Pravdupovediac, nikdy by mi nenapadlo, že budem musieť napísať podobný text, ale spomienky na pätnásť „odžitých“ ročníkov kedysi vynikajúceho festivalu Bratislavské jazzové dni mi inak nedajú...
Na legendárne podujatie, ktoré bolo naším každoročným „Oktoberfestom“, sme sa tešili mesiace vopred. Fungovali sme v akejsi detskej prostote, že nutričná hodnota pochutín, predkladaných dramaturgickým tandemom Peter Lipa – Pavel Daněk, nás nielen zasýti, ale aj zmysluplne rozšíri a obohatí naše (nielen jazzové) obzory. A bývali to hody skutočne lukulské; spomeniem aspoň niektoré z mojich „highlights“ zosobnené saxofonistom Bennym Golsonom a jeho hviezdnym tímom Whisper Not, sofistikovaným kvartetom Grand Slam s Jimom Hallom, vokálnou ekvilibristikou Kurta Ellinga, nepredstaviteľnou ľahkosťou tria Esbjörna Svenssona, spúšťou zanechanou Kennym Garrettom, kubánskou bebopovou živelnosťou Chucha Valdésa či silným ročníkom, na ktorom nás svojou spontánnosťou opantali Joshua Redman a Chris Potter.
Pri pohľade na aktuálny 45. ročník festivalu vidím prázdnotu. Nedokážem pochopiť, ako mohol vymiznúť pocit (snáď) zodpovednosti či skôr výnimočnosti ponúknuť čosi objavné, úprimné a pritom neuveriteľne krásne. Zaiste, aj „jazzáky“ bez jazzu si nájdu svoje obecenstvo, pretože namotať diváka na efektnú show dnes nie je veľkou výzvou. Keď som sa v posledných rokoch pýtal viacerých „jazzákových“ známych, čo ich na tom-ktorom ročníku oslovilo, zväčša otáľali s odpoveďou, keďže väčšiu časť festivalu strávili rozhovormi s ľuďmi, ktorých roky stretávajú najmä tam. Zaiste, aj miesto príjemných spoločenských posedení je vo virtuálnej dobe vzácnosťou, prečo však musel za developerskú obeť „privatizérov slovenského jazzu“ padnúť práve tento festival?
Samozrejme, od „čistého“ jazzu sa viac či menej odklonili aj legendárne Montreux Jazz Festival alebo North Sea Jazz Festival. Napriek tomu však výrazné percento ich ponuky vychádza z jazzového fundamentu (i tradície). Nie, nebudem ako zástupca jazzovej polície trvať na „čistote rasy“, ale aj menej zainteresovaný poslucháč musí uznať, že takáto provinciálna prehliadka komerčných odnoží jazzu, samozrejme bez etablovaných headlinerov, by sa nemala honosiť titulom najprestížnejšieho jazzového sviatku. Áno, aj postfusion, funk, neosoul či pesničkársky smooth jazz obsahujú (marginálne) množstvo výživových prvkov, no klásť týchto umelcov na úroveň vyššie spomínaných osobností je skutočne na smiech. Alebo zaplakanie?
Chet Baker na obálke My Funny Valentine napriek názvu albumu prílišným optimizmom neprekypuje. Podobná skepsa ostáva aj na našej strane. Dokážu sa ešte kedysi legendárne „jazzáky“ odraziť? Pretože aktuálny ročník ťažko nazvať inak, ako Bratislavským jazzovým dnom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.