Jazz a Európa XVIII.

Poľská jazzová scéna bola témou piatich predchádzajúcich kapitol, z ktorých vyplynulo, že pre Československo a ďalšie krajiny Varšavskej zmluvy plnila od polovice 50. rokov funkciu „mosta z izolácie“ do sveta jazzu.

Z pohľadu mnohých východoeurópskych krajín sa Poľsko dodnes javí ako „zasľúbená krajina jazzmanov“, kde majú súčasní mladí umelci možnosť výberu z viacerých hudobných učilíšť a škôl vyššieho typu so špecializáciou na jazz a populárnu hudbu, kde je pomerne rozsiahly prístup k notovým a didaktickým materiálom v rodnom jazyku, kde láka množstvo klubov a festivalov so živou fungujúcou dramaturgiou a kde počas letných mesiacov prebieha niekoľko jazzových workshopov a tvorivých dielní vedených špičkovými domácimi i zahraničnými lektormi...2 K tomu je nutné pripočítať desiatky jazzových festivalov, množstvo hudobných vydavateľstiev s bohatou produkciou jazzových nahrávok (približne 70 albumov poľského jazzu ročne), pravidelné jazzové koncerty v rámci programov Poľskej televízie (až 15 jazzových a bluesových záznamov mesačne), každodenné relácie s jazzovou tematikou na 2. a 3. okruhu Poľského rozhlasu, reprezentatívny dvojmesačník Jazz Forum… Každé číslo časopisu vychádzajúceho od roku 1966 ponúka svojim predplatiteľom CD s archívnymi nahrávkami (Melomani, Wróblewski) alebo samplery reprezentujúce hudbu rozličných krajín a vydavateľstiev, pričom edícia slúži aj ako „odrazový mostík“ pre mladé talenty (Karnas, Kaczmarczyk).3

Rovnako profesionalizácia hudobného biznisu sa v Poľsku 90. rokov prejavila výraznejšie ako v susedných krajinách východného bloku. Vďaka podnikavosti a zápalu novej generácie koncertných promotérov vznikli v krátkom čase podujatia (JVC Jazz Festival, Warsaw Summer Jazz Days, Era Jazzu), vďaka ktorým mali poľskí fanúšikovia možnosť vidieť naživo takmer všetky formotvorné osobnosti jazzovej súčasnosti a histórie. Slobodný trh podnietil vznik viacerých jazzových vydavateľstiev (GOWI Records, NotTwo Records, Power Bros, Polonia Records, BCD Records), reedícia legendárnej série Polish Jazz vydavateľstva MUZA Polskie Nagrania ponúka takmer 80 nahrávok zlatého fondu poľského jazzu.4

Nezabúdajme ani na fenomén pozoruhodných medzigeneračných stretov, ktoré v našich končinách nemajú obdobu. Väčšina poľských jazzových pionierov už dlhé roky systematicky vychováva jazzový dorast „adoptovaním“ sľubných mladých umelcov. Ťažko by sme dnes medzi výraznými reprezentantmi strednej a mladšej generácie nachádzali „samorasty“, pretože Leszek Możdżer si svoje učňovské roky „odkrútil“ u Zbigniewa Namysłowského, Piotr Wyleżoł u Janusza Muniaka a Jarka Śmietanu, Marcin Wasilewski u Tomasza Stańka, Pawel Kaczmarczyk u Janusza Muniaka... Popri muzikantských zručnostiach takto mladí hudobníci získavajú kontakt s reálnym koncertným životom a začleňujú sa do fungujúceho hudobného organizmu. „Bola to obrovská škola, najmä čo sa týka koncertného hrania,“ spomína na svoje „učňovské“ roky klavirista Piotr Wyleżoł. „Nijaké školské cvičenia ani kapely sa nevyrovnajú priamej konfrontácii so scénou, navyše hneď profesionálnou. Nehovoriac o tom, ako vám podobné hranie dokáže zdvihnúť sebavedomie: Muniak alebo Śmietana sú v rámci poľskej scény vnímaní ako velikáni a keď sa mladý človek postavil vedľa nich na pódium, cítil sa, akoby k nim patril. Odrazu to nebola len zábava ani nijaký konkurz, ale reálny život: uvedomenie si, že mám teraz vystúpiť na scénu a zahrať ľudom, ktorí prišli na koncert. To bol najsilnejší pocit, aký si z tej doby pamätám. Samozrejme, prítomnosť majstrov bola nesmierne silná: dnes ťažko uveriť, že sme v Muniakovom krakovskom klube hrávali každý štvrtok, piatok i sobotu a vždy sme museli ‚ísť naplno‘. Dobrý učiteľ musí vyžadovať veľa, i keď tam neraz zohráva úlohu aj stres. Samozrejme, že nie vždy sa mi to ‚štvanie‘ páčilo, ale po rokoch som ocenil, že byť neustále pod tlakom malo pre mňa v tom období obrovský význam.“5

