Logo HŽ

Nikolaj Nikitin: "Je to môj výraz, za ktorým si stojím"

Saxofonista Nikolaj Nikitin zostavil podľa modelu amerických generačných zoskupení kvarteto, v ktorom sa stretli klavirista Gabriel Jonáš, kontrabasista Juraj Griglák a bubeník Jozef Döme. Napriek rôznorodým žánrovým východiskám hudobníkov je jeho album Personal Suite kompaktnou výpoveďou, ktorá navzdory svojmu genetickému základu v hudbe 60. rokov prehovára súčasným jazykom.

Saxofonisti zvyčajne začínajú s flautou a klarinetom – na konzervatóriu si študoval klarinet a venoval si sa starej hudbe. Aká bola tvoja cesta od klasickej hudby k jazzu?
Som z absolútne nemuzikantskej rodiny, hudbe sa u nás nikto nevenoval. Ja som k nej však inklinoval od malička a túžil po hudobných nástrojoch. Keďže som mal problémy s dýchacími cestami, lekári odporúčali hru na flaute. Ďalším impulzom bolo, keď sa môj otec sťažoval predavačovi v Hainburgu, že mi prekáža hluk pri strieľaní, a ten mu namiesto tlmiča poradil, aby ma dal na hudobnú. Začal som chodiť na zobcovú flautu k Ottovi Kulíčkovi, ktorého dodnes považujem za najlepšieho pedagóga. Tým nechcem uraziť ostatných, ale myslím si, že výsledky jeho žiakov, napríklad Juraja Bartoša, hovoria za všetko. Dostal som od neho vynikajúce základy; dokázal byť na jednej strane prísny, ale aj dostatočne motivovať. Na konzervatórium ma prijali k Petrovi Drličkovi, avšak klarinet ma ako nástroj nepresvedčil, vraciam sa k nemu až teraz. Na škole som spoznal hráča na historických fagotoch, šalmajoch a dulcianoch Juraja Korca a začala ma baviť stará hudba. Zadovážil som si kornamusu, gemshorn a v pomerne krátkej dobe sme začali spolu hrávať. Neskôr som zaskakoval Korca v kapele Egona Kráka Chorus angelorum a bol som na vážkach, či si nezadovážim ďalšie barokové alebo klasicistické nástroje a nebudem pokračovať so starou hudbou. Vtedy som si však kúpil aj prvý tenorový saxofón. Vedel som, že chcem hrať na tenore, altka ma nikdy nelákala.

Čím ťa jazz presvedčil?
Bol som neskutočným trémistom a pri klasickej hudbe som sa nedokázal odreagovať tak ako pri jazze. K jazzu som definitívne prešiel v období, keď Juraj Korec odišiel do Nemecka. Staré nástroje sezónne oprášim, pri poslednom hraní som cítil, ako som z toho vypadol a že to nemá význam, pokiaľ sa tomu človek nevenuje naplno.  

Vnímaš paralely medzi starou hudbou a jazzom, napríklad čo sa týka improvizačného vkladu?
Silné paralely sú ako v improvizácii, tak v rytme a poriadku. Človek musí mať úžasný zmysel pre rytmus a vnímanie hudby, čiže nielen hrať noty, ale tejto hudbe absolútne rozumieť. Skúsenosť so starou hudbou mi pomohla pri hraní jazzu. Okrem toho pomáham organizovať koncerty starej hudby na slovenských hradoch a zámkoch a chcel by som vyskúšať fúziu jazzu a starej hudby. Snáď sa nám podarí zrealizovať podobný projekt, ako robil Jan Garbarek s Hilliard Ensemble, prípadne John Potter s Johnom Surmanom v Dowland Project.

