V jazzových orchestroch severných štátov USA nebol kontrabas spočiatku frekventovaným nástrojom. Mnohí hráči začínali na tube alebo na iných nástrojoch, kým z rôznych príčin zakotvili práve pri kontrabase. V našom seriáli sa posúvame do obdobia 30. rokov, ktoré prinieslo prechod od dvojdobej basovej linky neworleánskeho štýlu k pravidelnej pulzácii tzv. walking bass. Významnými priekopníkmi tohto spôsobu hry boli dvaja kontrabasisti a zároveň bandleaderi – Walter Page a John Kirby. V ich hre by sme síce ťažko hľadali virtuozitu sólových hudobníkov, no svojím myslením a hudobným konceptom posunuli možnosti jazzu na ďalšiu úroveň.
Walter Page
Walter Sylvester Page sa narodil 9. 2. 1900 v Gallatine v štáte Missouri. Po štyroch rokoch sa jeho rodina presťahovala do Kansas City, kde sa ako tínedžer naučil od kamarátov zo susedstva hrať na tube. Na strednej škole sa dostal do školského orchestra pod vedením nekompromisného učiteľa Majora N. Clarka Smitha, ktorý mu kontrabas v podstate nanútil. Sprvu nebol novým nástrojom nadšený, no po čase si ho obľúbil a pre hudobnú inšpiráciu chodil do miestnych divadiel sledovať kontrabasistov v hosťujúcich burleskových šou. Najviac ho zaujal Wellman Braud (pozri Hudobný život 2021/7-8), ktorý v tom čase hral v orchestri bubeníka Johna Wycliffa z Chicaga. Podľa Pagea to bola hlavne sila tónu, ktorou Braud vyčnieval nad ostatných kontrabasistov, a Page sa snažil jeho „know‑how“ zapracovať do svojej hry. Neskôr vyštudoval učiteľský odbor na Kansas University v Lawrence so zameraním na výučbu spevu, hry na klavíri, husliach, saxofóne, ako aj kompozície a aranžovania. Aby si mohol štúdium platiť, privyrábal si počas víkendov hraním v orchestroch Bennieho Motena či Dava Lewisa a počas prázdnin pracoval pre železničnú spoločnosť Union Pacific. V r. 1923 sa pripojil k zájazdovej kapele Billyho Kinga, v ktorej pôsobil ako kontrabasista a zároveň aranžér. Približne po roku sa kapela rozpadla a Page z jej pôvodných členov vytvoril menšie, 5-členné zoskupenie, s ktorým hrával ďalej, prevažne ako živý sprievod k nemým filmom.
Tuba, barytónsaxofón aj kontrabas
Walter Page mal však ambicióznejšie plány a v r. 1923 sa rozhodol založiť vlastný orchester s väčším, typickým obsadením tanečných orchestrov 30. rokov (3 trúbky, 2 trombóny, 3 saxofóny, klavír, gitara, kontrabas, bicie nástroje a spev), v ktorom hrával okrem kontrabasu aj na barytónovom saxofóne a tube. Orchester Blue Devils pôsobil prevažne na stredozápade USA a hrávali v ňom najlepší hudobníci regiónu, ako napr. Buster Smith (altový saxofón), Eddie Durham (trombón, aranžér), Oran „Hot Lips“ Page [(trúbka), bez rodinného vzťahu s W. Pageom], Dan Minor (trombón) či Alvin Burroughs (bicie nástroje). V r. 1928 sa k orchestru pripojli spevák Jimmy Rushing a 24-ročný klavirista Count Basie, neskôr aj saxofonista Lester Young. V interview uverejnenom v časopise The Jazz Review (november 1958) Page spomínal na skvelú interakciu svojich hudobníkov: „Nepoužíval som žiadne gestá, ale oni vždy vedeli, kedy majú nastúpiť. Ľudia sa ma pýtali – aké signály používaš? Ja na to – žiadne signály, len máme rovnaké nápady. Celú dobu sme improvizovali…“
Blue Devils – podobne ako väčšina lokálnych orchestrov – nemali veľa príležitostí nahrávať, z ich produkcie sa nám dochovali iba dve nahrávky vydané na jednej platni z r. 1929: Blue Devils Blues a Squabblin’ (Vocalion 1463). V druhej z nich môžeme počuť Pageov spôsob vedenia basovej linky (prvú nahral na tube), v tom čase ešte pozostávajúci prevažne z hry na prvú a tretiu dobu. Neskôr sa objavuje aj jednoduchší walking bass postavený hlavne na zdvojovaní nôt na prvej a tretej dobe. Zaujímavosťou je sólový chórus rytmickej sekcie s Pageovými kontrabasovými breakmi. V druhej polovici nahrávky môžeme Pagea na chvíľu počuť aj v krátkom sóle na barytónovom saxofóne, koniec skladby však už dohráva opäť na kontrabase. Napriek tomu, že v Pageovej basovej linke na tejto nahrávke môžeme ešte počuť silný vplyv neworleánskej praxe, je zreteľné aj jeho silné melodické cítenie, ktoré sa naplno prejavilo neskôr.
