Patrí k najvýraznejším postavám moderného jazzu a už viac ako tri desaťročia sa podieľa na formovaní jeho smerovania. Spojením výrazových prostriedkov viacerých žánrov vytvoril svoj vlastný, nezameniteľný a okamžite rozpoznateľný prejav.
Je obdivuhodné sledovať jeho schopnosť pretaviť rôznorodé podnety (od blues, soulu, r&b, country cez rock, funk, elektrické fusion, straight ahead jazz, vážnu hudbu až po najnovšie výdobytky moderných zvukových technológií) do svojho osobitého prejavu plného dravosti i lyrizmu, voľnosti aj intelektu, nekonečnej invencie a improvizačného majstrovstva. Gitarista a skladateľ John „Sco“ Scofield (1951, Dayton, Ohio) začínal ako bluesman obdivujúci Chucka Berryho, Alberta Kinga a B. B. Kinga, no jeho poslucháčsky záber siahal od Beatles po Johna Coltrana. Popri štúdiu na Berklee College of Music v Bostone u Garyho Burtona a Micka Goodricka účinkoval v okolitých jazzových kluboch, neskôr spolupracoval s Gerrym Mulliganom a Chetom Bakerom. Krátko nato prijal ponuku do fusion kapely Billyho Cobhama a Georgea Duka, s ktorou získaval prvé medzinárodné skúsenosti (turné po Európe). Aj počas dvojročného účinkovania v jazzrockovej skupine sa Scofield zaoberal štúdiom bebopu a snahu napodobňovať svoje gitarové vzory Wesa Montgomeryho, Jima Halla a Pata Martina nahradil úsilím o vytvorenie vlastného štýlu v novej koncepcii fúzie jazzu a rocku zároveň platného v akustickom straight ahead jazze. Po podpise zmluvy s nemeckým vydavateľstvom Enja Records sa koncom 70. rokov ustálilo obsadenie Scofieldovho tria s basgitaristom Stevom Swallowom a bubeníkom Adamom Nussbaumom (albumy Bar Talk, Shinola a Out Like a Light). O 11 rokov starší Swallow sa stal Scofieldovým mentorom a jedným z mála hudobníkov, ktorí ho sprevádzali počas celej hudobnej kariéry. „Steve je ten najlepší basgitarista, akého si len môžem želať, a keď ho mám vedľa seba, cítim sa na pódiu bezpečnejšie,“ vyznal sa Scofield v nedávnom rozhovore pre časopis .týždeň. Nussbauma neskôr nahradil Bill Stewart a rytmický tandem Stewart – Swallow sa stal v posledných rokoch dôležitým základom Scofieldovej kapely.
Miles Davis a Blue Matter Band
Začiatkom 80. rokov prijal Scofield ponuku Milesa Davisa, vyhľadávača najväčších talentov svojej doby, a získal tak možnosť vplývať na formovanie výrazu Davisovej kapely. Opäť sa dostal do sveta elektrického funky jazzu – tentoraz to však bola najvyššia možná prestíž zaručujúca úspešnú budúcu kariéru. Zo vzájomnej spolupráce v rokoch 1982–1985 vzišla trojica albumov Star People, Decoy a You're Under Arrest, a toto obdobie bolo preňho viac ako len vynikajúcou školou: „Nastal čas pre nové formy. Milujem swing ako každý, no myslím si, že to najvzrušujúcejšie sa odohralo iba nedávno vďaka Milesovi Davisovi a Weather Report. Vznikajú nové formy, používajú sa elektronické nástroje a funky rytmy, pričom sa udržuje vysoká kvalita improvizácie, rovnako, ako tomu bolo v bebope.“
Počas spolupráce s Davisom Scofield nezabúda na vlastné projekty, aj keď albumy Electric Outlet a Still Warm sú silne poznamenané vplyvom davisovského elektrického fusion. Po odchode z Davisovej kapely zakladá spolu s bubeníkom Dennisom Chambersom, basgitaristom Garym Graingerom a hráčom na klávesových nástrojoch Robertom Ariesom Blue Matter Band. Kapela v plnej miere ťažila z mimoriadne populárnej funkovej rytmiky a v rámci nej doviedol Scofield svoj dynamický sólový prejav k dokonalosti (najmä album Loud Jazz, Gramavision 1988, patrí k vrcholným nahrávkam funkjazzovej produkcie 80. rokov). Nasledujúca nahrávka Flat Out (Gramavision 1989) už predznamenáva ďalšie smerovanie v Scofieldovej kariére. Spoluhráči (organista Don Grolnick, kontrabasista Anthony Cox a bubeníčka Terri Lyne Carrington) vytvárajú lídrovi background v štýle akustického funku, swingu i neworleanského groovu. Gitarista už v tomto období cítil potrebu zmeny elektrického zvuku kapely a začína sa orientovať k jazzovému mainstreamu; k čítankovým kúskom patrí spracovanie štandardu All The Things You Are Jeroma Kerna.
