Ako speváčka, trubkárka i tanečnica v jednej osobe bola senzáciou na jazzových pódiách. Nespútaný život si užívala plnými dúškami, precestovala štyri kontinenty, účinkovala s významnými osobnosťami vaudevillovej a jazzovej scény, hrala pre chicagských mafiánov i pre holandskú kráľovnú. Dráha všestrannej umelkyne a očarujúcej šoumenky viedla od pouličných vystúpení cez kabaretné kluby, divadelné dosky až na filmové plátna.
Narodila sa ako Valada Snow v r. 1904 v meste Chattanooga v štáte Tennessee, no takmer celú mladosť viedla kočovný život. Otec John Snow, veľký obdivovateľ Ruska, jej dal meno podľa mesta Vladivostok. Valada si doň neskôr vložila i, aby ľuďom uľahčila výslovnosť.
Slávu spoznala už v útlom veku ako členka rodinného detského kočovného zoskupenia Pickaninny Troubadours pod vedením jej otca. Matka Etta vyštudovala hudobnú pedagogiku na Howard University a pre malú Valaidu bola prvou a jedinou učiteľkou hudby. Ako päťročná začala hrať na husliach, ku ktorým neskôr pridala spev a tanec. So súrodencami vystupovala vyše desať rokov prevažne po južných štátoch USA, kde nasávala plným dúškom afroamerickú hudobnú kultúru, počnúc texaskými bluesovými spevákmi cez černošské pracovné piesne a spirituály, hru neworleánskych marching bandov až po energický ragtime divadelných orchestrov. Ako najtalentovanejšia zo zoskupenia sa za tie roky naučila hrať na mnohých ďalších nástrojoch: trombóne, kornete (neskôr trúbke), violončele, kontrabase, mandolíne, harfe, akordeóne, klarinete aj saxofóne.
Po rozpade Pickaninny Troubadours sa pomaly zbavovala nálepky detskej hviezdy a musela si nájsť nové miesto v hudobno-zábavnom priemysle. Na výslnie sa dostala v r. 1921 vďaka úspešnému černošskému vaudevillovému predstaveniu Holiday In Dixieland, v ktorom s kornetom v rukách a skvelými tanečnými pohybmi sprevádzala spolu s ďalšími hudobníkmi hlavnú hviezdu – speváka a tanečníka Willa Mastina. Počas 18-mesačného turné tak spoznala hlavné metropoly jazzu a mnoho ďalších miest na východnom pobreží. Valaidine cesty sa preťali s viacerými prvotriednymi trubkármi, ako boli Joe „King“ Oliver, Louis Armstrong, Johnny Dunn či Tommy Ladnier. Ich hra a jazzová interpretácia sa stali hlavnými zdrojmi jej inšpirácie.
Začiatok 20. rokov jej priniesol rôzne angažmány – napr. prácu tanečnice a speváčky v neprívetivom a zamestnancov vykorisťujúcom mafiánskom klube, kde museli hudobníci hrať zločineckej klientele každý deň najmenej do siedmej hodiny ráno, či turné s revue Follow Me, v ktorej bola hviezdou 40-členného ansámblu. V tej dobe bolo nezvyklé vidieť na pódiu dobrú speváčku, ktorá vedela aj výborne tancovať, a keď len 18-ročná krásna útla slečna vytiahla kornet a zahrala blues, neraz si vyslúžila burácajúci potlesk. V r. 1924 získala angažmán na Broadwayi v New Yorku, kde účinkovala rok vo vaudevillovom predstavení Chocolate Dandies spolu so svojou rovesníčkou Josephine Bakerovou.
Volali ju „Malý Louis“
Z New Yorku sa v r. 1926 vrátila do Chicaga, kde získala angažmán v jazzovom klube Sunset Café (známom aj ako Grand Terrace Café), v ktorom hrávali tí najlepší hudobníci vrátane Louisa Armstronga či klaviristu Earla Hinesa. Sám Louis bol v úžase z Valaidinho šoumenstva a muzikálnosti. Keď videl, ako stepuje v siedmich rôznych pároch topánok, spieva a hrá na trúbke, neprestával tlieskať a vyhlásil: „Nikdy som nevidel nič také skvelé!“
Označil ju za „druhého najlepšieho trubkára na svete“. Pre Valaidu bol najväčším vzorom a často ju s ním porovnávali. Dokonca jej prischla prezývka „Little Louis“. Podobnosť s Armstrongom badať nielen v kombinácii spevu a trúbky, no aj v prieraznom tóne, v schopnosti zahrať veľmi vysoké tóny či v melodickosti improvizácií, ktoré boli v prípade Snowovej štýlovo o niečo bluesovejšie a menej virtuózne ako Armstrongove.
Valaidin život nabral na obrátkach po tom, čo v r. 1928 prijala lukratívnu ponuku v Šanghaji ako hosťujúca hviezda s jazzovým oktetom Jack Carter’s Serenaders. Počas dva a pol roka získali angažmány vo viacerých šanghajských hoteloch či kluboch a hrali na koncertoch aj v Hongkongu, Thajsku, Singapure, na Jáve, v Mjanmarsku (toho času Barma), v Indii a na Srí Lanke. Ďalším Valaidiným cieľom bolo Francúzsko, kde s vokálno-inštrumentálnym zoskupením Versatile Four scatovala, spievala a hrala černošské spirituály, blues a jazz. Z Paríža ju späť do New Yorku priviedol producent Lew Leslie, ktorý ju obsadil do svojej revue Blackbirds, uvádzanej v r. 1930–1935 v USA aj v Európe. Zažiarila však najmä v ďalšom Leslieho predstavení, koncertnejšie ladenej Rhapsody In Black (1931) s podtitulom „Symfónia bluesových tónov a černošského rytmu“. Podobnosť názvu s Rhapsody In Blue nebola náhodná. Celá Gershwinova skladba zaznela na záver prvého dejstva v podaní 60-členného Pike Davis’ Continental Orchestra. Hlavnou hviezdou mala byť jazzová speváčka a herečka Ethel Waters, ale Leslie postupne postavil celú šou na Snowovej. Nechal ju dokonca dirigovať orchester, a tak sa prvýkrát predstavila...
... pokračovanie článku v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.