Cesta hudobného skladateľa Ivana Horvátha je spojená so slovenskou populárnou hudbou hneď v niekoľkých smeroch a v rôznych jej odnožiach. Súvisí to nielen s jeho relatívne intenzívnym pôsobením v hudobníckej sfére, ale aj s rôznorodosťou jeho skladateľských záujmov a jeho snahou vždy reflektovať nové trendy. Začínal ako jazzový hudobník, po čase sa preorientoval na dobovú populárnu hudbu, zažil, čo je to úspech populárnej piesne, a napokon sa zameral na „vyšší populár“ a scénickú hudbu.
Ťažké začiatky
Ivan Horváth (nar. 16. 2. 1935 v Bratislave) vyrastal v rodine významného medzivojnového spisovateľa, intelektuála a advokáta. Jeho otec bol v čase Ivanovho dospievania obvinený z buržoázneho nacionalizmu a internovaný takmer až do svojej predčasnej smrti v r. 1960. V tejto nedobrej atmosfére sa však podarilo Ivanovi odpútať sa od ťažkej reality a nachádzať si vlastnú cestu nielen k štúdiu, ale aj k hudbe. Študoval na gymnáziu, neskôr slovenčinu a hudobnú výchovu na Vyššej škole pedagogickej v Bratislave. „Počúval som mamu, ktorá hrala veľmi dobre na klavíri. Ako dieťa som inklinoval k rytmickej hudbe, obdivoval som nahrávky amerických evergreenov vo vysielaní z Mníchova a z Viedne a neskôr som sa aktívne dostal k hudbe na vysokej škole, kde sme hrávali na rôznych dobových podujatiach. Na rozličných stretnutiach sme hrali hudbu v štýle jazzu v obsadení: Karol Ondreička, Gustáv Riška, Honzo Kajzar, Juraj Lehotský, občas si s nami zahrali aj Laco Déczi a Miloš Jurkovič,“ spomínal Ivan Horváth pred rokmi pred rozhlasovým mikrofónom a pripomenul aj jazzové štvrtky v Redute, kde s nimi hrávali práve Miloš Jurkovič, Laco Déczi a ďalší hudobníci. Historické zdroje pripomínajú aj ďalšie jazzové zoskupenia westcoastového charakteru s obmenou zväčša tých istých hudobníkov (okrem spomenutých aj napr. Imrich Kuruc, Juraj Velčovský a ďalší), napríklad aj v orchestri Jaroslava Schejbala.
Rozhlasák a aranžér
V roku 1959 viedla ďalšia cesta Ivana Horvátha do bratislavského rozhlasu. Keďže bol mladý, pridelili mu večerné termíny pri prehrávkach hudobných rozhlasových fondov. Bolo to v čase, keď vznikol v archíve tzv. HH fond, teda trvalkový fond na novom type trvácnych magnetofónových pásov, ktorého základ tvorili prepisy niektorých starších rozhlasových nahrávok. Ich výber závisel aj od technickej kvality a možnosti využitia v rozhlasovom vysielaní. Pre Ivana Horvátha to však znamenalo aj zmarenú možnosť hrať večer na klavíri. Medzitým vyštudoval externe na Vysokej škole pedagogickej hudobnú výchovu a hru na klavíri. V tom čase sa začal viac venovať kompozícii a aranžovaniu. Zaobstaral si veľa odbornej literatúry a zaujímavé aranžmány dokonca z USA, napríklad Quincyho Jonesa, Olivera Nelsona, Neala Heftiho, dokonca i publikáciu Henriho Manciniho, čím získal veľký rozhľad a inšpiráciu. Pokiaľ išlo o aranžovanie hudby, zaujala ho najmä práca pre bigband. V tomto čase vznikol celý rad nahrávok ešte v jazzovom duchu z jeho pera a pod vplyvom týchto hudobníkov. Za všetky spomeňme napríklad jeho autorské skladby z tohto obdobia: Dobrý deň pre Tanečný orchester Siloša Pohanku (1965), Moment odrazu, Prechádzka v oblakoch, Impulzy pre Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave (1965), Pohľad na Seinu pre Combo Juraja Novotného (1966), Siluety pre Orchester Gustava Broma (1968) a ďalšie. V roku 1962 vychádza jeho skladba Siluety v podaní Bratislavského jazzového kvarteta aj na LP Československý jazz.
Na Ivana Horvátha takto spomína hudobný skladateľ a publicista Pavol Zelenay: „Spoznali sme sa ešte v študentských rokoch. Spájal nás spoločný záujem o jazz. Boli to päťdesiate roky minulého storočia a jazzová scéna na Slovensku vlastne vtedy ešte veľmi ani nejestvovala. U nás oneskorene rezonoval jazz v podobe jeho záverečnej swingovej fázy a reprezentovali ho orchestrálne skladby prezentované bigbandmi Duka Ellingtona, Counta Basieho, Glenna Millera, Bennyho Goodmana, Harryho Jamesa, Stana Kentona i početných ďalších. A treba pripomenúť, že spoločenská situácia jazzu nepriala. Napísať dobre znejúcu partitúru pre bigband bolo tajomstvom, ktoré ....
...pokračovanie článku v čísle 11/2020. Teraz aj v PDF tu
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.