Na konzervatóriu si navštevoval hodiny jazzovej harmónie a aranžovania u Matúša Jakabčica. Mal si spolužiakov, s ktorými si hrával?
Závidel som starším kolegom Radovi Tariškovi, Klaudiovi Kováčovi, Petrovi Solárikovi a ďalším, ktorí boli silnou generáciou na jednej škole v rámci niekoľkých ročníkov a mali možnosť spoločného napredovania. Ja som nemal na konzervatóriu nikoho, z mojich spolužiakov sa jazzu nikto poriadne nevenoval. Maximálne sa snažili o nejaké fúzie, ale nikto nemal záujem ísť do toho naplno. Netvrdím, že by všetci mali hrať bebop, ale naozaj neviem, s ktorým zo spolužiakov by som si dnes mohol zahrať na jednom pódiu. V tých časoch boli populárne groovové kapely, aj preto sme s mojou prvou kapelou donekonečna improvizovali na jednom akorde.

Neuvažoval si o rozšírení rozhľadu na univerzite v zahraničí?
Problémom bolo, že som začal neskoro. Prvý saxofón som si kúpil ako štvrták na konzervatóriu a na štúdium ma prijali až po roku. Mojím cieľom bola samozrejme univerzita v Grazi, aj preto som išiel študovať k Dušanovi Húščavovi. Zároveň som si chcel doplniť vzdelanie, preto som skúšal hudobnú teóriu na VŠMU aj hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK. Vybral som si teóriu, pôvodne som chcel spraviť len bakalára a medzitým cvičiť na Graz, ale mal som nehodu, zdravotné problémy a celé sa to skomplikovalo. Preto som chodil aspoň na súkromné hodiny k Harrymu Sokalovi a Andymu Middletonovi. Bolo to veľmi inšpiratívne! V piatom ročníku na univerzite som si založil rodinu, narodil sa mi syn Aram a na pobyt vonku som už nepomýšľal.

Nepociťuješ to ako manko oproti kolegom, ktorí skúsili Berklee alebo Graz?
Určite by ma to posunulo ďalej a stále zvažujem návštevu zahraničných kurzov, prípadne súkromných hodín, ktoré sú z môjho pohľadu najpohodlnejšie. Upokojuje ma však to, že ma medzi seba prijali hudobníci, ktorí majú so štúdiom v zahraničí skúsenosti. S viacerými z nich, napríklad s Ľubom Šrámkom, pomerne úzko spolupracujem.

Klub Hlava XXII

Spomínal si konzultácie u renomovaných saxofonistov – ako ťa ovplyvnil kontakt s týmito hudobníkmi?
Harry, ktorého do Hlavy XXII priviedol Dodo Šošoka, vo mne zavibroval veľmi pozitívne. Nemal som vtedy žiadne skúsenosti s prevádzkou klubu a keď došli slovenskí hudobníci, zvyčajne nadávali a mudrovali bez akéhokoľvek know-how o tomto biznise. Harry došiel a povedal: „Máš tu zlé mikrofóny, aparát aj rozostavenie, tu je moja adresa, toto ti viem poskytnúť zadarmo, v tomto ti viem poradiť.“ O mesiac prišiel s ponukou koncertu svojej kapely s Jojom Mayerom, Jojo potom priniesol vlastný projekt, jeho manažér dostal dobré referencie a odporučil Poogieho Bella, Lennieho Whita... Harry mi veľmi pomohol a keby nebolo jeho, nehral by možno Juraj Griglák minulý mesiac sériu koncertov s kapelou Poogieho Bella, pretože je to fungujúca reťaz udalostí a ľudí.

