O Zuzane Mojžišovej sa právom píše ako o priekopníčke world music na Slovensku. Oceňovanej speváčke sa po pätnásťročnej pauze v účinkovaní podaril nevídaný návrat. Na albume Puščaňa (2019) opäť spojila slovenskú hudobnícku špičku a tá ju sprevádza aj na koncertoch. Krátko pred vystúpením na Konvergenciách sme sa rozprávali o jej ceste k folklóru a o vkuse či nevkuse pri narábaní s ľudovou piesňou.
JK: Ako si sa stala speváčkou, ktorá systematicky pracuje s ľudovou piesňou?
ZM: Všetko sa začalo v rodine. Moji rodičia sú obaja hudobníci. Maminka je uznávanou učiteľkou spevu, momentálne už na dôchodku. Otec je síce architekt, ale za mladi hrával v kapele, spieval a dokonca aj skladal piesne. Obaja spievali v speváckom zbore Lúčnica, kde sa zoznámili, takže sa dá povedať, že moja cesta k ľudovej piesni sa začala už tam. No a potom to išlo pomerne jednoducho. Tancovala a spievala som v súboroch Radosť a Partizán, kde som dostala dobrú folklórnu výbavu, ale zároveň som začala vnímať druhú stranu mince, teda oproti scénicky spracovanému folklórnemu materiálu aj autentický folklór.
Popri štúdiu hudobnej vedy som začala pracovať v Slovenskom rozhlase a zároveň som pôsobila v Slovenskom gajdošskom združení a v speváckej skupine Povoja, aj ako sólistka OĽUN‑u. Po skončení vysokej školy ma prijali na miesto dramaturga OĽUN‑u. Čiže stále som ľudovú hudbu mala v popredí záujmu. Okrem toho sa v našej rodine pri každom spoločnom stretnutí spieva, takže ľudová pieseň bola a je stále v mojom živote aktívna. No môj názor na jej šírenie, spracovanie a modelovanie sa postupne vyvíjal a menil. Určite to súviselo s hlbším poznávaním materiálu a občasným výskumom, stretnutiami v teréne, ale aj s hudbou, ktorá sa začala šíriť svetom pod názvom world music. To všetko ma doviedlo k vlastnému pohľadu a názoru na prácu s ľudovou piesňou. Uchránila som si ju pre seba len ako objekt inšpirácie, profesionálne sa venujem práci redaktorky klasickej hudby v Rádiu Devín.
JK: Na „folklorizmus“ existujú vyhranené názory. Mohla by si pomenovať úskalia toho silného vplyvu, aký tvaroval vzťah našinca k folklórnemu dedičstvu, jeho predstavu o vlastných koreňoch?
ZM: Tento fenomén si udržal kontinuitu a silu od čias socializmu až po súčasnosť. Dnes je živený mediálnym tlakom (šou programy v TV) a „módnymi trendmi“, ale obávam sa, že tieto prostriedky skôr krivia pohľad na naše tradície. V minulosti sa pri práci vo folklórnych súboroch dbalo na umeleckú kvalitu predvedenia a prezentáciou scénického folklóru, čiže výstupmi folklorizmu sa kreoval vkus a názor na ľudové umenie. Režim podporoval tento spôsob práce a k skutočným prameňom alebo autentickým tvarom sa dostal len človek, ktorý sa o ľudovú hudbu zaujímal systematicky. Mne to do určitej doby tiež akoby stačilo, ale keď človek vyzreje, získa skúsenosti a spozná podstatu veci „z bližšia“, zákonite sa začne na tieto veci pozerať ináč…
JK: Dnes nám spätný pohľad ponúka mnoho príkladov, ako sa dá „laboratórne“ narábať s ľudovou piesňou. Kto inšpiroval teba? A ako sa podpísal na tvojom vlastnom tvorivom prístupe?
ZM: Zo začiatku som sa pri aranžovaní určite nechala prirodzene ovplyvniť hudbou, ktorú som počúvala. Či už to boli severské formácie Värttinä, Suden Aika, silná poľská vetva Anna Maria Jopek, Kroke, Zbigniew Namysłowski, ruská skupina Farlanders, či španielska gajdoška a speváčka Mercedes Peón. Čím som staršia, tým viac inklinujem k môjmu remeslu, povolaniu práce redaktorky klasickej hudby a počúvam už v podstate len klasickú hudbu a žánrovo nezaraditeľnú, ale krásnu hudbu z produkcie labelu ECM. Viac sa teda utiekam pri tvorbe k pre niekoho možno trochu komplikovanejšiemu spôsobu vyjadrenia. Pre mňa je to však prirodzený prejav. Takto vidím ľudovú pieseň v súčasnosti. V tejto podobe ostáva pre mňa živá.
JK: Bratři Ebenové spievajú: „Nejvíc mě ten folkloreček dojímá, když se hraje elektricky s bicíma.“ Nepriamo poukazujú aj na to, že modernizujúce prímesi v hudbe niekedy prirýchlo zastarajú. Od prvotného boomu world music nás už delia desaťročia. Keď si zaspomínaš na vtedajšiu produkciu, pripadajú ti dnes niektoré aranžérske či iné riešenia ako príliš málo „esteticky trvanlivé“?
ZM: Áno, tento názor Marka Ebena poznám, sama som s ním viedla na túto tému rozhovor. Oslovila som ho totiž pri albume Puščaňa ako potenciálneho krstného otca...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 09/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.