Art of The Trio

Špecifikom mladej poľskej scény je stálosť zoskupení. Príkladom umelcov niekoľko rokov pracujúcich na budovaní a kryštalizácii vlastného jazyka sú triá Marcina Wasilewského, Piotra Wyleżoła a Michała Tokaja, ktoré dosiahli úspech na medzinárodných fórach. Členovia tria Marcina Wasilewského dostali po troch albumoch s Tomaszom Stańkom možnosť realizácie vlastných projektov pre vydavateľstvo ECM, nahrávka tria Piotra Wyleżoła bola súčasťou edície Fresh Sound New Talent. V modernej mainstreamovej tradícii ostáva ukotvené trio Michała Tokaja, ktoré sa stalo rytmickou platformou pre domácich i svetových umelcov. Michał Tokaj (1974, Varšava) je generačne najstarším z trojice výnimočných klaviristov-tridsiatnikov, aj keď v porovnaní s vrstovníkmi Wasilewským a Wyleżołom sa svojím postavením „sidemana z presvedčenia“ presadzuje menej nápadne. Talent flexibilného a vyhľadávaného klaviristu ako prvý spozoroval bubeník Kazimierz Jonkisz, ktorý devätnásťročného študenta začlenil do svojho kvarteta. Ako čerstvý absolvent Oddelenia jazzu a tanečnej hudby Hudobnej akadémie Karola Szymanowského v Katoviciach získal Tokaj v roku 1999 absolútne víťazstvo na Medzinárodnej jazzovej interpretačnej súťaži v Katoviciach a ako člen rozličných zoskupení bol laureátom Jazz Juniors v Krakove a European Jazz Contest v belgickom Hoeilaarte.

Tokaj je typom hudobníka neustále prekvapujúceho vlastnou víziou v intenciách jazzovej tradície. Napriek tomu, že sa hlási k romantizujúcemu odkazu Billa Evansa a Brada Mehldaua či k rytmickometrickej nekonvenčnosti Theloniousa Monka a Ahmada Jamala, dokáže do svojej hry preniesť esencionalitu poľskej melodiky. Z týchto dôvodov Tokaja prizývali domáci pionieri (Jan Ptaszyn Wróblewski, Janusz Muniak, Tomasz Szukalski, Zbigniew Namysłowski) i stredná generácia (Piotr Wojtasik, Piotr Baron). Medzi rovesníkmi ostáva Tokaj dlhoročnou oporou predovšetkým dvojici výnimočných vokalistov – Age Zaryanovej a Grzegorzovi Karnasovi. Z Prahy si klaviristu (spolu s jeho dvorným bubeníkom Łukaszom Żytom) v poslednom desaťročí „prepožičiava“ kontrabasista Jaromír Honzák.6 Napriek tomu, že Tokajovo meno nájdeme na desiatkach albumov, s autorským debutom sa neponáhľal. Album Bird Alone (Gats Production 2005) s kontrabasistom Darekom Oleszkiewiczom a bubeníkom Łukaszom Żytom vyšiel v japonskom vydavateľstve a na poľskej scéne získal ocenenie Fryderyk ako album roka.7 Prostredníctvom Oleszkiewicza, prvotriedneho kontrabasistu pôsobiaceho v Spojených štátoch, sa Tokajovo domovské trio (dlhoročne komunikuje s bezkonkurenčnou rytmikou reprezentovanou kontrabasistom Michałom Barańským a bubeníkom Łukaszom Żytom) dostalo k spolupráci s multiinštrumentalistom Benniem Maupinom, ktorý bol od konca 60. rokov oporou zoskupení Milesa Davisa a Herbieho Hancocka.