Klub Hlava XXII bol miestom stretnutí domácej jazzovej komunity. Prečo dnes nemá Bratislava jediný regulárny jazzový klub, akých je v Prahe, Varšave alebo v Budapešti niekoľko?
Som veľmi skeptický, čo sa týka bratislavských klubov. Nedávno som hral v pražskom Jazzdocku; nehovorím o tom, že tam bol špičkový zvuk alebo vynikajúci akustický klavír, ale hrali tam v rámci večera tri kapely – pražské trio, študentský bigband z Cambridgeu a naše kvarteto. Všetky koncerty boli vypredané, bolo tam veľa mladých poslucháčov. A to je v Prahe deväť miest, kde sa každý večer hrá jazz. Nevravím, že to tam majú jazzmani ľahké – problém nízkych honorárov je známy, aj keď pražské kluby na druhej strane neustále investujú do interiéru, hostesiek alebo ľudí, ktorí vytvárajú atmosféru. Videli ste u nás čašníka, ktorý pri utieraní pohárov pozorne počúva jazz? Na Slovensku, kde ti pustia do pauzy Elán?! V Čechách je iná kultúra, myslenie. Už Dodo Šošoka vravel, že Bratislava je prekliata a nikdy nebude mať dobrý jazzový klub. Keď som ako konzervatorista začal chodievať na koncerty, hrávalo sa na rôznych miestach – v Jazz Café, Galerke, Hystérii... Na koncertoch bola výborná atmosféra, bol problém nájsť miesto na sedenie. Dnes je to inak – žiaden priestor v Bratislave ani len neašpiruje na to, aby sa stal komunitným centrom pre jazzmanov.

Hlava XXII však takým miestom pred niekoľkými rokmi bola.  
Áno, pretože samotní muzikanti mali potrebu takého miesta. Prebiehali tam nedeľné jam sessions, krsty albumov, hudobníci tam oslavovali narodeniny. Po koncerte na festivale Viva Musica! sa jamovalo práve v Hlave, hudobníci tam bežne skúšali, nechávali si tam nástroje... Podobné miesto dnes muzikantom chýba, ale ľuďom zrejme nie, pretože na koncerty chodia veľmi málo. Úžasným umeleckým miestom je dnes Café Scherz, kde sa stretávajú osobnosti z politického i kultúrneho života. Mám dojem, že všetci v tom vidia len kaviareň, ale prehliadajú potenciál toho miesta.

Spolu s Erikom Rothensteinom pripravuješ sériu moderovaných koncertov Spoznaj jazz a minulý mesiac ste s Ľubošom Šrámkom v priestoroch Štúdia SND rozbehli interaktívny workshop In medias jazz. Podobný spôsob priblíženia jazzu poslucháčom je v našich končinách unikátny...
Základom prvého projektu bola zostava sexteta NikiStein, ktorá sa od roku 2004 variabilne menila – objavovali sa tam Matúš Jakabčic, Ľuboš Šrámek, Michal Motýľ, Pišta Bartuš, Vlada Kostadinović... Hrali sme autorskú hudbu a každý z nás prinášal vlastné aranžmány. Vkusom sme boli diametrálne odlišní – ja milujem jazz konca 60. rokov, napríklad Miles Davis Quintet, Erik zasa west coast a cool jazz konca 50. rokov, Michal Motýľ má univerzálny „záber“. Otázku, ako to celé zladiť, sme vyriešili zvolením jedného skladateľa alebo obdobia na každom koncerte. Hráme naše skladby zaranžované v duchu Duka Ellingtona, Theloniousa Monka, Charlieho Parkera, Horacea Silvera... Neusilujeme sa zachytiť len štýl daného skladateľa, ale aj to, ako by on vnímal konkrétnu skladbu. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa kapela dokáže na takomto repertoári zosynchronizovať. Séria Spoznaj jazz má úspech, aj keď slovenské publikum nerado aktívne vstupuje do koncertu. Videl som to aj na prvom koncerte cyklu In medias jazz, kde som mal dojem, akoby ľudí moderovanie v istom zmysle otravovalo.

