Odmietavý prístup k analyzovaniu vlastnej hry vtipne odôvodňuje filadelfský rodák McCoy Tyner tým, že keby s ním začal, znamenalo by to jeho hráčsky koniec. Možno aj vďaka tomu klavirista, pozmeňujúci dejiny jazzu v slávnom kvartete Johna Coltrana už takmer piate desaťročie, stále aktívne koncertuje a vydáva albumy.
Počiatočný impulz: Inception
Už skladba Inception z rovnomenného debutového albumu (Impulse! 1962) ukazuje Tynera ako lídra tria s kontrabasistom Artom Davisom a bubeníkom Elvinom Jonesom v plnom nasadení. Na príklade konkrétnej skladby pozorujeme jeho hudobné myslenie v rovine výstavby a štýlových obmien vo vnútri jedinej kompozície. Inception je ranou nahrávkou, v súvislosti s ktorou možno hovoriť o vyrovnávaní sa s vplyvom Buda Powella (1924–1966) a o akomsi sústredení sa na prepracovanie formy i textúry klavírnej hry. Tynerovmu koncentrovanému výkonu pravdepodobne dopomohlo aj oslobodenie sa od sprevádzania dominantného saxofonistu Johna Coltrana, s ktorým v tom období hrával. Z textu venovanému Budovi Powellovi (HŽ 6/2009) vieme, že tento bebopový klavirista nebol schopný kvôli vlastným psychiatrickým a drogovo-alkoholovým excesom rozvíjať model moderného klavírneho tria. Úloha sa tak preniesla na nasledujúcu generáciu hráčov. Powell zadefinoval klavírnu textúru, ktorá ožívala v rukách jeho nástupcov novým a zaujímavým spôsobom. O modernom klavírnom triu však možno z mnohých aspektov hovoriť až od nástupu Billa Evansa (HŽ 7-8/2009).
Tynerovu skladbu Inception sledujeme z viacerých aspektov: zo širšieho hľadiska môžeme povedať, že ide o jednoliaty, pre Tynera charakteristický prejav. Podrobnejší pohľad na jednotlivé chorusy improvizácie prezrádza rôznorodosť a viacvrstvovosť štýlových presahov vo vnútri sóla. Badať v ňom prvky bebopových fráz (Pr. 1, takty 12–14), ale aj prekomponovaného „locked hands“ štýlu Reda Garlanda (1923–1984) a akordických substitúcií (Pr. 2, takty 145–147), ktoré sa v siedmom choruse objavia v rovnakom znení celkovo trikrát. Výrazne cítiť aj vplyv swingového rytmu (Pr. 3, takty 121–122); na jeho dvojtaktovej fráze je vystavaný celý šiesty chorus skladby
Pokiaľ sledujeme výstavbu sóla, Tynerovo rozvrhnutie deviatich chorusov je doslova učebnicové. Vrchol gradácie nastáva v šiestom z nich, presne v dvoch tretinách nahrávky. Proporčne rozvrhnutá je aj trojica obmien v klavírnej textúre. V prvých piatich chorusoch Tyner predvádza post-bopovú melodickú virtuozitu pravej ruky sprevádzanú občasnými prírazmi ľavej (väčšinou odvodenými od rytmického charakteru témy). Šiesty chorus nečakane „zahustí“ nemenným rytmom (Pr. 3), nasledujúci siedmy a ôsmy gradujú akordickými substitúciami a trojicou krátkych vsuviek – breakov bubeníka Elvina Jonesa. Posledný chorus je súhrnom bebopovej virtuozity, akordických výmen a Tynerovej štvortaktovej kadencie. Tynerova pohotovosť a nadhľad pri výstavbe sóla napovedajú o osobitom prístupe k výslednému zvuku celého zoskupenia. Je prekvapujúce, že tento umelec dokázal už v mladom veku ponúknuť presvedčivý a zrelý štýl s precíznym vypracovaním detailov. Napriek kvalitám tejto ranej nahrávky sa charakteristický „tynerovský zvuk“ naplno rozvinie až na prelome 60. a 70. rokov. Dôležitým medzníkom, ktorý ho predznamenal, bolo účinkovanie v legendárnom kvartete jeho učiteľa2 Johna Coltrana na začiatku 60. rokov.
Coltrane v živote Tynera
Keď sedemnásťročný Tyner stretol v polovici 50. rokov Johna Coltrana (1926–1967), svojimi tínedžerskými očami videl obdivovaného hrdinu3, ktorého dovtedy poznal len z nahrávok Milesa Davisa. Netušil, že približne o päť rokov bude s Coltranom, bubeníkom Elvinom Jonesom a kontrabasistom Jimmym Garrisonom pôsobiť v jednom z najvplyvnejších kvartet jazzovej histórie. Tyner spoznal Coltrana počas náboženského sviatku, ktorý tenorsaxofonista slávil vo Filadelfii spolu s mamou. Hoci Coltrane vyrastal v rodine kresťanského kazateľa (starý otec z matkinej strany), v roku 1957 konvertoval podobne ako mladý Tyner na islam. O úlohe spirituality v hudbe hovoril Coltrane aj pri príležitosti nahrávania jedného z najúspešnejších albumov jazzovej histórie A Love Supreme (Impulse! 1965), ktorý pokladal za „spirituálne vyjadrenie vyznania, poznania a bytia“4. Svojou vierou v transcendentálny rozmer hudby (chápal ju ako posolstvo), rozširoval jej tradičné vnímanie aj mimo rovín zábavnej alebo absolútnej. Tento pohľad odzrkadľujú nahrávky z obdobia spomínaného kvarteta (1961–1965) až do Coltranovej smrti zapríčinenej rakovinou v roku 1967. Pokiaľ sa sústreďujeme len na slávnu suitu A Love Supreme, otvára sa pred nami niekoľko zaujímavých momentov, poukazujúcich na zmeny odohrávajúce sa v jazze tohto obdobia.