Na albume The Bennie Maupin Quartet: Early Reflections (Cryptogramophone 2008) kontrastujú abstraktnejšie kontúry zamatového basklarinetu a tenorsaxofónu so zadefinovanými plochami jednoliateho poľského tria a náznakmi goralskej melodiky. Pozoruhodné je tiež prizývanie Tokajovho tria k rozličným projektom v rámci poľskej scény, z ktorých sa kompaktnejšou javí spolupráca so saxofonistom Piotrom Baronom (albumy Sanctus, Sanctus, Sanctus, celEsTis 2008 a aktuálny Kaddish, 2011).

Voľnejší prístup k štandardným rytmickým a harmonickým platformám charakterizuje hru Tokajovho kolegu Marcina Wasilewského (1975, Sławno). Obdivuhodná je už len skutočnosť, že tridsaťšesťročný umelec pracuje na jednoliatosti svojho tria v nezmenenej zostave takmer dve desaťročia! Wasilewski sa netají, že jazz vnímal odmala ako prirodzenú súčasť svojho sveta a ako životný zlom uvádza prvú návštevu Jazz Jamboree v roku 1989 po boku budúceho spoluhráča, kontrabasistu Sławomira Kurkiewicza. Varšavský festival – manifest slobody v ešte stále napätej krajine generála Jaruzelského, ale i disidenta Wałęsu, zasiahol oboch študentov klasickej hudby tak výraznou energiou a atmosférou, že ho obaja uvádzajú ako jasný moment „obrátenia sa“ a nastávajúce roky nazývajú obdobím intenzívneho spoznávania domáceho dedičstva, účastí na letných workshopoch a logického napredovania.8 Simple Acoustic Trio vzniklo nasledujúci rok ako aktivita pätnásťročných (!) študentov Hudobnej školy v Koszaline, v roku 1993 nahradil pôvodného bubeníka Michał Miśkiewicz, syn saxofonistu Henryka Miśkiewicza.

Wasilewského vízia bola natoľko markantná, že už v roku 1994 si trojicu vyhliadol legendárny trubkár Tomasz Stańko. „Zaujala ma ich umelecká zrelosť,“ spomína Stańko. „A tiež nadanie – v momente zahrali to, čo som od nich presne chcel. (...) Nepotrebovali radiť, ako majú hrať. V opačnom prípade by som ich neangažoval. (...) V dejinách poľského jazzu nenájdete podobné zoskupenie. Ako hudobníci ma každým dňom udivujú a robia neskutočné pokroky.“ 9 Wasilewského počiatočný romantizujúci idióm naberal pod skúseným lídrom oslobodzujúce kontúry beztvarej pulzujúcej zvukovosti s výrazným harmonickým bohatstvom. Stańkov voľný prístup k hudobnému materiálu a abstraktnejším jazykom vyjadrovaná „otvorená hudba“ nesmierne poznamenali celú trojicu, ktorá recipročne vplývala na trubkárov návrat k podvedome prítomnej pulzácii a následne (už na pôde jeho súčasného nordického kvinteta) ku komunikatívnym groovom.
Prvé pokusy Wasilewského ako lídra Simple Acoustic Tria sú zaznamenané na domácej značke Not Two, trojicu posledných – už pod hlavičkou Marcin Wasilewski Trio – zaradilo do svojho katalógu prestížne európske vydavateľstvo ECM.10 Vnútorná a emotívna komunikácia trojice, ktorá dospela do stupňa mimoriadnej empatie, prebieha „pod povrchom“. Albumy i koncerty tria sú kompaktnými uzavretými celkami s niekoľkými kulminujúcimi vrcholmi. Okrem Wasilewského autorských snových impresií (otvára a uzatvára nimi albumy), v ktorých poslucháč s napätím očakáva moment vynorenia sa Stańkovej zastretej trúbky, sa na albumoch objavujú prevzané témy excerpujúce skôr timbrové nuansy ako zaužívané melodicko-harmonické komponenty (Stańkova Balladyna, Morriconeho Cinema Paradiso, do nových kontúr vybrúsené popové melódie od Princa alebo Björk). Nadšené odozvy na albumy vrcholili sériou amerických klubových turné a spoluprácou s európskou muzikantskou špičkou (Jan Garbarek, John Surman, Mathias Eick, Manu Katché). Objavnosť a na druhej strane konvencia v najlepšej línii Keitha Jarretta zaručujú Wasilewského projektom naďalej oslavné reakcie, ako aj opatrnejšie hodnotenia.11

