Už desať rokov sa na jar v nemeckých Brémach stretáva odborná jazzová verejnosť spolu s vydavateľmi, promotérmi a umelcami. Dôvodom je veľtrh jazzahead!, kvantitatívne (i kvalitatívne) narastajúce podujatie, ktoré tento rok (23.–26. 4.) prilákalo 16 000 návštevníkov a takmer 4 000 odborníkov z 55 krajín.
Zo slovenských vystavovateľov tu opäť zavítalo len vydavateľstvo Hevhetia, ktoré sa v Brémach prezentovalo druhýkrát. „Účasť na jazzahead! nevnímam ako konkrétnu úlohu v zmysle hľadania či rozširovania distribučných sietí, ale ako budovanie PR vydavateľstva a prezentáciu samotnej značky Hevhetia,“ hovorí jeho šéf Ján Sudzina. Slovenský stánok upútal na prvý pohľad originálnym rurálnym dizajnom zo zvislo nastavaných europaliet zdobených nasvietenými CD. Práve produkcia Hevhetie prináša v posledných rokoch čoraz zaujímavejšie tituly zasadzujúce košické vydavateľstvo medzi relevantných európskych hráčov. Z pozoruhodných poľských klaviristov zakotvili v Hevhetii zatiaľ štyria (mladá Aga Derlak a trojica Michał Tokaj, Piotr Wyleżoł a Paweł Kaczmarczyk). Kaczmarczyk, ktorý ešte pred piatimi rokmi patril k výrazným tváram nemeckého ACT Music, si partnerský prístup a rozhľadenosť slovenského vydavateľa pochvaľuje. V rámci jazzahead! promoval aktuálnu nahrávku svojho tria i medzinárodnú interpretačnú súťaž Jazz Juniors Krakov, ktorá má výrazné meno nielen na poľskej scéne (jej laureátmi sú napríklad Leszek Możdżer či Marek Bałata). Dôvodom prestupov umelcov, ktorých kedysi renomovaní (a mediálne výrazní) vydavatelia očarili, býva predovšetkým diktovanie podmienok, ovplyvňovanie dramaturgie a umeleckej slobody či integrity.
Len v posledných mesiacoch takto ACT Music (inak štvornásobný nositeľ prestížneho nemeckého ocenenia ECHO Jazz 2010–2013) prišiel okrem Kaczmarczyka aj o štýlotvorných klaviristov Vijaya Iyera, Yarona Hermana alebo trubkára Verneriho Pohjolu. „Je to, samozrejme, dlhodobý proces, čo nám potvrdili aj predchádzajúce účasti na MIDEMe, kde sme boli sedemkrát,“ hodnotí Sudzina napredovanie svojho vydavateľstva. „Tento rok ma potešilo, keď ma na spoluprácu oslovil významný nemecký distribútor, alebo keď za mnou prichádzali hudobníci z renomovaných vydavateľstiev so žiadosťou vydávať svoje albumy v Hevhetii. To však možno dosiahnuť len cieľavedomým budovaním značky a ‚netlačením na pílu‘. Nie je to ľahké, predovšetkým z ekonomickej stránky, ale nazdávam sa, že je to jediná cesta. Aj preto považujem účasť na jazzahead! za dôležitú.“
Minuloročný záujem prinútil organizátora MESSE BREMEN presunúť aktuálny veľtrh do väčšej haly s trojicou koncertných pódií. Tam spolu s neďalekým kultúrny centrom Schlachthof a priľahlými klubmi v meste prebehlo 110 koncertov: spomedzi našich susedov sa na pódiu predstavili len poľskí Atom String Quartet a maďarské duo Veronika Hárcsa & Bálint Gyémánt. Každoročná prehliadka mladých kapiel z hostiteľskej krajiny nesie názov German Jazz Expo. Narastajúca kvantita jazzového dorastu je v Nemecku zaujímavým fenoménom a Slovensko by sa mohlo inšpirovať na všetkých úrovniach fungujúcim hudobným školstvom alebo výraznou podporou, ktorou oficiálne inštitúcie štedro dotujú domáce i zahraničné