Inovatívna hra rytmickej sekcie u Counta Basieho
Popularita Blue Devils rástla a Page veril v kvalitu svojho zoskupenia natoľko, že sa snažil vyzvať orchester svojho predchádzajúceho zamestnávateľa Bennieho Motena na vtedy populárny hudobný súboj (battle of the bands alebo big band battle). Moten sa však tejto konfrontácii vyhýbal a konkurenciu sa snažil eliminovať tak, že získaval členov Blue Devils do radov vlastného orchestra. To sa mu aj vďaka lepším platom a organizácii napokon podarilo – k Motenovi tak prešlo od Pagea viacero hudobníkov, medzi inými aj Count Basie – a Pageov orchester sa rozpadol. Walter Page nakoniec, paradoxne, sám prijal ponuku do orchestra Bennieho Motena a spomínal naňho ako na „človeka s veľkým srdcom“. Po Motenovej smrti v r. 1935 sa po krátkom boji o post kapelníka medzi Basiem a Pageom ujal vedenia Count Basie. Orchester Counta Basieho vošiel do dejín jazzu vďaka inováciám vo fungovaní rytmickej sekcie, o ktoré sa zaslúžilo kvarteto hudobníkov – Count Basie (klavír), Walter Page (kontrabas), Freddie Green (gitara) a Jo Jones (bicie nástroje) a dostalo sa do historických análov ako All‑American Rhythm Section. Základom basovej linky sa stal walking bass, ktorý okrem rytmickej a harmonickej funkcie teraz vytváral samostatné basové melódie pôsobiace ako ďalší kontrapunktický element k melodickým linkám ostatných nástrojov.
Priekopník walking bass
Pageov spôsob hry z tohto obdobia môžeme dobre počuť napríklad na nahrávke skladby Shoe Shine Boy z r. 1936 (Vocalion 3441). Ide o záznam menšej zostavy Counta Basieho s Carlom Smithom (trúbka), Lesterom Youngom (tenorsaxofón), Walterom Pageom a Joom Jonesom (bicie nástroje). Pageova basová linka pohybujúca sa po troch vrchných strunách (A – D – G) siaha až po hranicu palcových polôh na G strune (register palcových polôh mu tiež nebol cudzí, čo dokazuje audiovizuálny záznam skladby Dance Of The Gremlins z r. 1941 dostupný na YouTube). Pozostáva prevažne z rozkladov akordov a diatonických postupov, je však melodicky pekne tvarovaná a dodáva celej nahrávke silný ťah. Intenzitu pulzácie Pageovho walking bassu zvýrazňovala aj sila jeho tónu, pre ktorú ho často prezývali „Big ‘Un“ alebo „Big Four“. V závere nahrávky môžeme počuť aj krátky basový break hraný slapom, čo dokazuje, že Page nemal problém ani s obľúbenou technikou predchádzajúcej generácie. Napriek tomu, že sa Walter Page zapísal do dejín jazzu ako priekopník „kráčajúceho basu“, rád využíval aj rôzne iné rytmy a jeho linky mali jednu spoločnú črtu – vždy sa vyznačovali výraznou melodickosťou.
Walter Page bol človekom veľmi priateľskej a dobrosrdečnej povahy. Ako kapelník Blue Devils nepôsobil nadradene, čo sa výrazne podieľalo na súdržnosti orchestra. S Countom Basiem a jeho orchestrom zostal až do r. 1948 a potom pôsobil v rôznych kapelách napr. s Oranom „Hot Lips“ Pageom, Jimmym Rushingom či gitaristom Eddiem Condonom. Keď vo svojich 57 rokoch ochorel na zápal pľúc, jeho priateľ a spoluhráč, gitarista Steve Jordan, ho prišiel navštíviť do nemocnice. Po tom, ako sa ošetrujúcemu lekárovi ponúkol, že daruje Pageovi krv, sa dozvedel, že deň predtým tam bol za rovnakým účelom celý orchester Counta Basieho. Napriek všetkým snahám však Walter Page chorobe 12. 12. 1957 podľahol. Zanechal za sebou množstvo skvelých nahrávok, ktoré ukazujú, aká inšpiratívna môže byť hra kontrabasistu v swingovom orchestri.
John Kirby
Vlastným menom John Kirk, sa narodil v posledný deň r. 1908 v meste Winchester vo Virginii...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 09/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.