 

Klasika aj jazz

K pozoruhodným zjavom poľskej scény patrí aj klavirista Piotr Wyleżoł (1976). Ako desaťročný koncertoval s mozartovským i chopinovským repertoárom, počas štúdií na Hudobnom lýceu v Katoviciach sa dostal do kontaktu s jazzom, ktorý ho oslovil svojou voľnosťou a kreatívne improvizačným volúmenom. Katovické Oddelenie jazzu a tanečnej hudby Hudobnej akadémie, ktoré Wyleżoł neskôr navštevoval, bolo v polovici 90. rokov inkubátorom súčasnej mladej klavírnej generácie (Wasilewski, Tokaj, Wyleżoł), ako aj ďalších osobností formujúcich poľskú scénu nového milénia (bubeníci Łukasz Żyta, Paweł Dobrowolski, Krzysztof Dziedzic, Michał Miszkiewicz, kontrabasisti Sławomir Kurkiewicz, Adam Kowalewski, vokalista Grzegorz Karnas).12 Wyleżoła ešte počas štúdia formovali pozoruhodné osobnosti Janusz Muniak, Jarek Śmietana a Marek Bałata, ktoré mladého klaviristu angažovali vo svojich formáciách. Popritom zostavil trio so spolužiakmi, bubeníkom Łukaszom Żytom a kontrabasistom Adamom Kowalewským.

Po debutovom albume Yearning (Not Two Records 2001) sa stal členom jeho tria kontrabasista Michał Barański a fenomenálny rytmický tandem Barański – Żyta funguje paralelne v triu Wyleżoła, ako aj Michała Tokaja. Triový formát s autorským repertoárom, vlastnou zvukovosťou a oscilovaním medzi tradíciou klasického klavíra a jazzu ostal zásadnou platformou Wyleżołovej tvorby. Dôkazom vlastnej vízie a kompozičnej vynaliezavosti sú rytmicky nápadito vystavané témy a zovretá komunikácia na albume Children's Episodes (Fresh Sound Records 2009). Oceňovaný projekt vyšiel v rámci edície New Talent prezentujúcej výrazné jazzové talenty, ktorá pred rokmi uviedla na scénu Brada Mehldaua, Kurta Rosenwinkela alebo Chrisa Cheeka.
Wyleżoł sa naďalej realizuje aj prostredníctvom osobitého uchopenia klasickej hudby po boku britského huslistu Nigela Kennedyho, nielen ako člen jeho punkovo-energického poľského kvinteta, ale tiež v rámci jeho Bach-Ellington Project hrá continuo v Bachových husľových koncertoch a ostáva súčasťou sláčikového orchestra hrajúceho transkripcie Ellingtonových bigbandových aranžmánov. V minulom roku prekvapil Wyleżoł novým rozmerom svojho zoskupenia, v ktorom ešte väčšmi vystupujú do popredia kontrastné rytmické akcenty jeho skvostne vystavaných tém, ako aj lyrická zádumčivosť gitarovej hry
Davida Dorůžku a expresívny drive saxofonistu Adama Pierończyka. Hudba nového kvinteta na albume Quintet Live (Fonografika/Radio Krakow 2010) je v porovnaní s triom rôznotvárnejšia, očakávaním je aj pripravovaný koncertný album Duo Dram (Fonografika 2011) s ďalším zaujímavým klaviristom Sławkem Jaskułkem (1979, Puck). Jaskułke rovnako koketuje s klasikou i jazzom, na World Expo v Šanghaji 2010 premiérovo uviedol projekt Jaskułke – Chopin for Five Pianos, je členom sexteta Zbigniewa Namysłowského, novátorskou je groovovo uvoľnená rytmická koncepcia jeho Jaskułke 3yo na debutovom albume Sugarfree (BCD Records 2004).

