15. ročník belehradskej konferencie MUSIC-MUSICOLOGY-INTERPRETATION bol špičkovou platformou hudobnej analýzy a interpretácie, ich súčasných trendov a prejavov. Medzi 49 účastníkmi z Európy, USA, Kanady, Južnej Ameriky, Ázie a Afriky malo zastúpenie aj Slovensko.

Ako naznačujú už programové tézy konferencie (21.–23. 10.), ktorú usporiadala Katedra muzikológie Fakulty hudobného umenia na belehradskej Univerzite umení,, spektrum interpretačnej reflexie bolo mimoriadne rôznorodé. Základné tematické spektrum bolo určené na jednej strane formálnou, kompozično­‑technickou analýzou, na druhej filozofickou hudobnou estetikou, hudobnou semiotikou a hudobnou hermeneutikou. Na konferencii však boli aj príspevky mimo tohto základného esteticko­‑filozofického rámca, napríklad príspevky hudobných historikov, kulturológov, hudobných interpretov, resp. nástrojových pedagógov, hudobných psychológov alebo zástupcov digitálnej muzikológie. Široko poňatá muzikologická interpretácia mala ukázať, že hudba je hlbšie a všestrannejšie spätá s ľudským svetom, než to prezentovala klasická formálna hudobná analýza a historická estetika.

Úvodné referáty konferencie (označené ako Keynote Lectures) boli esteticko­‑filozofické a se­mioticko­‑hermeneutické a predniesli ich traja autori: fínsky muzi­kológ­‑semiotik Eero Tarasti s prednáškou Existenciálna semiotika a jej aplikácia na hudbu. Teória Zemic a jej zrodenie z ducha hudby; americký muzikológ Robert S. Hatten s prednáškou Špekulatívna hermeneutika hudby: predpoklady a aplikácie; americký muzikológ a skladateľ Lawrence Kramer a referátom Klasická hudba ako interpretácia. Spomenutí traja muzikológovia patria medzi najprominentnejších svetových reprezentantov muzikológie, resp. hudobnej semiotiky a hermeneutiky.

K úvodným prednášateľom patril ako štvrtý aj grécko­‑francúzsky muzikológ Makis Solomos s analýzou orchestrálnych skladieb I. Xenakisa. Solomosova analýza však bola iného druhu ako u predchádzajúcich semiotikov, akoby už v úvode programovo anticipujúca širšie spektrum prezentovaných interpretácií, ktoré obsahovalo aj formálne a kompozično­‑technické hudobné analýzy alebo kompozičné teórie skladateľov. Aj tento druh teórií je zdrojom súčasných interpretácií hudby.

Eero Tarasti prezentoval svoju hudobnú semiotiku a to, ako sa vyvíjala od jeho prvej, štrukturalisticky zameranej knihy Mýtus a hudba (1979) cez Existenciálnu estetiku (2000) až po najnovšiu prácu Bytie a zdanie. Skúmania v existenciálnej semiotike (2015), obe v intenciách filozofie bytia M. Heideggera. Súčasťou Tarastiho existenciálnej semiotiky je tiež teória Zemic, fúzia a syntéza Hegelovej filozofie ducha, Heideggerovej ontológie a Greimasovej semiotiky z francúzskej semiotickej školy. Z tejto filozofickej fúzie sa podľa Tarastiho môže zrodiť „Duch hudby“. Filozoficko­‑semiotické konštrukcie sa uňho prelínajú s pôvodnou formovo­‑harmonickou hudobnou analýzou, v ktorej je Tarasti rovnako zdatný ako vo filozofii. Tarasti analyzoval Fantáziu pre klavír op. 17 R. Schumanna. Tarasti podotkol, že hudba, jej počutie a interpretácia, je jeho konečný cieľ. Napriek tomu môže niekedy vzniknúť dojem, že v podobných pojmových konštrukciách ide skôr o semioticko­‑filozofickú ako o hudobnú analýzu, že hudobná analýza má potvrdzovať filozofické teórie a tézy, než opačne. V hudobnej semiotike a hermeneutike, vo fúzii filozofie a hudobnej teórie, je nepochybne skrytá...

...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Aktualizované: 12. 01. 2022
x