Juraj Henter swingové reminiscencie

Impulzom k osloveniu Pavla Zelenaya bola smutná udalosť – úmrtie nestora slovenského jazzu Juraja Hentera (1928–2014). Zelenay a Henter boli počas desaťročia 1945–1955 častými spoluhráčmi v študentských skupinách i v prvých slovenských big bandoch. Navyše i v ďalších rokoch ich spájalo blízke priateľstvo, na ktorom sa nič nezmenilo, hoci sa ich hudobné cesty postupne rozišli. Každopádne, Zelenay je najkompetentnejšou osobnosťou, ktorá nám môže priblížiť začiatky swingového a jazzového hrania na bratislavskej scéne. Na nej on sám, Juraj Henter, ale i mnohí ďalší hudobníci, položili základy, na ktorých (aj nevedomky) stavajú ďalšie generácie; neznalosť histórie často vedie aj k nepochopeniu súvislostí určujúcich súčasnosť.

Pavol Zelenay (1928) je známy predovšetkým ako skladateľ a aranžér populárnych piesní, rozhlasový redaktor a historik populárnej hudby. Viaceré jeho skladby patria do zlatého fondu slovenskej piesňovej tvorby a už jeho staršie piesne prezrádzajú dôkladné absorbovanie jazzových inšpirácií. Spomeňme napríklad evergreen Májovou záhradou pre Gabrielu Hermélyovú alebo A dosť, a dosť, v ktorej Zuzka Lonská mohla uplatniť svoje swingové cítenie v spojení s big bandom.

Luňáci, Henter a bod zmeny

Patríš ku generácii, ktorá vyrastala počas vojnových rokov a postupne sa dostávala k hudbe jazzovej oblasti. Môžeš nám priblížiť svoje hudobné začiatky?
Na gymnáziu v Piešťanoch fungovala popri dychovke malá kapela Tiger Jazz v obsadení trúbka, trombón, trojčlenná saxofónová sekcia, klavír, kontrabas, bicie. Hrali sme z bežne dostupných českých a nemeckých nôt, ale mali sme aj štyri tituly amerických vydaní Broadway Melody. Tie mi daroval profesor Karol Rovan, keď videl môj intenzívny záujem o hudbu. Bol to matematikár, dobrý klavirista, študoval v Prahe, mal rád Osvobozené divadlo a Ježkovu hudbu. Ja som hral na klarinete, tenorovom saxofóne a pokúšal sa aranžovať. Najbližší orchester vedený Róbertom Hrebenárom bol v Novom Meste nad Váhom a hral v ňom napríklad Ladislav Burlas na husliach. Tam som si vyskúšal svoje prvé aranžérske pokusy. Aranžmán mojej skladby V zajatí synkop som dal aj kapele Boogie Club Imra Hrubišku v Bratislave, ktorá hrala v Živnodome. Keď odznela, prišiel za mnou ich bubeník s otázkou, či som to naozaj aranžoval ja. Tak som sa spoznal s Paľom Polanským.

Prostredníctvom tvojich spomienok na povojnové roky, ale aj vďaka rozhovorom s Pavlom Polanským, Majom Zlámalom, Jurajom Henterom a ďalšími, som sa stretol s menami hudobníkov, ktorí mali veľké nadšenie pre dobový jazz. Z tejto generácie v ďalších desaťročiach vynikli práve Henter a Polanský. Etablovanie hudby jazzového okruhu na Slovensku môže naznačiť tvoj nástup na bratislavskú scénu...
 Po maturite na piešťanskom gymnáziu som prišiel v septembri 1946 študovať na Vysokú školu technickú do Bratislavy. V hlave som mal však viac hudby ako techniky, a v nádeji, že tu bude veľa hudobníkov, som vypísal medzi vysokoškolákmi výzvu, aby sa prihlásili tí, ktorí by chceli hrať vo veľkom tanečnom orchestri. Býval som na internáte Svoradov a tam som aj vybavil možnosť skúšania. Medzi prvými sa prihlásil práve Juraj Henter, po ňom ďalší „tenorák“ Fanta a altsaxofonista Zelinka, krstné mená si už nepamätám. Keďže som hral na altsaxofóne, mali sme uspokojivé obsadenie saxofónovej sekcie. Navyše Fanta pochádzal z Plzne, a keďže mal za sebou prax v tamojšom big bande, mohli sme sa od neho dozvedieť aspoň to, že existuje swingové frázovanie. S dychovou sekciou to však nebolo jednoduché. Z piešťanského Tiger Jazzu boli už v Bratislave trubkár Libor Gardoň a trombonista Rudolf Jezerský, problém bol s ďalšími.