Suita ponúka štyri odlišné štýlové roviny, ktoré sa rozvíjajú v jednotlivých častiach: od modálnej Acknowledgement podporovanej charakteristickým „tynerovským vírením“ – výraznou rytmickou figuráciou, cez post-bopovú Resolution s pestrými akordickými zmenami, freejazzovú Pursuance k záverečnému uzavretiu v podobe baladického Psalm. Odchod Tynera z kvarteta v roku 1965 bol podmienený práve Coltranovým smerovaním k freejazzovejšiemu konceptu hry, ako vykresľuje skladba Pursuance. Tento štýl nebol Tynerovi nikdy blízky: „Všetko čo som počul bol iba hluk (...), nerozumel som tomu, čo chcú povedať sólisti,“ alebo „pochybujem, že sa hráči vzájomne počuli.“ 5 Na pozadí voľného vrstvenia tónových zhlukov nebol Tyner schopný formulovať svoj prejav; dodnes mu je blízky skôr tónovo konkrétny, tonálne upevnený a rytmicky prehľadný spôsob hry. Sám preto nenahral žiadnu freejazzovú skladbu. Tyner sa vo svojom neskoršom smerovaní vybral odlišnou cestou k post-bopovému, modálnemu alebo k svojsky perkusívnemu prejavu dodnes ukotvenému v harmonickej tonálnosti. Napriek tomu hovorí o Coltranovi ako o svojom učiteľovi a to, že s ním mal možnosť hrať, považuje za životné šťastie.6 Tyner býva často považovaný za pokračovateľa Coltranových ideí.
Nemal záujem prerásť svojho učiteľa v rovine transcendentálnej, ale osobitým štýlom spracovať jeho hudobné myšlienky. Tyner si počas celého života ctí Coltrana, ale pokračuje vlastnou cestou. Svoj novátorský melodicko-stupnicový spôsob hry Coltrane rozvinul ešte pred príchodom Tynera. K jeho prehĺbeniu dochádza až v kvartete práve vďaka „učňovi“, ktorý dokázal prostredníctvom klavíra dať jeho ideám charakteristickú harmonickú textúru. Možno povedať, že žiak sa priamo podieľal na formovaní nového jazyka. V prípade Coltrana a Tynera takmer nastal moment, kedy sa vzťah učiteľ-žiak pretavil do roviny vzájomného obohacovania sa. Dokazuje to plejáda viacerých úspešných a vplyvných nahrávok kvarteta. Okrem spomínaných určite za zmienku stoja koncertné albumy Live! at the Village Vanguard (Impulse! 1961), Live at Birdland (Impulse! 1963), štúdiové The John Coltrane Quartet Plays (Impulse! 1965) ako aj dvojica baladických albumov Ballads (Impulse! 1962) a v spolupráci so spevákom John Coltrane and Johnny Hartman (Impulse! 1963).
Nálepka post-bopera
Tyner má dodnes na svojom konte takmer sedemdesiat sólových albumov. Obrovskej mozaike, ktorá ešte nie je po polstoročí aktívneho pôsobenia uzavretá, sa na tomto obmedzenom priestore nemožno vyčerpávajúco venovať. Môžeme sa však pozrieť na to, ako si tento umelec razil cestu osobitého prejavu od prelomu 60. a 70. rokov. V časoch nástupu fusion a stále silných tendencií freejazzu dostáva Tyner nálepku post-bopového hráča.7 Zjednodušujúcim kritériom, ktoré ho láka „škatuľkovať“ do konzervatívnej polohy, sú niekedy „klasicistické“ tendencie priehľadnej symetrickosti vystavanej na pozadí rytmickej pravidelnosti. Aj v porovnaní so súčasnými post-bebopovými hráčmi je Tyner vďaka svojmu osobitému štýlu značne moderný. Príkladom je jeho prvý sólový album The Real McCoy (Blue Note 1967) nahraný po odchode od Johna Coltrana, konkrétne priehľadnosť vo výstavbe témy Passion Dance (Pr. 4, takty 5–8), využívajúcej kombináciu „tynerovsky“ príznačných kvartových a terciových intervalov. U Tynera sa objavujú obzvlášť kvartové kombinácie nielen v melodike, ale aj vo výstavbe sprievodných akordov (Pr. 5, takty 51–52) vytvárajúcich známy „tynerovský sound“.