Generačne najmladšou ikonou poľskej klavírnej scény je Paweł Kaczmarczyk (1984 Krakov). Absolvent spomínanej katovickej akadémie už štúdiovým debutom Audiofeeling (Arms Records 2007) zamiešal karty svojim kolegom a prelomil viaceré konvencie: v ankete magazínu Jazz Forum získal ocenenie album roka, striebro ako klavirista a tretie miesto pre svoju akustickú kapelu. Jeho koncepcia pritom nebola markantne priekopnícka: ponúkol súčasne znejúci akustický mainstream s výraznými melodickými témami a variabilnú zostavu hudobníkov, z osobitostí ktorých namiešaval ten správny „zvukový pocit“. Novátorské využitie elektroniky v Kaczmarczykových projektoch je natoľko subtílne a citlivé, že nezastáva funkciu efektných barličiek. Podobne nástrojové zloženie neprezrádza lídra-pianistu; Kaczmarczyk dokáže jednotlivé komponenty zlúčiť v prospech formovej jednoliatosti a podriadenosti vyššiemu celku.13 Jeho (z)dravé sebavedomie a predstavivosť vynikajú už pri pohľade na dramaturgiu: výrazovosť svojho tria s kontrabasistom Michałom Barańským a bubeníkom Pawłom Dobrowolským dokáže plasticky modelovať podľa osobitostí prizvaných sólistov (saxofonisti Radosław Nowicki, Tomasz Grzegorski, Grzegorz Piotrowski) a výsledok formácií umne vyskladaných z rôznorodých hostí (na ďalšom albume ich bol celý tucet) pôsobí jednoliato a celistvo.14

Nečudo, že ďalšie projekty Kaczmarczykovho Audiofeeling Bandu – ansámblový Complexity in Simplicity (ACT Music 2009) a ohlásený komorný triový album s improvizovaným materiálom a témami Raya Charlesa (ACT Music 2012) zastrešilo prestížne nemecké vydavateľstvo.15 Kaczmarczykova hudba pritom vonkoncom nenadbieha masám, naopak vyžaduje pozornosť väčšiny zmyslov. „Moja hudba je kolážou a výslednicou umeleckých smerovaní – popmusic, latino, klasická hudba, literatúra, výtvarné umenie, ktoré sa každodenne dejú okolo nás. Len vtedy si hudba uchováva šmrnc a sviežosť. Pokiaľ sa jazzman uzavrie len do svojej hudby, stráca kreatívnosť, obrazne povedané len prihrieva staré jedlo. Tento jav u nás nastal začiatkom 90. rokov a chvíľu trvalo, kým získali muzikanti všeobecnejší rozhľad. Na svetovej scéne bola táto otvorenosť prítomná neustále – stačí sa pozrieť na Wayna Shortera, ktorého hudba je umeleckým dielom a symbiózou toho, čo sa v umení odohralo za posledné polstoročie. Alebo na Brada Mehldaua, Esbjörna Svenssona, Johna Taylora – títo hudobníci dokážu vytvárať sviežu životodarnú hudbu, ktorá neostáva uzavretá v sebe, ale je nesmierne atraktívna aj pre poslucháčov, experimentujú s netradičným metrom miestami evokujúcim akýsi akustický drum'n'bass, ako témy využívajú príjemné, miestami popové melódie lahodné na prvý posluch...“ 16
O mnohostrannosti Kaczmarczykovho talentu svedčí aj jeho dlhoročné účinkovanie v zoskupeniach legendárneho saxofonistu Janusza Muniaka, so svojimi spolužiakmi funguje v hardbopovo orientovanom kvintete New Bone (album It's Not Easy, GOWI Records 2009) a jeho mantricky pôsobiaci elektrický klavír je súčasťou postmodernej zvukovej koláže akustických nástrojov s elektronikou v exponovanom zoskupení Emotronica saxofonistu Grzegorza Piotrowského (album Emotronica, Studio Alchemik 2009).

