The Hilliard Ensemble

Na festival Konvergencie zavítal do Bratislavy už po druhýkrát britský vokálny súbor The Hilliard Ensemble, nepochybne jedno z najslávnejších vokálnych telies 20. storočia. Súbor ohlásil na budúci rok pri príležitosti štyridsiateho výročia koniec profesionálnej kariéry, ich účinkovanie na Slovensku tak bolo štvrtým a  zrejme posledným. Pred koncertom, na ktorom zaznel bachovský projekt Morimur, si členovia The Hilliard Ensemble našli v kaviarni Artforum čas na krátke stretnutie s publikom, ktoré moderoval Adrian Rajter.

Súbor The Hilliard Ensemble vznikol v roku 1974. Častým omylom býva spájanie mena ansámblu s jedným z jeho zakladajúcich členov, tenoristom Paulom Hillierom. V skutočnosti The Hilliard Ensemble nesú meno po alžbetínskom miniaturistovi Nicholasovi Hilliardovi (c. 1574–1619). Z pôvodnej zostavy, ktorú na začiatku tvorili okrem Hilliera ešte Paul Elliot a David James, je dnes v súbore už len kontratenorista David James. Ten si na začiatky súboru zaspomínal s typickým britským humorom: „Pôvodní členovia The Hilliard Ensemble pôsobili v katedrálnych zboroch. Ja som vtedy býval spolu s Paulom Hillierom, ktorý spieval v londýnskej Katedrále sv. Pavla. Jedného dňa prišiel s návrhom, aby som sa stal členom vokálneho kvarteta, ktoré by pôsobilo bez dirigenta. Rád som súhlasil. Za rohom našej skúšobne totiž sídlila nová francúzska reštaurácia. Dali sme si záväzok, že ak spolu vydržíme spievať dve hodiny, môžeme si tam dať dobrú večeru.“

História a súčasnosť
Súbor, ktorý v súčasnosti tvoria David James (kontratenor), Rogers Covey-Crump (tenor), Steven Harrold (tenor) a Gordon Jones (barytón), nadväzuje výlučne mužskou zostavou hlasov na stáročnú tradíciu anglickej hudby, vznik The Hilliard Ensemble však úzko súvisí i s tzv. hnutím starej hudby. „Sme súčasťou silnej anglickej tradície zborového spevu, ktorá je tvorená v značnej miere mužskými hlasmi. Na druhej strane pred štyridsiatimi rokmi nebol ešte taký rozšírený repertoár pre mužské a cappella kvarteto, vďaka ktorému sme dnes známi. Boli sme jedným z prvých takýchto komorných súborov, ktorých dnes existuje veľké množstvo. Na začiatku záujmu o starú hudbu v Anglicku bol David Munrow, ktorý založil súbor Early Music Consort dva alebo tri roky predtým, ako sme vznikli.

Potom nastal skutočný boom starej hudby,“ povedal na stretnutí s bratislavským publikom sympatický barytonista Gordon Jones. Do povedomia svetovej hudobnej verejnosti súbor vstúpil najmä interpretáciou diel stredoveku a renesancie, od začiatku však dôležitú súčasť repertoáru tvorila hudba 20. storočia. „Každý si myslí, že sme začínali so starou hudbou. No naše prvé programy v skutočnosti tvorila kombinácia renesančných diel a hudby 20. storočia, uvádzali sme napríklad skladby Benjamina Brittena. Takže hneď od začiatku sme sa snažili starý a nový repertoár spájať. Do nahrávacieho priemyslu sme však vstúpili s nahrávkami starej hudby, o hudbu 20. storočia nebol záujem. Tento stav trval možno polovicu našej kariéry,“ upresnil David James.

Na tejto situácii mali veľký podiel nahrávacie spoločnosti. Bývalý člen súboru John Potter v knihe o ECM Horizons Touched spomína, že medzi súčasných skladateľov, s ktorých nahrávkou diel vydavateľstvo EMI nesúhlasilo, patril napríklad Arvo Pärt. „Nahrávali sme pre label EMI reflexe, ktorý bol veľmi úzko spätý s hnutím starej hudby. To bol aj jeden z dôvodov, prečo sme dostali nálepku‚ súbor starej hudby. Mali veľmi zvláštnu pracovnú stratégiu. Povedali len: ‚V rámci päťročného kontraktu chceme od vás tri nahrávky ročne.‘ Vôbec sa ale nestarali, čo zo starej hudby budeme vlastne nahrávať. Tak sme produkovali tituly, vďaka ktorým sme síce získali široký repertoár, no v podstate ich nikto nekupoval. V závere našej spolupráce vznikol i nepríjemný epilóg, kedy nám vyčítali stratovosť. My sme do kontraktu vstupovali s presvedčením, že ide o nekomerčný projekt,“ povedal počas diskusie David James. Dôležitým medzníkom v kariére súboru bol začiatok spolupráce s mníchovským labelom ECM, ktorá začala v roku 1988 nahrávkou Pärtových Pašií.

Súbor neskôr nahral tiež Litánie tohto estónskeho skladateľa, výsledkom dlhoročnej spolupráce je v podstate i kniha Paula Hilliera pre Oxford University Press, ktorá dnes patrí k referenčnej literatúre o Pärtovi. „S ECM je to úplne iné. Nikdy celkom neviete, kedy presne budú vaše nahrávky vydané, ani v akom poradí sa napokon CD v predaji objavia. Viete však, že každému jednému titulu je venovaná enormná pozornosť, čo sa týka idey, predvedenia i spracovania, vrátane umiestnenia nahrávky na trh. Zaujíma ich tiež oveľa viac umelecká stránka veci. Nápady prichádzajú rovnako od vydavateľstva i od nás,“ porovnal skúsenosti s veľkým nadnárodným labelom a kultovým mníchovským vydavateľom Gordon Jones.

