Po prvýkrát sa „jazzáky“ konali v priestoroch Incheby a priniesli pestrú zmes fusion, tradície vychádzajúcej z New Orleans, kubánskeho jazzu, ale aj žánrovo ťažšie zaraditeľných projektov. Tento ročník mal zvláštny punc výnimočnosti vďaka hosťom – v priebehu troch večerov vystúpili na jednom pódiu osobnosti jazzového sveta ako Nicholas Payton, Randy Brecker alebo Chucho Valdés a pripravili momenty, na ktoré sa ťažko zabúda.
V znamení trúbky
Začnem tým, čo mi je najbližšie. Zažiť dva dni po sebe dvoch amerických trubkárov z „prvej ligy“ bolo pre milovníkov tohto nástroja doslova požehnaním. Nicholas Payton patrí k súčasným pokračovateľom neworleanskej tradície a gény siahajúce do čias tamojších kornetistov spred približne 100 rokov sú v jeho hre prítomné bez ohľadu na štýly, ktorými aktuálne obohacuje svoj prejav. Albumy ako Fingerpainting s hudbou Herbieho Hancocka alebo Payton’s Place sú dokonalou ukážkou tradičného (v tom najlepšom zmysle) jazzového cítenia. Ani koketovanie s funky alebo R’n’B (napr. na nedávno vydanom albume Into the Blue, ktorý vrelo odporúčam) nie je Paytonovi cudzie, hoci v melodickom myslení a frázovaní ostáva verný svojim koreňom. Payton je okrem iného známy ako multiinštrumentalista, no na bratislavskom koncerte sa predstavil skôr v úlohe speváka dopĺňajúceho svoje vystúpenie trúbkovými sólami. Tie boli pre mňa najzaujímavejšou časťou toho, čo kapela v sobotňajší večer predviedla. Nešlo však o bežnú bebopovú či hardbopovú trúbkovú ekvilibristiku, resp. bolo jej oveľa menej, ako by sa dalo očakávať. Payton svoje sóla rozčlenil dlhšími „monkovskými“ pauzami, počas ktorých akoby pozoroval dopad toho, čo práve zahral, a nechával obecenstvu čas na strávenie naservírovanej hudobnej informácie.
Na pozadí spoľahlivo pulzujúcej kapely pri pomerne častých zmenách rytmického feelingu pôsobil tento princíp veľmi flexibilne a prirodzene. Okrem toho má Payton k dispozícii pomerne široké spektrum zafarbenia tónu – od charakteristicky „dyšného“ v hlbšej polohe po „černošsky“ mocný a prierazný zvuk vo výškach –, čo mu pri hre sól umožňuje vyhnúť sa stereotypu. Dramaturgicky mi jeho vystúpenie pripomínalo suitu rozprávajúcu súvislý, hoci abstraktný príbeh obsahujúci úvodnú meditáciu na opakujúci sa kvartový motív, rad melodických pesničiek, ale aj dotyk tradície v podobe Monkovho Straight, No Chaser. Nemalým problémom bolo, že mnohí z prítomných tento príbeh nemohli sledovať naplno – Paytonova kapela prišla na pódium okolo polnoci. Po pomerne dlhom entrée cirkusanta (aj keď geniálneho!) Curtisa Stigersa a po predchádzajúcich piatich hodinách intenzívneho vstrebávania hudby bolo dosť ťažké zotrvať v bdelom stave. Škoda pre publikum aj pre účinkujúcich, ktorí by podľa mňa za normálnych okolností zaznamenali živšiu odozvu. Dramaturgovia festivalu tento detail jednoducho nedomysleli.
Z tohto dôvodu som hru Randyho Breckera vychutnával oveľa intenzívnejšie. Priznávam, že mi je trochu záhadou, čo tohto svetovo uznávaného hudobníka primälo spolupracovať s prešovským AMC Triom, no stalo sa a môžeme sa tešiť, že ho v našich končinách budeme počuť častejšie. Bol som zvedavý, ako po mäkko znejúcej gitare Ulfa Wakeniusa zapadne do ich konceptu melodického jazzu Breckerova prenikavá trúbka. V niektorých skladbách sa to darilo vynikajúco, v niektorých bolo cítiť, že trubkárov extrovertný hráčsky prejav je predsa len trochu vzdialený feelingu tria a atmosfére skladieb. Napriek zatiaľ pomerne krátkej spolupráci mal Brecker repertoár tria dobre zažitý a predviedol nádhernú ukážku svojho improvizačného umenia. Každá z jeho fráz mala svoju logiku a niesla náboj, ktorý pozitívne pôsobil na členov tria aj smerom k publiku. V závere, keď sa Brecker rozhodol pre tmavší a mäkší tón krídlovky, bola symbióza s triom dokonalá. Aj pri neprehliadnuteľnom fakte, že na pódiu stáli čo do hráčskej virtuozity aj spontánnosti dve rôzne kategórie hudobníkov, bol pre mňa koncert AMC Tria jedným z najpútavejších na festivale.