 

 

Traja vokalisti

Mimoriadnej pozornosti doma aj mimo rodnej krajiny sa teší Aga Zaryan (Agnieszka Skrzypek, 1976 Varšava), ktorá je mimochodom jediným poľským umelcom v katalógu legendárnej nahrávacej spoločnosti Blue Note. Pätica albumov (šiesty A Book of Luminous Things, Blue Note 2011 vychádza v týchto dňoch), ktorých predajnosť sa v Poľsku pohybovala v multiplatinových číslach, štvorica ocenení Speváčka roka ankety Jazz Forum, cena Fryderyk alebo titul Žena roka Gazety Wyborczej posunuli Zaryanovú na piedestál umelkyne reflektovanej širokou verejnosťou.17 Napredovanie „jazzovej vokalistky novej éry“, ktorej ľahkosť frázovania a vrúcne matný prejav nadväzujú na líniu Shirley Hornovej, Carmen McRaeovej, ale i speváčok na „pomedzí“ (Joni Mitchell), môžeme sledovať na jej štúdiových projektoch. Kým debut My Lullaby (Cosmopolis 2002) bol delikátne podanou zmesou jazzových štandardov a jediný album v poľštine Umiera Piękno (4 Ever Music 2007) sériou emotívnych piesní s komorným orchestrom pateticky reflektujúcich Varšavské povstanie 1944, na posledných albumoch s piesňami písanými Zaryanovej priamo „na telo“ jej dvorným skladateľom Michałom Tokajom prekvapuje speváčka špecifickou dispozíciou prepojenia hudby s textom. Je pozoruhodné, že od začiatku dokázala zvoliť pre svoj prejav citlivých partnerov – expresívneho saxofonistu Tomasza Szukalského, reflexívne hĺbavého českého gitaristu Davida Dorůžku, vynikajúceho afroamerického perkusionistu Munyunga Jacksona, kontrabasovú extratriedu Dareka Oleszkiewicza, trio Michała Tokaja...

Z rôznorodých, najmä folklórnych tradícií vychádza prejav Anny Marie Jopekovej (1970, Varšava). Začleneniu svojej hudby k jazzu sa absolventka klavírnej hry na Chopinovej Hudobnej akadémii vo Varšave bráni: „Svoju hudobnú identitu ešte stále hľadám. (...) Môj hudobný apetít je tak širokospektrálny, že je pre mňa takmer nemožné jednoznačne definovať a vymedziť vlastný štýl.“ 18 Práve vo folklórnych elementoch badať korene slovanskej nostalgie, ktorá je jedným z najvýraznejších prvkov jej prejavu. Tento druh „intimity“ a blízkosti jej „poľských“ albumov narušila snaha o „exportnosť“ – v albume Secret (Universal Music 2005) sa už vytráca neha z jej prejavu i súznenie s rytmom materského jazyka, v ID (Universal Music 2007) sa nekompaktne prelínajú rozdielne hudobné svety a osobnosti. Naopak, prítomnosť gitaristu Pata Methenyho na hľadačskom albume Upojenie (Nonesuch 2002) len zvýraznila Jopekovej originalitu a snahu nachádzania vlastnej cesty.
Kredit Jopekovej projektov aj vystúpení narastá dlhoročným partnerstvom s vnímavým gitaristom Marekom Napiórkowským a najmä pozoruhodným altsaxofonistom/klarinetistom Henrykom Miśkiewiczom, ktorého invenčnosť vyniká pri metrorytmickej výstavbe sól.