Nakoniec sme hrali iba raz na študentskom čaji na internáte Lafranconi a bolo to neúnosné. Ďuro, s ktorým som sa medzitým spriatelil, ma vtedy prehovoril, aby som nechal beznádejné zakladanie kapely a pridal sa ku skupine Luňáci, v ktorej hral. Bol to dixieland vedený klaviristom Iljom Havránkom, ďalšími členmi boli trubkár Ján Lacko (neskorší filmový režisér), klarinetista Béla Farkaš, Ďuro Henter, gitarista Štefan Racko, kontrabasista Laco Farkaš, bubeník Bohuš Synek a pre dixieland trochu netypicky aj akordeonista Milan Procházka. Bol som prijatý hneď, ako som na skúške z listu skoro bez chýb „odpálil“ klarinetový part reprezentatívnej skladby Luňákov Melodie in Es. Nahradil som Bélu Farkaša, ktorý vtedy ešte nebol zvyknutý hrať z nôt (fenomenálnym sólistom sa stal až neskôr).

Netrvalo dlho a medzi Luňákov prišli aj Libor Gardoň (nahradil Jána Lacka) a trombonista Rudo Jezerský. Hrali sme z nôt, ktoré obstarával kapelník Ilja Havránek, dokonca sa pokúšal vybaviť naše účinkovanie v rozhlasovom vysielaní. Predstavili sme sa konkurznou ukážkou v štúdiu na Zochovej ulici, kde sme samozrejme zahrali Melodie in Es a ešte čosi. Komisiu na čele s vtedajším vedúcim Oddelenia zábavnej hudby Františkom Prášilom ponúknutý repertoár neuspokojil a požadovali, aby sme predviedli niečo od slovenského autora. Dovtedy však nijaký domáci autor nepísal pre dixielandové obsadenie, a tak sme neuspeli.

Očarenie orchestrálnym zvukom

Ideálom generácie, ktorá vyrastala počas vojnových rokov a na pódiá vstupovala po vojne, bol zvuk jazzových orchestrov; do roku 1948 boli sporadicky dostupné aj americké či iné šelakové platne s jazzovou hudbou. Z akých impulzov ste vychádzali? 
 Naše ambície smerovali k vytvoreniu big bandu a tieto túžby umocňovali aj americké filmy, ktoré sme po roku 1947 videli v kinách. Prím viedla Zasnežená romanca s orchestrom Glenna Millera, ktorý sme opakovane navštevovali a nevedeli sa ho nasýtiť, ďalším boli Dve dievčatká a námorník s orchestrom Harryho Jamesa. Do Bratislavy prichádzali hlavne v letnej sezóne české big bandy, ktoré účinkovali v Umeleckej záhrade pri Starom moste, a keďže to bol otvorený priestor, za plotom na chodníku postávali zástupy swinguchtivej mládeže. Z českých orchestrov sa o jazz veľmi cieľavedome usiloval orchester Gustava Broma, ktorý nahrával pre potreby Československého rozhlasu v bratislavskom štúdiu od 16. decembra 1945 do 28. februára 1947 a taktiež koncertoval po Slovensku.