Zvolený príklad poukazuje na polyrytmickú prácu, v ktorej do opozície stavia melodickú líniu zloženú z triolových a šestnástinových figurácií v pravej a variačný rytmický sprievod v ľavej ruke. Najdominantnejšou Tynerovou črtou je rytmika. Do klavírnej hry vnáša a rozvíja perkusívne afroamerické prvky, ktoré v iných súvislostiach nachádzame v 30. rokoch u Duka Ellingtona. Ako vidíme na príklade zo skladby The Greeting z rovnomenného albumu (Milestone 1978, Pr. 6, takty 65–67), striedajúce sa akordy (tiež emancipované intervalom kvarty) deklarujú dominantný pravidelný rytmicko-perkusívny prejav. Hoci dominancia rytmickej zložky nie je v jazzovej hre novinkou, Tyner je priekopníkom vo využívaní rôznorodých rytmických kombinácií. Nie je mu cudzia poloha oslobodenia sa od lineárnej melodiky s využitím klavíra takmer v polohe bicieho nástroja. Charakteristickými pre jeho hru sú rozsiahle pasáže využívajúce mierne variačný rytmický sprievod a akcentované akordy s následným tremolom na ťažkej dobe (Pr. 7, takty 101–103).
Tyner je nesmierne invenčným skladateľom a výborným aranžérom, ktorý na svojich albumoch interpretuje zväčša vlastné skladby. Spolupracovalo s ním veľké množstvo hudobníkov, no jeho stabilným spoluhráčom je už od 70. rokov altsaxofonista a sopránsaxofonista Gary Bartz (1940). Nie je ľahké vyberať z množstva Tynerových albumov. Pozoruhodným príkladom kompozičného majstrovstva je Inner Voices (Milestone 1977), charakterovo pestrofarebná nahrávka kombinujúca orchestrálne obsadenie s malým vokálnym zborom. Invenčné aranžmány pozostávajú z troch sekcií: zborovej, bigbandovej a klavírneho tria. Je zaujímavé a zároveň zábavné počúvať spievané Tynerove témy a ich umné začleňovanie do komplikovanej štruktúry spomínaných sekcií. Pokiaľ nazeráme sa na hru McCoya Tynera súčasným pohľadom, z priekopníckych prvkov v jeho hre sa dnes stali zaužívané postupy. Tyner mal výrazný vplyv na mnohé osobnosti jazzového klavíra. Napríklad v mnohých sólových koncertoch Keitha Jarretta (1945), ktorými sa preslávil v 70. rokoch, budeme môcť pozorovať, ako sa spomínaný perkusívno-variačný spôsob hry etabloval do výstavby niekoľko desiatok minút trvajúcich voľných improvizácii.
Autor je doktorandom v ÚHV v Bratislave
lfred McCoy Tyner (1938) začal hrať na klavíri až v 13 rokoch, čo je na rozbeh kariéry koncertného umelca pomerne neskoro. Nebolo to však neskoro na to, aby sa stal jedným z najrešpektovanejších a najnapodobovanejších majstrov jazzového klavíra. V Tynerovom prípade dokonca nemožno hovoriť ani o technických obmedzeniach zapríčinených neskoršou klavírnou edukáciou. Už ako tínedžer hrával v „prvej lige“ s Bennym Golsonom a Artom Farmerom, ako 22-ročný začal ovplyvňovať samotné jazzové dianie. Hneď prvý album My Favorite Things (Atlantic Records 1961) nového kvarteta Johna Coltrana, súčasťou ktorého Tyner bol, sa stal rešpektovanou nahrávkou nielen v jazzovej komunite.
Poznámky: 1. cit.: KEKRSTRA, L.: Interview with McCoy Tyner, 2005. In: http://www.jazzcenter.org/index.htm?http://www.jazzcenter.org/tyner/interview_2005.htm 2. tamže 3. tamže 4. cit.: WARD, C. W.: Jazz, A History of America´s Music. New York: Alfred A. Knof 2000, s. 436. 5. tamže, str. 440. 6. In: KEKRSTRA, L.: Interview with McCoy Tyner, 2005. In: http://www.jazzcenter.org/index.htm?http://www.jazzcenter.org/tyner/interview_2005.htm 7. In: 'McCoy Tyner', Wikipedia, The Free Encyclopedia, [Internet] <http://en.wikipedia.org/wiki/McCoy_Tyner>
Literatúra: GRIDLEY, M. C.: Jazz Style, history and analysis. New Jersey: Pearson Prentice Hill 2006. KEKRSTRA, L.: Interview with McCoy Tyner, 2005. In: http://www.jazzcenter.org/index.htm?http://www.jazzcenter.org/tyner/interview_2005.htm Owens, T.: Bebop. The Music and its Players. New York: Oxford University Press 1995. SADIE,S.: The New Grove Dictionary of Music and Musicians, Second edition, Volume 25 (ex. ed. Tyrrell, J.), New York: GROVE, Oxford University Press 2002. WARD, C. W.: Jazz, A History of America´s Music. New York: Alfred A. Knof 2000.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.