V mnohých smeroch sa najzaujímavejšími, no zo spomínanej trojice známymi len úzkemu okruhu znalcov, javia projekty speváka Grzegorza Karnasa (1972 Wodzisław Śląski). Štúdium na Hudobnej akadémii v Katoviciach a „zastaraný spôsob edukácie v striktne mainstreamovom idióme“ Karnasa príliš nepoznamenali.19 Na ceste k objavovaniu osobitého spôsobu pretavenia vnútorných myšlienok do svojho prejavu ho väčšmi posúvalo experimentovanie s vrstovníkmi Michałom Tokajom, Boguszom Wekkom, Adamom Oleśom alebo Radkom Nowickým, ktorí sa stali jeho najbližšími spolupracovníkmi. Svojou vokálnou a aranžérskou vybavenosťou i originalitou prekvapil Karnas na albumoch Sny (Ninth Floor Production 2004) a Ballady na koniec świata (Ninth Floor Production 2006), kde jeho sylabický prejav a pertraktovanie neidentifikovateľných zvukov akoby miestami popierali významovosť textu. Pre väčšinu vokalistov nespevná melodika príbuzná inštrumentálnej dikcii v Karnasovom podaní „drása“ a hladí súznejúc s violončelom Adama Oleśa. Práve zvukový charakter a ladenie samotného nástroja poskytujú spevákovi diametrálne odlišný, harmonicky útržkovitý svet. Zovretý dialóg s violončelom, ku ktorému Karnas pri dôkladnej štúdiovej postprodukcii neskôr primiešava rozličné farby a plochy, vyniká na aktuálnom eponymnom albume, ktorého vydanie pripravuje koncom roka slovenské vydavateľstvo Hevhetia.

Stredná generácia (na ktorú sa nedostalo)
   
Popri mimoriadne talentovaných mladých hudobníkoch by si dôkladnejší priestor určite zaslúžili výrazní predstavitelia strednej generácie, predovšetkým skupina, ktorá v roku 1994 zostavila generačný all-star band Traveling Birds Quintet a nahrala vynikajúci album Return to the Nest (Polonia 1995): klavirista Kuba Stankiewicz (1963 Vroclav), trubkár Piotr Wojtasik (1964 Vroclav), saxofonista Piotr Baron (1961 Vroclav), kontrabasista Darek Oleszkiewicz (1963 Vroclav) a bubeník Cezary Konrad (1967 Vroclav). Podobne sa nedostalo na mladých saxofónových levov Krzysztofa Urbanského a Macieja Obaru, expandujúceho gitaristu Rafała Sarneckého alebo klaviristu Mateusza Kołakowského, ktorého nedávna spolupráca so saxofonistom Davidom Liebmanom zarezonovala nielen na poľskej scéne. Dvadsaťjedenročný študent klasického (nie jazzového) klavíra na katovickej akadémii poslal legendárnemu saxofonistovi nahrávku, ktorá Liebmana zaujala osobitým štýlom oscilujúcim medzi veľkou romantickou tradíciou a jazzovou uvoľnenosťou.
Celá plejáda vynikajúcich poľských hudobníkov pôsobí vo svete: okrem pionierov Adama Makowicza a Michała Urbaniaka sa do „vyššej ligy“ prehupol kontrabasista Darek Oleszkiewicz, ktorý v 90. rokoch koncertoval s Bradom Mehldauom a Charlesom Lloydom. Sólovým recitálom na značke ACT Records prekvapil v minulom roku klavirista špičkového NDR Big Bandu Władysław Sendecki (1955 Krakov), ktorý po emigrácii hrával s Michałom Urbaniakom alebo Harrym Sokalom. Pocit vlastenectva a spolupatričnosti k domácej scéne vyjadril za poľských jazzmanov klavirista Leszek Możdżer: „Myslím si, že poľský hudobník má žiť vo svojej krajine. Samozrejme, tiež nahrávam a koncertujem v zahraničí, ale pokiaľ žijem v Poľsku, má moja hudba špecifickú príchuť.“20

XX

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020