produkcie nemeckých hudobníkov. Samozrejme, že svoje robia aj neporovnateľne väčší trh, lepšia ekonomická úroveň či kultúrne povedomie. Práve polhodinové „showcases“ slúžia promotérom, organizátorom, vydavateľom či producentom na zoznámenie s hudobníkmi, ktorí prešli cez sito usporiadateľov (umeleckými šéfmi zodpovednými za výber kapiel sú trubkár Ulrich Beckerhoff a jazzový publicista Peter Schulze). Spontánnou živelnosťou ma odzbrojila rocková (áno, hovorím o koncertoch na German Jazz Expo) superskupina Hattler. Basgitaristu Hellmuta Hattlera som nepoznal, no na koncert ma prilákalo meno gitaristu Torstena de Winkela, známeho z Bimbache openART či Pat Metheny Group. „Nadupané“ kvarteto, ktorému kraľovali soulfunkové basgitarové vyhrávky lídra i emotívna vokalistka nigérijského pôvodu Fola Dada, bolo pre mňa jedným z hudobných vrcholov (i úletov) jazzového veľtrhu. Pokiaľ puritánov nevyplašili úvodné duniace groovy basgitary (Hattler hojne využíval flažoletové ornamenty a tóny ohýbal vibrato pákou), určite ich zo sály vystrnadilo strojové techno, ktorým žánroví všežravci uzatvárali svoj polhodinový set. Nemecká speváčka poľského pôvodu Natalia Mateo to mala počas nasledujúcej polhodiny ťažšie, hoci jej imidž temnej princeznej tlačilo vydavateľstvo ACT Music zo všetkých strán. Slovanský element v hlasovom prejave spolu s výbornou kapelou dávali tušiť potenciál, hoci z ďalšieho vypočutia Mateo len v dialógu s klavírom som nadobúdal dojem marketingového produktu. Spomínané komorné vystúpenie som absolvoval v múzeu moderného umenia Weserburg na pokojnom ostrove uprostred rušného veľkomesta.
Dôvodom návštevy však bola expozícia Art in Music, umeleckých diel z obálok jazzových albumov ACT Music. Bolo inšpiratívne vidieť v skutočnej veľkosti podivnú skulptúru „opedálovaných gramofónových platní“ z obálky Complexity in Simplicity Pawła Kaczmarczyka či monumentálny modrý koreň stromu z aktuálneho projektu Vincenta Peiraniho. Mladý francúzsky akordeonista bol tiež „pretláčaný“ ako jedna z výraznejších tvári aktuálneho ročníka jazzahead!, tentoraz úplne právom. Vystúpenie, ktoré spolu so saxofónovým zázrakom Emilom Parisienom odpálil, ťažko nazvať inak, ako geniálnym. Obom mladým (hoci ostrieľaným) umelcom nechýba (z)dravá drzosť, spontánna radosť zo vzájomnej pódiovej hry ani ohnivý šarm francúzskych jazzmanov. Dávno som nepočul podobne kompaktnú dvojicu, navyše v nápaditom a netradičnom nástrojovom obsadení evokujúcom raz púťových muzikantov, inokedy swingujúcich harcovníkov. Ich vystúpenie otvárajúce štvrtkovú French Night (23 . 4.) bolo do detailov vystavanou show – od dramaturgie (Sidney Bechet prekladaný vlastnými kompozíciami), imidžu (v dvojici elegánov v sakách pútal pozornosť najmä bosý akordeonista) po konferovanie (Parisien si získal poslucháčov už lakonickou poznámkou lámanou angličtinou: „Koncert začneme prvou skladbou.“). Francúzsko, ktoré bolo po minuloročnom Dánsku partnerom aktuálneho ročníka, ponúklo prvý večer osem rôznorodých zoskupení: od rozšafného súboru Orchestre National de Jazz po vyzreté kvarteto kontrabasovej stálice Henriho Texiera. Budúci rok budú v Brémach predstavovať svojich hudobníkov Švajčiari.