Problémom možno boli zložito štruktúrované skladby, na ktorých ste neprehľadne demonštrovali možnosti práce s témou, formové usporiadanie, inštrumentáciu...
Nechceli sme robiť výchovný koncert pre deti, poslucháč musí disponovať istým stupňom vedomostí. Mnohí vnímali pozitívne, že to bolo neformálne, uvoľnené a vtipné. Na ďalšom koncerte uvedieme jednoduchú ľudovú pieseň, na ktorej ukážeme spôsoby aranžovania. Na bossa nove zasa predvedieme možnosti inštrumentácie, ako znie téma sólovo, v duu, triu, ako sa dá využiť skupina nástrojov. V zahraničí majú takéto koncerty úspech, napríklad v Budapešti organizuje čosi podobné Kornél Fekete-Kovács. S nápadom prišiel Ľuboš Šrámek, posledný rok sme to dohadovali, vymýšľali, a nakoniec tomu dali formu. Každý člen ansámblu predstaví v rámci cyklu svoju kompozíciu a vlastný aranžmán.

Personal Suite

S Ľubošom Šrámkom si nahral aj koncertný album Live in Murmansk 2011, ktorý ponúkaš prostredníctvom vydavateľstva Real Music House na bezplatné stiahnutie. Ako funguje tandem osobností s úplne rozdielnym spôsobom komponovania?
Spolupráca s Ľubom je v istom zmysle paradoxom; v niektorých pohľadoch na hudbu sa stretneme – obaja máme radi Toma Harrella, orchestrálne veci alebo klasiku, ale napríklad v názore na súčasnú tvorbu Wayna Shortera sa diametrálne rozchádzame. Cesta absolútnej hudby a absolútneho výrazu, ktorú na Shorterovi milujem, Ľubovi nehovorí veľa. Ľuboš má rád usporiadané veci, drobnokresby, polyfónie, kontrapunkty, v poslednej dobe sa venuje skladateľom 20. storočia. Vo svojom prejave je naozaj osobitý, čo vnímam pozitívne. Moja hudba je o čistých, jednoduchých plochách – práve na ďalšom albume by som chcel viac pracovať s tichom. Idem skôr po jednoduchosti a spontánnej muzikalite, čo je zámer, ktorý sa samozrejme nemusí vždy vydariť.

Nedávno si uviedol svoj kvartetový album Personal Suite, ktorý podľa nás prišiel relatívne neskoro, akoby si nechával svoje nápady, témy a ich spracovanie dozrievať. Koľko trvala samotná príprava materiálu?
Potrebu spraviť album som mal už niekoľko rokov, ale necítil som sa na to. Čiastočne ma do toho „dokopal“ jeden z mojich najbližších kamarátov Róbert Pospiš, ktorý mi vravel, aby som albumom uzavrel jednu životnú etapu. Jednu z prvých tém Bolero som napísal ešte v roku 2005, potom som mal zdravotné problémy, narodil sa mi syn, zbavil som sa klubu a začal sa naplno venovať hudbe. Popri rozličných projektoch som však nemal svoju kapelu, a preto som zostavil kvarteto. Chcel som tam mať bubeníka Jozefa Dömeho, pretože sa mi páči, ako hrá jazz, jeho výraz, charakteristika. Oslovil som Juraja Grigláka a Gaba Jonáša a po prvej skúške som pochopil, ako dobre som urobil. Kvarteto napĺňa generačnú pestrosť, každý z nich je nielen vynikajúcim muzikantom, ale predovšetkým veľmi osobitým človekom. Skladby na albume vznikali dosť spontánne v jednom období, je tam vnútorná podobnosť s intervalovou prácou, preto forma suity. Zhromaždenie materiálu, príprava, premýšľanie a dlhé rozhovory o hudbe trvali niekoľko rokov, aktívna príprava, keď už boli hotové témy, asi polrok.

