Zvolať na víkend na prasaciu farmu uprostred ničoho tisícku nadšencov a tam im v slnkom rozpálenej stodole ponúknuť sedemnásť koncertov si vyžaduje odvahu a zrejme aj štipku šialenstva. Nápaditú, pre pravidelných účastníkov zrejme návykovú kombináciu vytvára jazz spolu s dobrým jedlom, magickým prostredím a pohodovou atmosférou.
Rakúsky trombonista Paul Zauner sa na Slovensku opakovane predstavil ako líder súboru Paul Zauner’s Blue Brass. Okrem toho prevádzkuje PAO Records, v ktorom vydáva amerických pionierov (Archie Shepp, Art Farmer) i mladých domácich umelcov. V jeho hlave skrsla myšlienka na „gurmánsky jazzový piknik“ a dôkazom jej fungovania bolo 29 úspešných ročníkov INNtöne Jazzfestival. Podávanie špecialít z vlastnej biofarmy, vzdialenej od najbližšej obývanej dedinky Diersbach niekoľko kilometrov, by však nestačilo. Tento rok (6.–8. 6.) ponúkol Zauner viac ako dvadsať koncertov, okrem hlavného pódia v stodole aj v „kluboch“ – bývalých stajniach pre prasatá a kone s príznačnými názvami Saint Pigs Pub a Blue Horse Blues Club... Dramaturgiu INNtöne Jazzfestival poznamenáva Zaunerov obdiv k harlemskej scéne a každoročne ponúkne aj umelcov známych predovšetkým v tamojších komunitách. Pred rokmi takto na svojich potulkách za oceánom objavil v Európe neznámeho Gregoryho Portera. Po sérii vystúpení charizmatického speváka s mohutnou barytónovou výbavou prišli ohlasy v podobe ceny Grammy, koncertov na prestížnych podujatiach či Porterov prestup k vydavateľstvu Blue Note. Na aktuálnom ročníku Zauner prezentoval nahrávku Great Voices of Harlem, na ktorej jeho „Modrým dychom“ sekundujú okrem Portera i ďalší harlemskí vokalisti, pravidelne účinkujúci na INNtöne (Donald Smith, Mansur Scott).
Vesmírne šialenstvo
Hoci festivalové vystúpenia zvyknú zahajovať miestni mladí umelci, na INNtöne sa začína hneď headlinerom. Gitarista a spevák James Blood Ulmer má dávno po sedemdesiatke a množstvo skúseností z kapiel Ornetta Colemana či Arta Blakeyho. Práve u Colemana vybrúsil k dokonalosti harmolodický koncept, zrovnoprávňujúci jednotlivé parametre hudobnej reči. Ulmer si na svoj jediný koncert prizval dánsky New Jungle Orchestra, ktorý do „jungle soundu“ raných súborov Duka Ellingtona vnáša názvuky a rytmické štruktúry západoafrickej hudby. Priznávam, že by som uprednostnil samostatné vystúpenia oboch zložiek (Ulmer šéfuje éterickému triu Odyssey the Band), hoci z rozľahlých groovových plôch na jednom držanom akorde sálali spontánnosť a energia. Ulmer, ktorý všetky struny ladí na rovnakú výšku, narúšal nehybné extázy gitarovými ostinátami s charakteristicky „mútnym“ zvukom a drapľavým vokálnym prejavom. „Tranzová“ poloha americko-dánskemu zoskupeniu sadla viac ako sofistikované aranžmány, pri ktorých sa vytratila spontánnosť, nehovoriac o tom, že Ulmer úplne zatlačil „do stratena“ lídra súboru, gitaristu Pierra Dørgeho.
Ešte bláznivejší (a početnejší) ansámbel trojdňový festival uzavrel. Intergalaktickú show Sun Ra Arkestra skutočne ťažko popísať, treba ju jednoducho zažiť. Kapela aktuálne oslavuje nedožitú storočnicu svojho zakladateľa (Herman Poole Blount, známy ako Sun Ra, zomrel v roku 1993) a deväťdesiate narodeniny (!) súčasného lídra Marshalla Allena. Už pódiový nástup štrnástich čiernych hudobníkov v trblietavých vesmírnych róbach potvrdil, že 60 rokov starý koncept funguje dodnes. Muzikanti ešte za pochodu odpálili excentrické bigbandové aranžmány i mantricky sa opakujúce vesmírne formulky, pomedzi ktoré líder „strieľal“ zo svojho altsaxofónu i EWI modulátoru zbesilé frázy. Vystúpenie riadil Allen ako vesmírnu videohru, v šialenom tranze doloval z oscilátora kvílivé pazvuky a mohutnými antickými gestami vyzýval jednotlivcov i skupiny k sólam. Zvoľnenie tempa s robustnou vokalistkou Tarou Middleton, ktorá zaspievala nádherné blues Fine and Mellow od Billie Holiday, netrvalo dlho, pretože Arkestra hneď spustili avantgardné aranžmány Hawkinsovej Queer Notions. Bolo by zaujímavé porovnať, ako sa viacdimenzionálna sférická performance mení počas jednotlivých večerov; deväťdesiatročný životodarný Allen mi to pred koncertom popisoval nesmierne zápalisto...