Očakávanou bola sobotňajšia jazzová noc (25. 4.), v rámci ktorej sa v brémskych koncertných sálach, kluboch a hoteloch uskutočnilo takmer 60 koncertov. Pokiaľ mal účastník veľtrhu doteraz aspoň akú-takú šancu zachytiť väčšinu zaujímavého z ponúknutých produkcií, pri jazzahead! clubnight mu neostávalo iné, ako zaujať radikálny postoj. Pred zúfalým prebiehaním medzi klubmi som uprednostnil návštevu jedinej inštitúcie, kultovej Sendesaal Bremen. Jedno z koncertných štúdií Radia Bremen, povestné svojimi akustickými dispozíciami, hostilo v rámci jazzahead! ECM clubnight štvoricu zoskupení z renomovaného mníchovského vydavateľstva. Zaplnený foyer naznačoval, že podobný prístup volili viacerí vyznávači pokojnej severskej poetiky. Koncert tria dánskeho gitaristu Jakoba Broa s legendou škandinávskej scény, bubeníkom Jonom Christensenom a flexibilným americkým kontrabasistom Thomasom Morganom potvrdil premyslenú koncepciu lídra, ktorého na spoluprácu oslovovali Paul Motian, Lee Konitz či Tomasz Stańko. Melodické linky kontrabasu narúšali zdanlivo nehybné plynutie éterickej gitary a evokovali pohyb, podobne ako zvukomalebná hra bubeníka (hoci Christensenovo narúšanie pulzácie na mňa miestami pôsobilo zmätočne). Nezastupiteľný bol vklad Thomasa Morgana; ktovie, či by Bro našiel iného kontrabasistu schopného podobným spôsobom „prevziať“ dianie v kapele a zároveň nevytŕčať.
Preto ma potešilo, keď som Morganovo meno zachytil aj v spojitosti s triom talianskeho klaviristu Giovanniho Guidiho, ktoré sa v sobotu predstavilo ako tretie v poradí. Ich predpolnočnú zasnenú prezentáciu som však nebol schopný po celodennom dianí sledovať. Útržkovito si vybavujem kontrabasové linky, ktoré až neposedne vstupovali do zmyslovo naplnenej hry klaviristu. Oživením bolo kvinteto nórskeho trubkára Mathiasa Eicka a jeho nového projektu Midwest (všetky štyri koncerty prezentovali aktuálne vychádzajúce albumy). Oproti sterilnejšiemu dojmu, ktorý som nadobudol z vypočutia štúdiového albumu, bola koncertná prezentácia hrou skutočne plnokrvného telesa. Zvukovo zastretú trúbku narúšali husľové vyhrávky Gjermunda Larsena v hardanger štýle a basgitara Matsa Eilertsena znela omnoho dravšie, ako jeho kontrabas na albume. Záverečné kvarteto saxofonistu Andyho Shepparda si ma získalo najmä atypickou koncepciou zvukomalebných plôch, ktorými prejav kapely dofarboval experimentálny nórsky gitarista Eivind Aarset.
„Minulý rok som na jazzahead! strávil len niekoľko hodín, ale z týchto stretnutí pre mňa vzišla jedna pozoruhodná spolupráca,“ prezradil mi pred odchodom z Brém poľský spevák Grzegorz Karnas. „Teraz som sa vrátil preto, lebo to považujem za prínosné, už len kvôli kontaktom a novým stretnutiam. Pre hudobníka je to zaujímavé miesto, kde sa môže v istom zmysle pochváliť tým, čo robí.“ Žeby sa naši jazzoví hudobníci, vydavatelia či promotéri nemali na jazzahead! čím pochváliť?
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.