K Davisovmu odkazu sa Scofield vrátil začiatkom 90. rokov na albume tenorsaxofonistu Joea Hendersona So Near, So Far (Musings for Miles, Verve 1993). Poctu niekdajšiemu lídrovi zložil v priezračnom štýle akustického mainstreamu a jeho dokonalý sprievod so zvukom gitary modulovaným chorusom miestami pripomína Hammond organ.
V roku 1989, po podpise zmluvy s vydavateľstvom Blue Note (zameraným prevažne na hardbop), upriamil Scofield svoju pozornosť na priamočiary jazz. Oslovil tenorsaxofonistu Joea Lovana, ktorého poznal z Berklee a výsledkom ich nádhernej interaktívnej komunikácie bola trojica albumov (prvý Time on My Hands s kontrabasistom Charliem Hadenom a bubeníkom Jackom DeJohnettom). Scofield sa v tomto období kompozične prikláňa k odkazu Charlesa Mingusa alebo Ornetta Colemana a v kvartete bez klavíra exceluje okrem postbopových sól aj v kreatívnom spôsobe sprevádzania Lovana. Jeho sofistikovaná práca s gitarovým akordickým sprievodom je dokonalým študijným materiálom pre nasledujúce generácie jazzových gitaristov.
Groove, groove, groove
Od 90. rokov narastal Scofieldov vplyv, čo naznačovali spoločné projekty so štýlotvornými gitarovými kolegami (album Grace Under Pressure s Billom Frisellom a I Can See Your House From Here s Patom Methenym); spoločne bývajú označovaní ako „Veľká trojka“ súčasných jazzových gitaristov. O Frisellovej hre sa Scofield vyjadril, že zmenila jeho spôsob vnímania hudby i samotného prístupu k nástroju. Vplyvy oboch gitarových majstrov odrážali aj jemné polohy nahrávky Quiet (Verve 1996), na ktorej Scofield po prvýkrát siahol po akustickej gitare s nylonovými strunami. Osvedčenú „rytmiku“ Stewart – Swallow obostiera hviezdna dychová sekcia (medzi inými Wayne Shorter, Randy Brecker, Howard Johnson) a Scofield sa na albume prezentuje aj ako svieži a nekonvenčný aranžér.
V rovnakom období nahral Scofield albumy Hand Jive (Blue Note 1994) so souljazzovým saxofonistom Eddiem Harrisom a organistom Larrym Goldingsom, ako aj Groove Elation (Blue Note 1995) s rozšírenou dychovou sekciou. Tieto nahrávky už jasne naznačujú soul-bluesové smerovanie a zároveň potvrdzujú neutíchajúcu záľubu vo funky rytmoch, aj keď teraz už v akustickom groovovom duchu 90. rokov. „Vždy som mal rád hudbu postavenú na groove,“ hovorí Scofield pre časopis .týždeň. „Ako chlapec som vyrastal na bluesovej tradícii, a to bol kmeň stromu, ktorý sa časom začal rozvetvovať na rhythm and blues, funky a tiež jazz. Hranie groovov je predovšetkým ohromnou zábavou a keď som sa k takejto hudbe dostal, okamžite som zistil, že ma vzrušuje omnoho väčšmi ako priamočiary jazz. Hrať bebopové sóla s čistým zvukom v sprievode dobrej kapely je úžasné, avšak cítiť na tele pulzovanie organa Larryho Goldingsa či Johna Medeskiho je ten najfantastickejší pocit na svete!“ Groovové smerovanie prinieslo Scofieldovi výrazný ohlas spečatený nahrávkou, ktorou si získal úspech nielen u ortodoxného jazzového publika. Mimoriadne vydarený album A Go Go nahral v spolupráci s vyhláseným newyorským jambandovým triom Medeski Martin & Wood, ktoré v tom období prinieslo na scénu návrat oldschoolových r&b rytmov 60. rokov.