Ako vnímaš spomenutý generačný model?
Myslím si, že mladý umelec sa má obklopiť staršími, skúsenejšími hudobníkmi. Samozrejme ideálne je, keď je prizvaný, ja som to urobil naopak, keďže som ich do projektu prizval ja. Mojou filozofiou je cesta pokory a neustálej túžby vstrebať niečo nové od skúsenejších. Keď prišlo k hudbe, odpadli všetky vekové rozdiely, stanovili sme absolútnu hierarchickú rovnosť. Mimochodom, príchod do štúdia bol pre mňa absolútnym zážitkom, pretože sme niekoľko dní neriešili nič iné, len hudbu. Nahrával som už aj predtým, ale toto bol jeden zo silných momentov môjho života. Pri niektorých skladbách sme ani nepotrebovali zaznamenať viaceré verzie. Po čase môžem konštatovať, že každého z muzikantov nahrávka niekam posunula. Napríklad Ďuro Griglák hrá teraz úplne inak swingové „štyri“, dokonca ma na to minule upozornil Matúš Jakabčic. To je dôsledok interakcie a tandemu s Jozefom Dömem, pretože Ďuro sa predtým viac orientoval na groove a funky.

Personal Suite naznačuje, že ti je blízky idióm 50. a 60. rokov. Premýšľal si nad zachovaním atmosféry, ducha daného obdobia tak, aby nebol výsledkom zvukový skanzen?
Neuvažoval som týmto spôsobom. Najhoršie je stanoviť si mantinely. Chcel som album očistený od ruchov, kompromisov a nátlakov iných muzikantov. Najviac ma zaujímali názory spoluhráčov, ktoré korešpondovali s tým, čo som si myslel ja a čo producenti. Mnohí sa pýtali, prečo nemám na saxofóne viac hallu. Práve preto, aby to nebolo muzeálne. Kombinácia zvukových pomerov s výrazným saxofónom vpredu vychádza zo 60. rokov, nahrávka však má moderný americký suchý zvuk. Počuť, že znie súčasne a inak ako ostatné slovenské jazzové nahrávky. Samozrejme, niekto to môže považovať za chybu.

Mnohé z týchto parametrov sú výsledkom spolupráce s producentmi Róbertom Pospišom a Martinom Sillayom. Aký bol ich vklad na albume?
Dokázali moju hudbu vyzdvihnúť a nasmerovať tam, kam som chcel. Napriek tomu, že sme dlhoroční kamaráti, vládla na počiatku nedôvera, pretože som na rozostavenie mikrofónov presadil človeka, ktorého oni nepoznali. Nedôvera bola aj z mojej strany – nevedel som, koľko toho vedia nielen o nahrávaní, ale aj o jazze. Obaja chceli chodievať na skúšky, kapela bola samozrejme proti, tak sme si nahrali koncert v Hlave a potom o ňom diskutovali. Producenti mi dali úžasnú spätnú väzbu, v štúdiu zasahovali do výrazu, do aranžmánov skladieb a do toho, aby nálada skladby korešpondovala s jej názvom. Rovnako nahrávku zmixovali, pričom sa neriadili charakterom domácich jazzových nahrávok, dokonca predtým nikdy jazz nemixovali. Osobne ma zo slovenských jazzových nahrávok v posledných rokoch neprekvapila žiadna, snáď kvarteto Ondřeja Štveráčka, čo je podľa mňa špičková nahrávka akustického kvarteta a nedávny album Y Miša Bugalu. Pri ďalšom CD chcem, aby boli producenti aj na skúškach, aby išli viac do hĺbky, zasahovali do samotného procesu tvorby, pretože si myslím, že sú v tomto kompetentní.

