Členovia amerického klavírneho tria The Bad Plus sú na rôznorodé reakcie publika zvyknutí. Nakoniec, už svojím výzorom narúšajú predstavy dobrých chlapcov poslušne interpretujúcich naučené jazzové štandardy. Aj za svojich kolegov o tom rozpráva bubeník David King.
Keď ste pred niekoľkými rokmi uviedli na Bratislavských jazzových dňoch projekt For All I Care s vokalistkou Wendy Lewisovou, rozdelili ste obecenstvo na dva tábory: niektorých ste nekonvenčným poňatím akustického tria a „znesvätením“ rockového materiálu pohoršili, viacerí však boli vaším posúvaním hraníc nadšení. Ako sa vyrovnávate s podobnými postojmi?
Nerobíme svoju hudbu s úmyslom šokovať, ani sme sa nikdy programovo nesnažili vytŕčať z davu. Možno len chceme znieť ináč ako všetci navôkol. Osobne ma ubíja, keď musím neustále dohliadať na žánrovú čistotu. Vedomie, že nesmiem za žiadnu cenu prekročiť hranice, by ma pri hre znepokojovalo a moji spoluhráči to cítia podobne. Chceme jednoducho robiť hudbu po svojom bez ohľadu na to, čo si o nás budú myslieť ostatní. Týmto prístupom zrejme niektorých odradíme, ale na druhej strane mnohým práve táto naša svojhlavosť imponuje.
Napriek spomínanému novátorstvu možno v hudbe The Bad Plus vystopovať viacero vplyvov...
Ako improvizujúci hudobník nemôžeš odmietať a ignorovať fantastickú muziku, ktorá tu bola pred tebou a ktorá je dnes všade navôkol. Nedokážeš poprieť, že sa mnohé z jej prvkov nepremietnu do tvojho myslenia. Nikto z nás nežije v sklenenej guli a ak ktosi svoje smerovanie predsa len označuje za výsostné a originálne teritórium, nebude to s jeho úsudkom celkom v poriadku. Naša kapela absorbuje rozličnú muziku – ja prinášam rockovejšie elementy, Ethan sa zaoberá prevažne moderným jazzom a klasikou, a naopak Reid inklinuje k súčasnej elektronickej hudbe. Všetky tieto vplyvy cez nás prechádzajú a neformálnym spôsobom sa pretavujú do jazyka celej kapely. Nechávame však veciam prirodzený priebeh, nenútime sa do novátorstva.
Nestrojenosť vašej hudby mi imponuje podobne ako to, že si dokážete udržať nadhľad a humor, ktoré sa z prejavu „serióznych“ jazzmanov viac-menej vytratili...
Je to škoda, pretože jazz bol od svojich začiatkov formou nespútanej zábavy. Neustále sa však vyvíja – pozrite sa, akú evolúciu prekonal za jediné storočie a napriek tomu, že prevratné veci sa v ňom diali najmä v 40. a 50. rokoch, dokáže prekvapiť aj v 21. storočí. V každom prípade, som hrdý na to, že som pokračovateľom tejto tradície a že to, čo hráme, býva označované za súčasnú modernú podobu jazzu.
Prečo ste sa rozhodli pre výlučne akustickú podobu kapely?
The Bad Plus ostáva akustickým klavírnym triom pri hraní štandardov, ako aj pri hardrockových témach. Nemeníme svoje východiská, neopierame sa o elektronické barličky ani si k novej zvukovosti nevypomáhame žiadnymi mašinkami. Chceme zachovať tradíciu akustických nástrojov v jazze. Výzvou pre nás naďalej ostáva, kam sa až môžeme s týmto konvenčným inštrumentárom dostať. To nás dokáže inšpirovať väčšmi ako digitálne efekty. Osobne to vnímam ako pravdivosť našej hudby.
Jednou z podôb „vášho“ jazzu sú aj úderné riffy metalovej hymny Iron Man od kapely Black Sabbath – tie sa vám podarilo transformovať majstrovským spôsobom, ktorý nevyznieva strojene ani pateticky.
Na metale som vyrastal, a preto bolo pre mňa omnoho väčšou výzvou preniesť do podoby akustického tria hrubozrnnosť Black Sabbath, ako napríklad reharmonizovať baladu My Funny Valentine, ktorú hrajú všetci. Z môjho pohľadu prevzané skladby nepodávame ako jazzové trio, ale ako akustické klavírne trio bez ohľadu na žánrovú definíciu. Nie sú to jazzové cover verzie, ale naše stvárnenia. Zameriavame sa na originálne znaky tej-ktorej piesne a na jej hudobnú podstatu bez toho, aby sme ju „zjazzovali“. Akordy vychádzajúce z Ethanovho klavíra sa viac podobajú zjednodušeným rockovým powerchordom ako košatej jazzovej harmónii.
Namiesto reharmonizácií prekvapujete poslucháča metrorytmickými finesami, polytonálnym riešením, rozdrobením formy... Na albume For All I Care ste ponúkli piesne kapiel ako Pink Floyd, Bee Gees a neváhali siahnuť ani po témach Ligetiho či Babbitta. Akým spôsobom pristupujete k známemu materiálu?