Pod vplyvom funku, elektroniky, hip-hopu a drum&bass vznikli ďalšie nahrávky, na ktorých Scofield naplno rozvíja svoju záľubu v experimentovaní s elektronickými nástrojmi, signálovými efektmi a loopmi (albumy Bump a Überjam). Vrcholom tejto línie je Up All Night (Verve 2003) suverénne balansujúci na vlnách crossover music: funky a groove sa s ľahkosťou a neviazanosťou vizionársky prepájajú s moderným svetom elektroniky, samplov a najnovších zvukových technológií, samozrejme v intenciách poctivej muzikality a aranžérskej práce. Ako pozorný učeník Milesa Davisa tu Scofield moduluje zvukové možnosti svojho nástroja do dosiaľ nepočutých rozmerov.
Návrat ku koreňom
Paralelne s „modernými“ nahrávkami prichádza Scofield s mainstreamovými albumami v all-star obsadení (na Works For Me z roku 2000 sa objavujú Kenny Garrett, Brad Mehldau, Christian McBride a Billy Higgins). Zvuk Scofieldovej gitary na tomto priamočiarom akustickom jazzovom projekte, zahratom s neskutočným nadhľadom a ľahkosťou, miestami dosahuje jemnosť Jima Halla a svoju úctu k tradícii demonštruje aj rozložením nástrojov na nahrávke (podobne ako v časoch vzniku stereo záznamu koncom 50. rokov sú bicie vpravo, klavír vľavo, gitara a saxofón v strede). Hviezdne obsadenia prinášajú aj albumy Oh! (Blue Note 2002) kvarteta Scolohofo (Scofield, Lovano, Holland, Foster) alebo A Moment's Peace (EmArcy 2011) so zvukomalebnou hrou excelentného bubeníka Briana Bladea. Vybočením bola spolupráca s britským skladateľom Markom-Anthonym Turnageom na projekte Scorched (SCOfield ORCHestratED, Deutsche Grammophon 2003). Nešlo tu len o spojenie štýlov, ale o skutočné prepojenie minulosti s prítomnosťou (nekonvenčného skladateľa Scofield označil ako Stravinského súčasnosti). V poslednom období prekvapoval gitarista svojich fanúšikov návratmi ku koreňom: po azda najkomerčnejšom projekte That's What I Say: John Scofield Plays the Music of Ray Charles (Verve 2005) prišiel s naplnením svojho sna – nahrať album inšpirovaný bluesovou hudbou a gospelom (Piety Street, EmArcy 2009).
Majster a jeho trio
Znovuzrodenie staronového tria Scofield – Swallow – Stewart prinieslo nielen nahrávku obohatenú o dychovú sekciu (This Meets That, EmArcy 2007), ale aj návrat na koncertné pódiá, v rámci ktorého sme ho mali možnosť vidieť v priestoroch bratislavského Ateliéru Babylon (13. 11.). Osvedčená (v rovnakom zložení sa trio v Bratislave predstavilo pred siedmimi rokmi) výnimočná zostava odohrala koncert plný energie, nepretržitých improvizácií a spoločnej komunikačnej alchýmie. Lídrove kompozície Trio Blues, Season Creep, Chicken Dog, Twang, slávna Swallowova téma Eiderdown, Lawns basgitaristovej manželky, organistky Carly Bleyovej či štandard You've Changed boli skvelým priestorom pre všetky nuansy ich vzájomnej súhry. Virtuózne gitarové behy (charakteristická pololubová gitara Ibanez AS200 s jeho typickým jemne skresleným zvukom, doplneným leslie efektom chorusu Ibanez CS-9) so „scofieldovským“ saxofónovým frázovaním či zemité bluesové riffy kombinované s disonantnými súzvukmi sa niesli nad nádherne pulzujúcou i groovujúcou rytmikou. Líder nezabudol predviesť svoje zvukové čarovanie s loopmi a s celou plejádou ďalších gitarových efektov. Absolútnu dokonalosť večera iba jemne narušilo ďakovanie: „Thank You, Slovenia!“ Pri neustálej Scofieldovej aktivite a neúnavnom koncertovaní mu tento detail naozaj nikto nemohol zazlievať. Priezračný melodický feeling i hlboký vzťah k tradičnej americkej hudbe naznačil nádherný prídavok, krehká country balada The Girl I Used to Know. Je vynikajúce, že sme mali možnosť vidieť majstra jazzovej gitary na vrchole kariéry a môžeme len dúfať, že sa Bratislava stane častejším miestom zastavení jeho každoročných turné.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.