Pri nahrávaní tanečných piesní slovenských autorov pre firmu Ultraphon využil príležitosť a na druhé strany platní sa v roku 1946 dostalo aj pár typických orchestrálnych skladieb končiacej swingovej éry; medzi nimi Woodchopper‘s Ball Woodyho Hermana. Spolu s Henterom sme využili každú príležitosť dostať sa do blízkosti orchestra, obzvlášť na jeho skúšky. Kupovali sme si platne, ktoré sa po vojne dostali na československý trh na značkách Decca či Mercury, zaujímali nás americký hudobný časopis Billboard, za ktorým sme chodili do čitárne bratislavskej Americkej ambasády, i československý Jazz, ktorý začal vychádzať v Prahe. Mocným impulzom v tomto smere boli koncerty jazzových súborov v Československu – austrálskeho dixielandu Graema Bella a belgického orchestra Fuda Candrixa v roku 1947.

 Viem si predstaviť, že najmä spočiatku, kým sa bigbandová generácia naučila komponovať a aranžovať, mohol byť zásadným problémom notový materiál...
     Dostať sa k notám bolo skutočne komplikované. Odpisovali sme si ich vzájomne do notesov – tie mal každý ambiciózny hudobník a obsahovali skladby, ktoré patrili medzi štandardné „swingovky“. Viacero tém sa podarilo Ďurovi získať od Čechov študujúcich na bratislavskej vysokej škole strojarinu; boli ubytovaní v YMCA a mali prax z domácich big bandov. Tí sa celkom náhodne spoznali so skvelým klaviristom Svetozárom Ďurovičom a Ďuro, ktorý býval na Povrazníckej ulici neďaleko od YMCA, sa k nim postupne pridal. Česi mali bohaté skúsenosti, ovládali swingovú interpretáciu a postupne sme sa to od nich naučili aj my, hudobníci tanečných orchestrov.

    Keď Havránek pozháňal aspoň trochu schopných muzikantov, podarilo sa nám rozšíriť Luňákov na big band. Trúbkovú sekciu tvorili traja hráči (medzi nimi i Ďurovič, schopný dobre hrať aj na trúbke), trombón a v štvorčlennej saxofónovej sekcii som hral spoločne s Ďurom Henterom, dirigoval Ilja Havránek. Prvý koncert sme mali koncom školského roku 1947 na dvore dievčenského gymnázia na Dunajskej ulici a bolo to pamätné vystúpenie. S veľkým úspechom sme predviedli „millerovský“ aranžmán In the Mood; orchestrálny materiál sa mi podarilo získať od priateľa-klarinetistu z Holandska. Skladbu sme museli opakovať, ale viackrát sme napriek naliehavému potlesku už nemohli: trubkári mali v závere krvavé pery. Druhý a poslednýkrát sme hrali naživo v rozhlasovom vysielaní pre ukrajinské menšiny v štúdiu na Jakubovom námestí. Potom sa kapela rozpadla, keďže nastala nová situácia – do Bratislavy sa vrátil Gustav Brom.

 Ako sa uplatnili u Broma slovenskí hudobníci?
Keď sa Bromovi po vyčerpávajúcom angažmáne vo Švajčiarsku rozpadla kapela, nastúpil od 1. októbra 1947 do bratislavského rozhlasu ako hudobný redaktor. Dohodol sa s vedením, že okrem toho vytvorí orchester pre rozhlasové potreby a bude nahrávať ako externé teleso. V novoutvorenom orchestri hrali po prvý raz bratislavskí hudobníci doplnení brnianskymi posilami. Z „našich“ členov tam boli Chasák, Nalezinek, Ďurovič, Kulíšek, Smitka, Eliška, Polanský a istý čas aj Libor Gardoň. Pod vedením Gustava Broma postupne získavali cenné skúsenosti. Žiaľbohu, trvalo to iba krátko.