Na albume sa objavuje aj meno Joe Tarantino, známe z remasteringov mnohých legendárnych jazzových albumov. Ako si ho objavil a ako sa ti ho podarilo presvedčiť na spoluprácu?   
Paťo Španko mi dal kedysi recenzovať albumy a prvým, ktorý som si vypočul, bol Chet Baker in New York. Napriek tomu, že to bola nahrávka z konca 50. rokov, mala úžasný zvuk! Na CD som našiel „remastered by Joe Tarantino, 2011“. Vyhľadal som si na internete kontakt a napísal mu, že o tri mesiace nahrávam vo veľkom akustickom štúdiu kvartetový album s osobnosťami slovenského jazzu a chcel by som, aby ho mastroval. Joe mi okamžite odpovedal, že to urobí. Keď sme mu potom poslali mix, odpísal, že je to výborná hudba a gratuluje k úžasnému mixu, čo nás potešilo. U nás je tendencia poslať na skúšobný mastering jednu skladbu a podľa výsledku sa rozhodnúť. Zdalo sa nám to však smiešne pri človeku, ktorý mastroval stovky jazzových albumov zo zlatého fondu. Po týždni nám poslal výsledok, ktorý bol fantastický a nesmierne precízny. Páčilo sa mi, že ponechal charakter oboch suít, „uzavrel“ zvuk a sfinalizoval ho. Prekvapením boli jeho požiadavky – očakávali sme horibilnú sumu, avšak musím povedať, že priemerné štúdiá na Slovensku si účtujú dvojnásobok jeho honoráru.

Na jeseň chystáš nahrávanie ďalšieho albumu New Winter Stories. V čom bude iný?
Skúšame experimentovať v rámci klávesových nástrojov, uvažujeme nad B3 organom a Fender pianom. Taktiež pribudne trúbka. Premýšľam nad viacerými menami, aj keď sú to úplne rozdielne osobnosti. Najnovšie komunikujem s Patchesom Stewartom, ktorý žije vo Vroclave a v Bratislave koncertoval s Marcusom Millerom, okrem toho hrával s Quincym Jonesom alebo Michaelom Jacksonom. Je to muzikant z inej „sféry“, ale presvedčilo ma, keď som ho na zvukovej skúške počul hrať Shorterove a Parkerove témy.

Ako sa chceš s kapelou štýlovo posunúť?
Naznačili sme to skladbou Bolero, ktorá sa albumu žánrovo vymyká. Bude to viac baladická a modálna hudba vychádzajúca z európskych cirkevných stupníc, hiátov a orientálnych melódií. Možno sa trochu posunieme k plochám a atmosfére nahrávok ECM. Oproti 60. rokom to bude viac otvorené a uvoľnené. Napriek tomu, že to bude európsky album, chcem opäť americkú finalizáciu zvuku, dokonca už máme vyhliadnutého človeka na mastering. Čo však môžem priniesť štýlovo nové, keď poslednou zásadnou zmenou v akustickom jazze bolo pred dvanástimi rokmi kvarteto Wayna Shortera? Všetko to, čo dnes nazývame súčasná experimentálna hudba, sa principiálne dialo už v 60. rokoch, akurát prišli nové výdobytky techniky. Pre mňa ostávajú ideálom krásy 50. a 60. roky počnúc Davisovým albumom Kind of Blue cez jeho kvinteto až po Bitches Brew. Moja hudba je nazeraním na dané obdobie, nešokujem ničím novátorským, je to však môj výraz, za ktorým si stojím. Cítim potrebu robiť vlastnú tvorbu, pretože žiaden zo štandardov nezahrám určite lepšie ako ktokoľvek z velikánov. To si môže dovoliť Keith Jarrett so svojím triom.

Nikolaj Nikitin (1983) absolvoval na bratislavskom konzervatóriu hru na klarinete a saxofóne a teóriu hudby na VŠMU v Bratislave. Od roku 2008 bol organizátorom Jazz festival Bratislava a programovým dramaturgom hudobného klubu Hlava XXII. Spolupracoval s mnohými domácimi hudobníkmi, spolu s E. Rothensteinom organizuje cyklus moderovaných koncertov Spoznaj jazz. Je členom kapiel NikiStein Jazz Sextet a Fats Jazz Band. S klaviristom Ľubošom Šrámkom nahral album Live in Murmansk 2011 (Real Music House 2012) a ako líder vlastného kvarteta album Personal Suite (Real Music House 2012).

http://hc.sk/hudobny-zivot/clanok/jazz/977-nikolaj-nikitin-je-to-moj-vyraz-za-ktorym-si-stojim/



Aktualizované: 08. 03. 2016