Jazz Horn
Objavom festivalu bolo vystúpenie mladučkej čiernej vokalistky Jazzmeie Horn, ktorú k jazzovému spevu predurčuje nielen meno, ale aj pôvod (vyrastala v rodine fantastických speváčok Melby Joyce a Carmen Bradford). Napriek slnečnej páľave a nedýchateľnému vzduchu v stodole publikum poldruha hodiny takmer nedýchalo, sledujúc bravúrny scat a krkolomné vokalízy, odsýpajúce s nesmiernou ľahkosťou. Názov programu The Artistry of Jazz Horn nezavádzal a víťazke minuloročnej Sarah Vaughan International Jazz Vocal Competition sekundovali hardbopový klavírny pionier Kirk Lightsey a „domáca“ rytmika Wolfram Derschmidt – Dušan Novakov. Americký sound priniesol aj Nösig Pukl Quintet, u nás známeho tenorsaxofonistu Jureho Pukla. Delikátne zemitý tón Slovinca pôsobiaceho v New Yorku odkazoval na Coltrana, prenikavé intervalové súzvuky Puklovho tenorsaxofónu a trúbky Daniela Nösiga ostro kontrastovali s mainstreamovo vystavanými témami. Na Puklovo súčasné smerovanie má výrazný vplyv spriaznenosť s jeho americkými spoluhráčmi (napríklad Vijayom Iyerom) a jeho moderné kvinteto s americkou rytmikou (Josh Ginsburg – Kyle Poole) prekvapilo.
Nezaujala ma naopak prezentácia Melvin Vines Harlem Jazz Machine, pripomínajúca náhodne vyskladaný ansámbel bez výraznejších nápadov. Špeciálne zostaveným projektom bolo Soul Gumbo, do ktorého si výborný rakúsky hammond-organista Raphael Wressnig prizval amerických spoluhráčov, saxofonistu Craiga Handyho, gitaristu Alexa Schultza a bubeníka Johnnyho Vidacovicha. Vzájomné muzikantské „hecovanie sa“ a lídrovo narúšanie presných pochodových breakov legendy neworleanského „drummingu“ Vidacovicha prebudilo publikum zmorené predchádzajúcimi šiestimi koncertmi. Pozitívny dojem pokazil snáď len sacharínový „cajdák“ úrovne svadobnej kapely, v ktorom nás saxofonista s gitaristom donekonečna týrali banálnym terciovým nápevom.
Jazz y flamenco
O tom, že rakúsky trubkár Lorenz Raab (ročník 1975) je agilným iniciátorom rozličných medzinárodných projektov, som sa presvedčil na viacerých minulých ročníkoch jazzového festivalu v Saalfeldene. Na INNtöne priniesol kvarteto Raab / Godard / Heral / Hegdal s premyslenou a prekomponovanou koncepciou prelínania sa trojice dychových hlasov s bicími nástrojmi a elektronikou. Rôznorodé východiská a vlastné vízie jednotlivých hráčov však pôsobili nekompaktne, každý z výstupov v rámci rozmerných kompozícií bol samostatným uzavretým číslom s demonštráciou možností vlastného inštrumentu. Podľa očakávania kraľoval mohutný francúzsky tubista Michel Godard, popierajúci mýty o topornosti svojho nástroja. Ešte väčší ohlas získal za predstavenie serpentu (!), na ktorom étericky preludoval do vopred nahranej basgitarovej slučky a keď neskôr prizval kolegov, hladké línie trojice dychov zneli nad krehkou elektronikou a bicími naozaj podmanivo.
Na inej vlne decibelového spektra sa viezlo power trio Per Mathisen – Ruggero Robin – Gergő Borlai, ktoré ukázalo, že na pôde fusion stále možno nachádzať prekvapivé kombinácie. V rámci kontrastne vystavaných kompozícií prevažoval výrazný drive nórskeho basgitaristu, pozornosť publika udržiavali nečakané stoptimy a breaky neporaziteľného maďarského bubeníka (známa Borlaiova strojovosť). Po prevetraní ušných bubienkov dramaturgia terapeuticky nasadila klavírny recitál Carltona Holmesa a vystúpenie nevidiaceho speváka Raula Midóna, ktorého obdivuhodná sólová prezentácia s ústnou imitáciou krídlovky poukázala na (ne)možnosti nepoznaného sveta zvukov, farieb, výrazov... Zaujímavým exkurzom bolo pre mňa vystúpenie španielskeho tria gitaristu Niña Joseleho, postupujúce od autentického flamenca pura cez jeho štylizácie smerom k pôsobivému flamenco-jazzu (prekvapivo došlo aj na štandard My Foolish Heart). Na klasickú hudbu sa naopak odvolával len dvadsaťosemročný nemecký klavirista Pablo Held, ktorého renomé stúpa každým rokom. Sledovať interakcie členov jeho akustického tria vyžadovalo značnú pozornosť, obrovský ohlas na jeho projekty a úspech v rodnom Nemecku naozaj prekvapujú.
Hudobných a gurmánskych zážitkov bolo počas svätodušného víkendu uprostred nádhernej rakúskej prírody omnoho viac. Tie však odhalí vlastná návšteva INNtöne Jazzfestivalu, keďže na dramaturgii jubilejného 30. ročníka si dá Paul Zauner určite záležať.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.