 V tých časoch ste ešte s Henterom neboli členmi jeho orchestra, hoci po Bromovom odchode do Brna dostával Henter od Broma ponuky a niekoľko mesiacov uňho aj hosťoval. Aký mal na vás vplyv?
      Už v období 1947–1948 pre nás Brom mnoho znamenal. Obaja sme využívali každú príležitosť zúčastniť sa hlavne na skúškach orchestra, kde sme sa oboznamovali nielen s frázovaním, ale aj so spôsobom nácviku po nástrojových sekciách. Bromovo pôsobenie v rozhlase skončilo 31. marca 1948, keď sa na schôdzke rozhlasových pracovníkov otvorene vyslovil proti diktatúre proletariátu. Onedlho sa v YMCA zrodila kapela v tzv. švédskom obsadení – trúbka, trombón, saxofóny a rytmická sekcia. Bol to vtedy neformálny slovenský All Stars so Silošom Pohankom, Ďurovičom, Polanským, a samozrejme Henterom; bol najobsadzovanejším sólistom a všeobecne ho považovali za najlepšieho slovenského tenorsaxofonistu. Toto „švédske“ obsadenie rozšíril v roku 1949 Paľo Polanský na kompletný big band, ktorý pôsobil ako Vysokoškolský tanečný orchester, neskôr Bratislavský tanečný orchester.

     Ako prvá slovenská swingová speváčka s ním od roku 1950 začala spievať Gabriela Hermélyová. Súbor nahrával príležitostne pre rozhlas, menej na gramofónové platne, úspešná bola pieseň Nabrúsil som si kosu. V porovnaní s ostatnými orchestrami predstavoval Polanského big band modernejšie smerovanie slovenskej produkcie. Pre mňa ako hudobníka sa stala dôležitá skupina Night Club. Pozostávala z vysokoškolákov a viedol ju Ján Bauer, ktorý mi ponúkol stať sa ich členom. Dôležité bolo, že do Night Clubu prijali aj Jána Siváčka; vtedy hral na tenorsaxofóne, no čoskoro sa mu prestal venovať a jeho zásadný význam bol neskôr inde. Aj v Night Clube žila túžba po big bande. Preto sme spolu s Bauerom skupinu rozšírili a v roku 1950 založili orchester Kolektív 50 – číslo v názve sa menilo rokmi. Keď som na jeseň 1952 na dva roky narukoval, vedenie Kolektívu 52 prevzal Siváček končiaci vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave a v nasledujúcom období usilovne pracoval na zveľadení orchestra. Podarilo sa mu získať špičkových hráčov oboch jestvujúcich big bandov, pripraviť aranžmány piesní slovenských autorov pre vtedajších popredných spevákov, a tak sa zaslúžil o významný prelom v kvalite Kolektívu.

Swingové priateľstvo

 Z uvedeného vyplýva, že určitý čas ste s Henterom už nehrali spolu.
    Naše spoločné cesty sa rozišli iba zdanlivo: hrali sme síce každý v inom big bande, ale často sme sa stretávali u klaviristu Alexandra „Maja“ Zlámala, ktorý po odchode Svetozára Ďuroviča do Prahy hral v Polanského Vysokoškolskom orchestri. Ďuro bol celý život hlavne „tenorák“, a hoci mal klarinet, hral na ňom iba v prípade v notách predpísanej zámeny; u tenorsaxofonistov to bolo skôr výnimkou, keďže to patrilo lídrovi saxofónov – prvému „altkárovi“. Ja som bol od počiatku hlavne klarinetista, a tak sme s Ďurom hrávali dvojhlasné témy v úpravách pre klarinet a tenor. Pamätám si (a Ďuro tiež častejšie spomínal) na dvojhlasnú variáciu, ktorú Ďurovič napísal na tému Cola Portera What Is This Thing Called Love? Bol to vydarený experiment v štýle bebopu, ktorý sme sa vtedy snažili pochopiť. Mali sme dokonca štyri orchestrálne bebopové skladby aj s improvizáciami, vydanými v Belgicku a vo Francúzsku; dodal mi ich môj holandský priateľ. Ale bebop si nás natrvalo nezískal.

