Príbeh klezmeru na Slovensku by sa dal rozdeliť do dvoch kapitol: prvá sa skončila katastrofou druhej svetovej vojny, začiatku tej druhej predchádzala vyše polstoročná odmlka. A potom vznikol Preßburger Klezmer Band. Za 26 rokov existencie sa tento súbor zaradil medzi uznávané európske ansámble svojho druhu. Na chate – v aute – bol s nami Samuel Alexander, zakladajúci člen kapely, spievajúci kontrabasista a basgitarista, pôsobiaci aj ako interpret klasickej hudby v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu.
JK: Hneď na úvod by som si rád ujasnil: je to „klezmer“ alebo „klecmer“?
SA: Je to „klezmer“ a aj sa to tak vyslovuje. Vzniklo to spojením hebrejských slov „klej“ (nástroj) a „zemer“ (pieseň, spev), ale v prostredí ľudí hovoriacich jazykom jidiš.
JK: Ty pochádzaš z rodiny muzikantov, klezmer si objavil v 90. rokoch. Existovalo vtedy v Československu nejaké kontinuálne povedomie o tejto hudbe alebo si začal stavať na inšpiráciách z dovozu?
SA: Myslím, že sa tu o klezmeri veľmi nevedelo, aj keď, ako sme sa dozvedeli neskôr, na východnom Slovensku vtedy ešte žilo pár pamätníkov, starých pánov muzikantov, ktorí hrali klezmer pred vojnou, podarilo sa im vojnu prežiť a nevysťahovali sa. Viac sa vedelo o jidiš piesňach, aj keď len o tých najznámejších. V židovskej komunite sa spievali hlavne hebrejské piesne, ktoré sa presadili asi s mládežníckymi sionistickými hnutiami pred vojnou a novšie sa sem neskôr dostávali na platniach z Izraela. U nás sa však vedelo aj o klezmeri, vďaka jednej výbornej platni The Klezmorim – Streets of Gold. Tá hrala často… A potom jedna nemecká platňa skupiny Zupfgeigenhansel Jiddische Lieder, kde sme sa zoznámili s niekoľkými známymi jidiš piesňami. Obidve nám, samozrejme, poslali emigranti, známi mojich rodičov, lebo tu nebolo nič. Akurát v 60. rokoch pár židovských piesní vydal Supraphon.
JK: V 90. rokoch, keď ste začínali, bola na Slovensku mimoriadne zlá situácia, pokiaľ ide o nacionalistické prejavy. Vo verejnom diskurze, ale aj v každodennom živote. Hlásiť sa k istým skupinám ľudí alebo subkultúram bolo vyslovene nebezpečné. Mali ste aj vy v tomto smere nepríjemnosti?
SA: Nie, vôbec. Aj som sa vtedy nad tým zamýšľal, že prečo, lebo som hral aj v kapele Volvicpič, ktorá hrala alternatívny rock a na rôznych alternatívnych koncertoch sa stávalo, že tam prišli skinhedi robiť zle mladým ľuďom, ktorí prišli za hudbou a zábavou. Dospel som k tomu, že sme boli mimo ich záberu, intelektuálska záležitosť. Len raz sa nám stalo v Olomouci, že tesne pred naším koncertom neďaleko pochodovali, vykrikovali a hádzali kamene nejakí neonacisti, ale myslím, že to s nami nesúviselo. Keď tak s tým, že celá akcia bola na mieste nacistami zničenej, kedysi veľkej a krásnej synagógy…
JK: Usilovali ste sa od začiatku nejakým spôsobom o „historicky poučený“ prístup? Či prevládala spontánna kreativita?
SA: Na začiatku sme sa vedome o autentickú interpretáciu nesnažili, ale zhodou okolností jedna z našich prvých troch piesní bola prevzatá od výbornej kapely, ktorá takto hrala, takže sme s takýmto prístupom boli v kontakte od začiatku. V našich vlastných aranžmánoch nejaký čas prevládala spontánna kreativita, aj vedomé kombinácie žánrov. Ale asi okolo roku 2002 sme začali hrávať niektoré tradičné frejlachy, bulgary a podobne už vedome tradičným spôsobom.
JK: Aký je ten „tradičný spôsob“?
SA: Týka sa to najmä úlohy melodických nástrojov. Používať správne melodické ozdoby – krechts, rôzne nátrily, obaly a podobne, ktoré sú však veľmi konkrétne a vedomé a robia sa na určitých miestach v melódii.
JK: Ako vnímaš vývin vo vašom prístupe, či už hráčskom, alebo aranžérskom…
SA: Hráčsky sme sa dúfam zlepšili. A aranžérsky sme myslím náročnejší, čo však neznamená, že by úprava piesne musela byť nejaká komplikovaná, niekedy práve naopak. Ale na posledných dvoch CD a najnovšom projekte máme aj aranžmány od nečlenov kapely, našich známych, ktorým v tomto dôverujeme. A ešte je dôležitý výber piesní. Jidiš piesní je neuveriteľne veľa, ľudových aj komponovaných, kabaretných, vojnových, o láske, o bežnom živote… Vlastných kompozícií máme len zopár.
JK: Ako sa za tie roky vášho pôsobenia vyvinula svetová scéna? Prekonala táto hudba nejaký autonómny vývoj, ak odhliadneme od žánrového kríženia?
SA: Myslím, že klezmer (a jidiš piesne) si už vyskúšal obrovské množstvo fúzií s inými žánrami od swingu cez jazz, funk, orientálne štýly, rôzne ľudové hudby, avantgardu až po hardrock a metal a dnes si môže každý poslucháč nájsť to, čo mu vyhovuje, a každý muzikant si môže vytvoriť svoj spôsob, ako ho bude hrať. Zároveň sú aj muzikanti, ktorí sa tradicionalistického prístupu nikdy nevzdali a sú v ňom majstri. Vznikajú aj nové skladby v tradičnom duchu, také máme aj my, najnovšie od nášho huslistu Andreja Wernera. Ale toto nie je nejaký dominantný trend, aj keď často sú výborné. Pravdupovediac, už nesledujem všetko, čo sa na klezmerovej scéne deje. Ale rád si vypočujem, čo nové majú The Klezmatics, ich trubkár Frank London, Merlin Shepherd, Michael Winograd, Socalled a niektorí ďalší. Množstvo výborných CD s rôznymi židovskými vplyvmi vyšlo napr. vo vydavateľstve Tzadik.
...pokračovanie článku nájdete v čísle 10/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.