Slovenskú hudobnú mapu by sme si dnes ťažko mohli predstaviť bez Slnko Records. Toto nezávislé vydavateľstvo vzniklo za čias úpadku mamutích labelov, dnes má na konte vyše 170 vydaných albumov a zastupuje hudobníkov od zarytého undergroundu až po Janu Kirschner. To všetko sa udialo pod rukami zakladateľky Jany Lokšenincovej, ktorá ako Shina tvorí s partnerom Danielom Salontayom skupinu Longital. V roku 2020 sa nezameniteľná pesničkárka a basgitaristka stala spoluiniciátorkou Hudobnej únie Slovenska, jej know-how a povzbudenie vtedy pre mnohých znamenali zásadnú pomoc. Rozhovor poskytla z tvorivého útočiska v Bielych Karpatoch.
JK: Prišla jeseň a hudobníkov sa pýta, ako sú pripravení na zimu. Na čo si tento rok pripravená ty?
JL: Mám rozrobených niekoľko veľkých projektov, takže som vlastne celkom rada, že sa menej hrajú koncerty, lebo by som to všetko nestihla. Ale je to dôsledok toho, že nápady na tie projekty vznikali v druhej vlne, keď sa toho tiež moc nedialo.
JK: Aké sú to projekty?
JL: V prvom rade je to projekt Cesty Slnka k 20. výročiu vydavateľstva a kapely Dlhé diely/Longital. Pozostáva z niekoľkých častí. Od mája som nahrávala štyridsať rozhovorov s muzikantmi, ktorí vydávajú albumy na Slnko Records. Nahrávam ich ako podcasty na počúvanie, tie potom prepisujeme a celý proces smeruje k vydaniu knihy. V rámci tohto projektu sme s Danom (Salontayom) robili hodinu hudby k prechádzke z Dlhých Dielov pod Most SNP, voláme to Soundwalk. Vyjde to ako aplikácia pre iphone, zatiaľ. Na budúci rok budeme v tomto pokračovať ďalšou časťou projektu, ktorý má názov Z Dlhých Dielov až na Longital. Preň dávame s Danom dokopy naše zápisky k všetkým našim pesničkám, denníky, kresby, fotky. Uvidíme, čo z toho nakoniec bude. Možno tiež kniha.
Popritom pracujem na novom albume. Zatiaľ zhromažďujem texty a nápady, už na tom začíname s Danom robiť. Album by mal vyjsť niekedy na jar.
A dnes som napríklad robila na komunikácii medzi lektormi a študentmi nášho vzdelávacieho programu Východ Slnka. Sú to hudobné ateliéry, v ktorých ponúkame ďalšie vzdelávanie pre muzikantov, ktorí už hrajú a niektorí sú na scéne aj dlhé roky, ale zisťujú, že majú rôzne medzery buď v technike hry alebo aj v komunikácii. Zatiaľ je to teda modul len pre Slnko muzikantov, ale neskôr by sme to chceli otvoriť pre verejnosť. Viac je na vychodslnka.sk
JK: Teda, je toho veľa. Popravde, som aj prekvapený, najmä pokiaľ ide o tie ateliéry. Čítal som, že vydavateľstvo Motown sa o svojich umelcov staralo podobne, učili ich hrať, spievať, tancovať, elegantne sa správať a slušne stolovať… Ty to tuším naozaj berieš ako misiu. Zároveň tu badať inú freelancerskú cnosť – schopnosť prispôsobiť sa. Je aj tá rozmanitosť aktivít reakciou na škrty, ktorými do bežnej hudobníckej prevádzky zasiahla pandémia?
JL: Určite, ako píšem vyššie, zo dňa na deň sme sa ocitli doma takmer bez práce a začali sme si teda vymýšľať, čo iné by sme mohli robiť. V prvej vlne, keďže bola jar, som sa vrhla na budovanie záhrady a chvíľu som sa angažovala v zakladaní Hudobnej únie Slovenska. Začiatkom tohto roka, keď už bolo jasné, že pandémia nie je chvíľková a dosť teda zdecimovala tento náš hudobný segment, začala som rozmýšľať ešte ináč, pozerať sa viac do diaľky a zároveň aj do minulosti a čo sa z toho všetkého dá vyťažiť. Na toto všetko väčšinou pri intenzívnom hraní koncertov nie je čas.
JK: Čo všetko ťa posledný rok a pol naučil? Čo si sa dozvedela o sebe a o muzikantoch na Slovensku?
JL: No, bolo to dosť prelomové obdobie zo všetkých stránok. O sebe som zistila, že sa mi už podarilo vyničiť v sebe taký ten existenciálny strach, ktorý vyplýva z dlhodobej situácie muzikanta, keď nemáš pevné zamestnanie s výplatou. Trochu ma to len tak vnútri pošteklilo, že „ajaj, toto bude zaujímavé“. To bolo na začiatku pandémie, keď sa rušili postupne všetky koncerty do leta. A vzápätí som zistila, že ten podporný hlas vo mne je silnejší a ten mi oznámil, že „dobre bude“ a v pohode to prežijeme, aj keď si nevieme predstaviť ako.
O muzikantoch na Slovensku som zistila, že sa vedia zomknúť a niečo pre seba navzájom urobiť, keď je naozaj zle. Nebolo to jednoduché, to všetko, čo sa dialo okolo zakladania HUS, ale cítila som vtedy veľmi silnú spolupatričnosť muzikantov naprieč žánrami a myslím, že vôbec pre všetkých bolo dôležité zažiť ten pocit, že sme všetci bez rozdielu na jednej lodi a musíme si pomáhať.
JK: Ovplyvnil ťa ten hraničný pocit aj pri tvorbe?
JL: Trochu hej. Ako tvorkyňa hudby sa cítim trochu paralyzovaná a nejde mi to tak od ruky, ako keď som si v minulosti nastavila nový projekt a išla som. Teraz to trochu pred sebou posúvam a napriek tomu, že celkom dobre viem, čo chcem urobiť, tak to odkladám. Ale je dosť možné, že ešte nenastal ten správny čas, že mám ešte niečo zažiť, čo ma skompletizuje, aby som mohla uzavrieť ďalšiu kapitolu. Lebo vydanie albumu vždy cítim ako uzavretie istej kapitoly v živote. A možno sa ten svet natoľko zmenil, že sa nedajú používať staré spôsoby...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 12/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.