 Juraja Hentera som po prvý raz počul v roku 1954 s kvintetom v Redute a bol to pre mňa veľký zážitok. Vtedy už hrali bebopové témy a dobre sa vyznali aj v cool jazze. Ako došlo k prehĺbeniu jazzovej orientácie?
     V roku 1949 sme spolu s Ďurom prijali angažmán v tanečnom orchestri Júliusa Móžiho od začiatku júla do konca septembra v kaviarni bratislavskej Reduty. Od ôsmej sme sprevádzali artistický program, potom sa kapela rozdelila: Móži s akordeonistom-klaviristom a ďalším členom odišli na poschodie hrať do tamojšieho baru, v kaviarni sme s Henterom ostali dvaja sólisti, pridal sa k nám Zlámal, kontrabasista (myslím, že sa volal Piroška) a český bubeník Honza Zugar. Tam sme si zahrali podľa našej chuti, vystriedali bohatý repertoár vtedajších swingových štandardov s nekonečným množstvom improvizácií. Vždy sme začínali našou „reprezentačnou“ skladbou, foxtrotom Honeysuckle Rose Thomasa „Fats“ Wallera v úprave švajčiarskych New Hot Players. S Ďurom sme trávili dlhé hodiny nielen pri spoločnom hraní, ale aj v debatách o hudbe. Medzi iným sa vyjadril o Svetozárovi Ďurovičovi ako o prvom a najstaršom slovenskom jazzovom hudobníkovi, ktorého poznal, a veľmi si ho vážil aj ako inteligentného človeka. Vravieval, že on mu otvoril oči a získal pre jazz.

 V priebehu 50. rokov si sa čoraz intenzívnejšie prejavoval ako úspešný autor populárnych piesní. A naopak, Henter práve v tomto období prehĺbil svoj záujem o jazz...
     V roku 1953 sa stal vedúcim oddelenia zábavnej hudby v Artistickej ústredni Ján Siváček, ktorý vedel orchestru zabezpečiť verejné koncerty. Posledný názov pôvodného súboru bol Kolektív 54, potom sa uvádzal ako „Tanečný orchester, diriguje Ján Siváček“ (medzi hudobníkmi sa hovorilo o Siváčkovom tanečnom orchestri). Tam bol Henter uznávaným sólistom a oporou saxofónovej sekcie. Tento big band zohral v slovenskej populárnej hudbe dôležitú úlohu, ale v roku 1955 Siváček spoluprácu s orchestrom pre vnútorné nezhody skončil a vedenie odovzdal klaviristovi, skladateľovi a aranžérovi Jaroslavovi Laiferovi. S Ďurom Henterom som sa na pôde orchestra stretol ešte raz – v Orchestri Jána Siváčka (tak znel oficiálny názov), vytvorenom v roku 1956 podľa nového konceptu v tzv. rogersovskom obsadení (podľa orchestra Shortyho Rogersa) s lesným rohom a tubou.

Orchester, s ktorým sme sprevádzali tzv. estrádne programy (medzi nimi i vystúpenia Vlastu Buriana), znamenal záver nášho spoločného hrania. Siváček napísal niekoľko jazzových inštrumentálnych skladieb v rogersovskom duchu, z nich štýlovo najčistejšia mala názov Rubín. Orchester však nenahrával ani pre rozhlas, ani na platne. V nasledujúcich rokoch 1958–1967 som bol členom orchestra Juraja Berczellera, a následne začalo moje dlhoročné pôsobenie v rozhlase. Popri redaktorskej práci, organizačných vedúcich funkciách a komponovaní sa postupne stali moje roky s tenorsaxofónom spomienkou na mladosť.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020