecifický falzetový spev. Ako si k nemu prišiel?
(Smiech.) Neviem, či to stojí za zmienku. Jednoducho som pri hraní na trúbke narazil na limity nástroja a nedokázal sa dostať do polôh, kam ma to v danej chvíli smerovalo. Hlas je v prvom rade rozšírením nástrojových možností a využívam ho tam, kam už s trúbkou nestačím. Okrem toho sa mi to zdá prirodzené. Ani v tomto však nie som úplne originálny, keďže svoje hranice takto posúvajú mnohí. Nie som sám, kto s nástrojom „narazil“ a bol nútený „oprášiť“ spev. Hlas je v tomto zmysle ďalším štetcom, ktorý máš k dispozícii a bola by škoda nevyužiť ho. Okrem toho funguje vždy, teda takmer vždy (Smiech.), nie je viazaný na nič špecifické a pomerne jednoducho ti pomôže dobyť nové územia.
Využívaš svoj hlas aj pri koncertoch s Triom Mediæval? V poslednej dobe s nimi vystupuješ pomerne často.
(Smiech Arveho aj Davida a David kontruje háklivosťou témy, narážajúc na líderku tria Annu Mariu Friman, Arveho manželku.) Ale vážne, je to skutočne zaujímavé. Spolupráca s a cappella hlasmi je inšpiratívna a to, akým spôsobom vmiešať nástroj k hlasom, ostáva pre mňa výzvou. Napriek tomu, že ide viacmenej o hudbu zachytenú v notácii, moja pozícia ostáva pomerne otvorená. Niekedy dopĺňam harmóniu, pridávam rozličné nálady, intrá či poskytujem akýsi druh opory trom hlasom. Spomínam si, že keď sme pred siedmimi rokmi začali spolupracovať, bol môj prístup voľnejší a prevažne som improvizoval. Postupne sa však začali jednotlivé zložky väčšmi prepájať.
Škandinávsky jazz je dnes široko rozvetvenou kategóriou s mnohými špecifikami. Ako prijímajú Severania tvoju otvorenú hudbu?
Severská scéna je skutočne pestrá a nájdeš tam aj množstvo muzikantov, ktorí sa prikláňajú k tradičnejšiemu poňatiu. Zaujímavý je podľa mňa Davidov aspekt – pozri sa na jeho albumy: nájdeš tam rockovejší i jazzovejší prístup, ambient, postupy filmovej hudby, teraz ho trochu tlačím k akustickejším polohám. Práve David je príkladom, ako môže hudobník slobodne operovať na viacerých rôznorodých územiach. Mnohí ostávajú uzavretí v rámci jediného žánru, čo by mňa vonkoncom neuspokojovalo. Preto milujem, keď môžem na pódiu komunikovať s Davidom, konfrontovať sa s Triom Mediæval alebo progresívnejšie dobývať nové teritóriá so Supersilent.
Práve preto David naráža na nepochopenie domácej scény: jazzmani ho odsúvajú ako „neswingujúceho“, experimentálna scéna považuje jeho hudbu za príliš jazzovú, rocková za spletitú...
Toto však nie je Davidov ani môj problém, ale tých, ktorí musia mať na všetkom presné označenie. Potrebujú to mať v hlave usporiadané. Na takýchto ľudí ťažko zapôsobíte niečím emocionálnym, lebo sa nechcú nechať unášať spontánnosťou. Nechajme ich však v tom naďalej a prestaňme sa zaoberať hlúposťami. Osobne sa cítim viacmenej slobodný: raz väčšmi, inokedy len čiastočne, ale ostávam otvorený všetkým vplyvom.
Superkolektív
Pokiaľ spomíname rôznorodosť, napadá mi spontánnosť improvizačného zoskupenia Supersilent a na druhej strane žánrovo neuchopiteľné projekty Christiana Wallumrøda, oscilujúce medzi fixovanou hudbou a jazzom s minimálnym podielom improvizácie. Ako vnímaš tieto protipóly?
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
David Kollar x Arve Henriksen: dvakrát dva
Štúdiová podoba slovensko-nórskeho projektu uzrela síce svetlo sveta ešte pred rokom, no napriek tomu na ňu nezaškodí nahliadnuť optikou nedávneho vystúpenia na brnianskom PonavaFeste (26. 5.). Samotný Arve Henriksen v rozhovore spomínal očakávania a zvedavosť. Isté obavy boli namieste: tomuto typu zomknutej interakcie predsa len väčšmi pristane klubové prítmie a komorná uzavretosť. Početné osadenstvo mestského parku (zväčša s neodmysliteľným pivným „plasťákom“ v ruke) síce úvodná hluková stena, vystavaná robustnými gitarovými klastrami a „geneticky modifikovaným“ trúbkovým ostinatom zaskočila, nie však natoľko, aby dalo najavo svoj nesúhlas. Odmenou im boli lyrické zvukové krajinky, korunované nebesky znejúcim falzetom Henriksena – nepopísateľne verný soundtrack k zapadajúcemu slnku. Práve spoločné frekvenčné naladenie patrilo k najvýraznejším atribútom pódiovej komunikácie. Dvojica si tak dokázala udržala pozornosť aj poslucháčov nie celkom navyknutých na abstraktnejšie skice. Pokiaľ niektoré z predložených tém na albume Illusion of a Separate World (Hevhetia 2018) pôsobili na môj vkus presladene, prípadne som mal pocit nesmelejšieho vzájomného spoznávania (dôsledok separátneho nahrávania umelcov vo vlastných štúdiách?), na pódiu odťažitosť vymizla. Možností sledovať túto čoraz zaujímavejšie komunikujúcu dvojicu nie je mnoho: po aprílovom vystúpení na Bienále v Záhrebe a májovom na PonavaFeste poskytne najbližšiu príležitosť 18. augusta šamorínska synagóga a potom napríklad jesenný Paríž.
Pokiaľ väčšina slovenských hudobníkov považuje za vrcholnú métu svojej umeleckej kariéry úspech na bratislavských pódiách či na trenčianskom letisku, David Kollar urazil za posledné roky obrovskú cestu a jeho putovanie z „ďalekého Východu“ (parafrázujúc titul jeho oficiálneho debutu Way From East) sa, našťastie, v Bratislave nezastavilo. Nebolo to priamočiare, ale za aktuálne zdieľanie spoločných nápadov s Arvem Henriksenom, Erikom Truffazom, Christianom Fenneszom či Eivindom Aarsetom tá snaha určite stála. A nech si zlé jazyky vravia – sú to skutočne odlišné separátne svety, pričom na ich strane ostala prevažne len ilúzia.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.