Úvodný koncert 13. ročníka JazzFestBrno 2014 patril hviezdnemu triu Brada Mehldaua, jedného z najuznávanejších a najvplyvnejších jazzových klaviristov súčasnosti.
Takmer do posledného miesta zaplnené Janáčkovo divadlo s napätím očakávalo vystúpenie 43-ročného génia, ktorý ako jediný z nastupujúcej generácie v 90. rokoch dokázal výrazne posunúť hranice jazzovej klavírnej hry, podobne ako kedysi Herbie Hancock, Chick Corea, Keith Jarrett či McCoy Tyner. Mehldauov introvertný prejav a lyrický, hĺbavý, silne emotívny štýl hry, prameniaci z obdivu k nemeckej romantickej hudbe a literatúre, je poznačený aj vlnou art rocku či fusion. Jeho štylizácia štandardov je na prvý pohľad blízka lyrickému výrazu Billa Evansa, no Mehldau posúva interpretáciu a improvizáciu ešte ďalej začleňovaním bachovského kontrapunktu do impresionistickej zvukovej úspornosti. Vlastné kompozície, jazzové štandardy i úpravy skladieb z oblasti popu a rocku, ktoré výrazne prispeli k jeho popularite i na nejazzovej scéne, nesú svojský rukopis; sofistikovaná harmonizácia, bohatá rytmizácia a koncentrovanosť hudobných myšlienok, ktoré obdivuhodným spôsobom rozpracováva vo svojich sólach. A samozrejme dokonalý cit pre detail a vyváženú mieru ovládania svojej technickej virtuozity.
Vystúpenie Mehldauovho tria v Janáčkovom divadle (6. 3.) sa plne nieslo v duchu jeho geniality, podporovanej tandemom jeho dlhoročných spoluhráčov – kontrabasistom Larrym Grenadierom a bubeníkom Jeffom Ballardom. V skladbách prevažne stredného tempa bolo možné sledovať až magickú súhru a nadhľad, akými členovia tria navzájom komunikujú. Účelný sprievod Larryho Grenadiera, ktorý podporuje a rozširuje Mehldauove možnosti harmonizácie, ako aj rytmicky bohato členená hra Jeffa Ballarda vzájomne vyznievajú ako trojica individualít dokonale naladených na rovnakej vlnovej dĺžke. Ničím nerušený hlboký hudobný zážitok umocňoval prísny zákaz fotenia, ako aj skutočnosť, že Mehldau sa prvýkrát ozval k publiku až po šiestej skladbe Where Do You Start z posledného rovnomenného triového albumu (Nonesuch 2012). Okrem lídrových vlastných kompozícií odzneli aj štandardy Almost Like Being in Love, No Moon at All alebo melodicky silná a divácky vďačná „beatlesovka“ And I Love Her v rytme bossanovy. Po každej skladbe nasledoval búrlivý aplauz a v závere koncertu si diváci spontánnym standing ovation vyžiadali ešte dvojicu prídavkov. Energická úprava Knives Out kapely Radiohead bola famóznym zavŕšením večera. Mimoriadne silný hudobný zážitok doznievajúci ešte niekoľko dní len potvrdil neobyčajnú muzikalitu tria tohto klavírneho velikána, ktorý určite patrí k tomu najlepšiemu, čo môžeme v súčasnosti na svetových jazzových pódiách uzrieť.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.