Pri koncipovaní albumu prevzaných tém sme cítili, že by sme sa po sérii prevažne autorských nahrávok pokúsili o čosi nové. Síce aj predtým sme namiesto „povinných“ jazzových štandardov zaraďovali na albumy pesničky kapiel ABBA alebo Nirvana, teraz sme ale chceli vykročiť z nášho stereotypu, v ktorom sme sa začali cítiť komfortne. Preto sme sa rozhodli vmiesiť medzi nás troch cudzorodý element. Po takmer desaťročí triového hrania sme do kapely prizvali speváčku Wendy Lewisovú a vybrali zopár kúskov, ktoré sa nám vždy páčili. Medzi rockové pesničky sa tak zamiešali Stravinského Variation d´Apollon alebo Ligetiho etuda. K skladbám sme pristupovali rovnako ako dovtedy: na skúškach sme si prehrávali témy, niekto prišiel s rytmickou zmenou, harmonickým nápadom... Wendy bola prakticky neznámou speváčkou, čo bolo dobré, pretože poslucháči nemohli mať žiadne predsudky, či sa jej civilný výraz k nášmu triu hodí.
Pravdupovediac, spievať v sprievode vášho tria musí byť nesmierne náročné.
(Smiech.) Máte pravdu, ja by som to nedokázal. Preto sme hľadali niekoho, kto disponuje vynikajúcou vokálnou technikou a zároveň snahou pootvoriť nám dvere do nových teritórií. Niekoho, kto by do našej hudby nielen zapadol, ale kto by ju v istom zmysle prekročil. Wendy je skôr ansámblovou ako sólovou speváčkou. Má nebojácny prejav, avšak nevystupuje do popredia, je súčasťou kapelového organizmu.
Kedy ste si v kapele ujasnili, že sa chcete vyčleniť z radu tradičných klavírnych trií, ktorých je v súčasnom jazze bezpočetné množstvo?
Nemyslím si, že sme niekedy boli klasickým jazzovým triom, pretože každý z nás mal v istom zmysle pozíciu outsidera. Vyrastali sme spolu, a preto viem, že sme všetci traja vnímali ako výzvu prerásť veci okolo nás, predbehnúť našich spolužiakov. Keď sme sa dali dokopy, chceli sme v prvom rade hrať pesničky, nielen akési improvizované umenie, ktorému okrem skupinky zasvätencov nebude nikto rozumieť. Našimi hrdinami boli skôr rockové kapely, nie technicky dokonalí jazzoví solitéri. Aby nevzniklo nedorozumenie: jazz sme vždy milovali vo všetkých jeho formách, či už to bol straightahead alebo fusion. Podstatnými však pre nás boli piesne – tie nakoniec tvorili aj základ repertoáru mnohých velikánov – vezmite si Duka Ellingtona alebo Theloniousa Monka. Keby som sa však dnes pokúšal hrať hudbu 50. rokov alebo freejazzovú avantgardu, nebol by som úprimný. Nemohol by som veriť sám sebe, pretože nežijem v minulej dobe a nereflektujem veci, ktoré boli v tých časoch „na programe dňa“.
Ktoré osobnosti jazzovej histórie poznamenali smerovanie The Bad Plus?
Určite Ornette Coleman, nielen ako pionier freejazzu, ale predovšetkým ako skvelý skladateľ, ktorý zanechal množstvo podnetných tém. Celá kapela sa tiež zhodneme na Johnovi Coltranovi, na americkom kvartete Keitha Jarretta a všetci máme radi rockovú, ako aj súčasnú klasickú hudbu.
Prečo ste v poslednom období začali prizývať ku koncertom saxofonistu Joshuu Redmana?
Vnímam to skôr ako príležitostný projekt, neplánujeme spoločnú štúdiovú nahrávku ani pravidelné stretávania sa na pódiu. Berieme to ako výnimočné ozvláštnenie našej tvorby, akýsi bonus pre festivaly. Ako trio sa v poslednej dobe skôr zameriavame na Stravinského fantastické Svätenie jari v našej inštrumentácii. Uvádzame ho ako celok, pretože len tak poskytuje komplexný obraz Stravinského myslenia a jeho reflexie diania na začiatku minulého storočia. Uvažujeme o nahrávke, aj keď ešte nie sme celkom presvedčení, či to bude štúdiová, alebo koncertná forma. Je to špeciálny program, nehrávame ho bežne, častejšie si organizátori vyžiadajú klasický The Bad Plus repertoár. Svätenie jari predsa len ostáva aj po sto rokoch pomerne slušnou a pre mnohých dodnes ťažko stráviteľnou „kladou“. Ako kapela sme však nadšení, toto dielo nás fascinuje už dlho.
Podľa itinerára na vašej webstránke majú o „zjazzovaného“ Stravinského záujem predovšetkým americkí promotéri...
Máte pravdu, častejšie ho uvádzame v Spojených štátoch, aj keď v máji a v júni máme niekoľko európskych uvedení. Zvyčajne hráme materiál z nového albumu: posledný Never Stop vyšiel ešte v septembri 2010, nový album máme nahratý a čakáme na vydanie.
X
Americké trio The Bad Plus založili v roku 2000 v Minneapolise spolužiaci klavirista Ethan Iverson (1973), kontrabasista Reid Anderson (1970) a bubeník Dave King (1970). Po debute v španielskom vydavateľstve Fresh Sound nahrali štvoricu albumov pre Columbia Records: These Are the Vistas (2003), Give (2004), Suspicious Activity? (2005), Blunt Object: Live in Tokyo (2005) a ďalšie tri pre EmArcy/Heads Up: Prog (2007), For All I Care (so speváčkou Wendy Lewis, 2009), Never Stop (2010). Prejavy kontroverzného klavírneho tria, ktoré akustickými prostriedkami prekračuje žánrové i repertoárové hranice, vyvolávajú v hudobnom svete rozmanité reakcie. V rokoch 2010–2011 The Bad Plus pôsobili ako rezidenční umelci na Duke University v Severnej Karolíne, okrem toho koncertujú aj so saxofonistom Joshuom Redmanom (Jazzfestival Saalfelden v Rakúsku).
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.