K trubkárom možno – aj keď len v prenesenom zmysle – zaradiť aj Raula Midóna. Tento mladý, od narodenia nevidiaci spevák a gitarista je totiž známy svojimi „trúbkovými“ sólami. Teda presnejšie krídlovkovými – jeho hlas dokonale imituje zvuk tohto nástroja, charakteristickú tvorbu tónu aj frázovanie. Okrem toho však Midón majstrovsky ovláda gitaru (hrá na akustických gitarách svojským perkusívnym štýlom) a spolu so spevom, ktorý dokáže viesť paralelne s gitarovou linkou snáď v akomkoľvek intervale, vytvára dojem zručného multiinštrumentalistu, obdareného navyše nemalou dávkou osobnej charizmy. Jeho pesničky možno neboli vždy rovnako nápadité, no celkový dojem z jeho vystúpenia bol vďaka interpretačnej dokonalosti vyrovnaný.
Besame Chucho!
Ak bola reč o menších problémoch s diváckou koncentráciou pri kapelách nastupujúcich na pódium v neskorých hodinách, určite to neplatilo v piatkový večer. Kubánsky klavirista Chucho Valdés a jeho Afro-Cuban Messengers pôsobili ako účinný „životabudič“, a to nie vďaka samotnej podstate latino hudby, ale napriek nej – hudba tejto formácie je štýlovo pestrá a neobmedzuje sa len na to vyslovene kubánske, teda impulzívne, temperamentné, no po určitom čase trochu jednotvárne. Samozrejme, je tu silno prítomné charakteristické „krovie“ perkusií a rytmických patternov, na tomto pozadí však pulzuje rytmika spôsobom blízkym modernému severoamerickému jazzu, a to možno povedať aj o Valdésovej hre. Oslnivá virtuozita spojená s nesmiernou muzikálnosťou, skúsenosť a nadhľad museli pôsobiť na každého bez ohľadu na štýlové preferencie. Z dravej, rytmicky údernej hry neuveriteľne vitálneho sedemdesiatnika ma najviac fascinovali vždy čitateľná artikulácia melodických línií a impozantná, priam chirurgická presnosť nasadzovania a odsadzovania blokových akordov.
Valdés by si na vytvorenie skvelej show mohol pokojne vystačiť sám, no priviedol so sebou výbornú kapelu, z ktorej by som vyzdvihol trubkára a krídlovkára Meliana Reinalda Alvareza, štýlovo pestrého a spontánneho hráča, a klaviristovu sestru Mayru Valdésovú, speváčku s puncom autentickosti takmer vo všetkom – v zafarbení hlasu, prízvuku, výzore, spôsobe vystupovania, v temperamente. K tomu všetkému patrili aj intermezzá s tradičným africkým spevom a hrou na perkusiách (Dresier Durruthy Bombalé), zdá sa mi však, že tento pokus o fúziu kubánskeho s africkým miestami nadobúdal črty samoúčelnosti.
Pokračovateľom tradície, ktorú reprezentuje Chucho Valdés, je Harold López-Nussa. Mladý, 26-ročný kubánsky klavirista so svojím triom predviedol generačne odlišný pohľad na hudobné dedičstvo ostrovnej krajiny, jej rytmy a typické harmonické postupy, ale aj introvertnejšie a meditatívnejšie polohy blízke skôr európskemu modernému jazzu. Nešlo síce o taký pestrý „ohňostroj“ ako v prípade Valdésa, no virtuozitou, (z)dravým nasadením a hudobnou inteligenciou dokázal byť López-Nussa podobne strhujúci.
Z ostatných vystúpení by som vyzdvihol poľskú speváčku Grażynu Auguścikovú (pre schopnosť nenútene komunikovať s publikom, ale aj suverénnu spevácku techniku) sprevádzanú vynikajúco hrajúcim Bester Quartetom. Verím, že ich hudba vychádzajúca okrem iného z folklóru a klezmeru nemusela práve nadchnúť ortodoxnejších jazzových fanúšikov, osobne som si však ich energiou naplnený koncert vyslovene užil. Tiež treba spomenúť Matúša Jakabčica a jeho CZ-SK Big Band, lebo v dnešnej dobe ide už takmer o malý zázrak, že takéto teleso dokáže v strednej Európe (okrem českých a slovenských hráčov boli jeho súčasťou aj maďarskí hostia) efektívne fungovať. Skvelú interpretačnú úroveň garantoval aj ich tradičný spolupracovník, nestarnúci rakúsky saxofonista Harry Sokal. Zopár zaujímavých kapiel sa ukázalo aj na B-pódiu. Oslovil ma napr. „kinderjazz“ mladej českej formácie Fanfán Tulipán – netradičnou koncepciou a zdravou mierou nadhľadu – a z etablovaných profesionálnych zoskupení nu-jazzový Nu Folder, ktorý sa postaral o vytvorenie príjemnej a uvoľnenej atmosféry pred tým, ako návštevníkov festivalu zasiahla energetická smršť kapely Chucha Valdésa. Na záver možno skonštatovať, že 37. ročník bol vydarený a snáď o niečo jazzovejší ako tie predošlé, čo je v každom prípade dobrá správa.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.