Dnes v diskografii i v koncertných programoch The Hilliard Ensemble možno nájsť nielen skladby Arva Pärta, ale aj Johna Cagea, Gavina Bryarsa, Jamesa MacMillana, Erkki-Svena Tüüra, Velja Tormisa, Eleny Firsovej, Alexandra Raskatova alebo Heinza Holligera. Dôležitou súčasťou repertoáru súboru sú premiéry. Patrí medzi ne napríklad uvedenie skladby Miroirs des Temps Unsuka China s Londýnskym filharmonickým orchestrom pod taktovkou Kenta Nagana v roku 1998. V roku 2008 súbor na Medzinárodnom festivale v Edinburgu prvýkrát uviedol poloscénický avantgardný koncert Heinera Goebbelsa I Went to the House But Did Not Enter, ktorý zopakoval o rok neskôr na Berliner Festspiele a na koncertoch v USA. Die Welt v recenzii premiéry s rešpektom písal o jasnom, zreteľnom zvuku vokálneho kvarteta. V roku 2009 súbor premiéroval až päť nových diel, medzi nimi i Et Lux od Wolfganga Rihma, ktorý členovia The Hilliard Ensemble naštudovali so známymi špecialistami na súčasnú hudbu Arditti Quartet.

Na otázku, ako sa spieva stará hudba paralelne s dielami súčasných skladateľov, odpovedal tenorista Steven Harrold, najmladší člen súboru, ktorý v roku 1998 nahradil Johna Pottera: „Všetko záleží od hudby. Súčasné diela nemusia byť nevyhnutne technicky náročné. Naopak stará hudba môže byť mimoriadne komplikovaná. Spojiť skladby Machauta a Heinza Holligera, ako to robíme v jednom z našich najnáročnejších programov, už predstavuje značnú záťaž, pretože kompozície týchto autorov kladú na interpretov hudobne i technicky mimoriadne nároky. No vo všeobecnosti možno povedať, že pri spievaní stredovekej, renesančnej alebo súčasnej hudby nepociťujeme rozdiel v nárokoch či príprave.“  Gordon Jones dodáva: „Hudba je hudba. V starej hudbe môže byť veľmi málo informácií o interpretácii, súčasní skladatelia môžu zaplniť stránky množstvom detailných pokynov. Rovnako však môžete dostať novú partitúru, v ktorej nie je takmer nič vyznačené.

Ide teda o podobný proces. Ak v notách nič nie je, je to férová hra. Ak sa skladateľ rozhodol nezapísať svoje predstavy o interpretácii, je na umelcoch, ako skladbu stvárnia.“ Pri naštudovaní skladieb súčasných skladateľov nevyhnutne dochádza k stretu predstáv tvorcu a interpretov. „Skladatelia reagujú rôzne. Sú takí, ktorí ponechajú interpretom pri narábaní s dielom značnú voľnosť. Tešia sa z toho, ako dielo zaznelo, často sú výslednou podobou pozitívne prekvapení. Iní majú veľmi presnú a veľmi detailnú predstavu, ako by skladba mala vyzerať. Tento prístup nám vyhovuje o niečo menej, pretože ako umelci uprednostňujeme tvorivý vklad,“ hovorí David James a Gordon Jones ho dopĺňa príkladom: „Stáva sa, že čo je na papieri, nie je nevyhnutne tým, čo chce skladateľ počuť. Stretli sme sa napríklad s niekoľkotaktovou skladbou, ktorá mala podľa autora trvať viac než desať minút. Nedokázali sme sa zhodnúť, autor napokon stiahol práva na predvedenie.“

Objavy i experimenty
Podľa už zmieneného textu Johna Pottera Early Music Discoveries and Experiments v Horizons Touched spolupráca s producentom a riaditeľom ECM Manfredom Eicherom dala „historicky poučeným“ interpretom „žolíka“ ignorovať historické poznanie, ak nevyhovuje ich umeleckým zámerom v súčasnosti. Do tejto kategórie nepatria len megaúspešné „crossoverové“ albumy s nórskym jazzovým saxofonistom Janom Garbarekom Officium (1998), Mnemosyne (1999) a Officium novum (2010), ale v istom zmysle aj projekt Morimur. Nahrávka, spájajúca do pôsobivého celku Bachove chorály a Partitu d mol pre sólové husle BWV 1004, vznikla v roku 2001 v spolupráci s huslistom Christophom Poppenom a nemeckou muzikologičkou Helgou Thoeneovou. Práve tá prišla s hypotézou, že slávne Bachove Sonáty a partity pre sólové husle z roku 1720 obsahujú skryté odkazy na liturgický rok, ale aj skladateľove osobné vyjadrenie smútku nad smrťou manželky Márie Barbary. (Názov CD Morimur je inšpirovaný nápisom na náhrobkoch Ex Deo nascimur / In Christo morimur / Per Spiritum Sanctum reviviscimus.)

Tieto zašifrované významy sú v notách realizované prostredníctvom citátov z protestantských chorálov a číselných šifier. (Najznámejším príkladom numerického kódovania je číslo 14 ako vyjadrenie mena Bach, ktoré dostaneme usporiadaním písmen a čísiel na základe vzťahu A=1, B=2, C=3 atď.) Podobná prax nebola u barokových skladateľov, a zvlášť u Bacha, neobvyklá, napríklad v kantátových dielach alebo v pašiách. Všeobecne známe chorálne nápevy dokázali veriaci v hudbe identifikovať aj bez textu ako novú významovú vrstvu, ktorá vstupovala do vzťahu so slovami a hudobným kontextom. Prekvapivým bol objav, že toto všetko je fragmentárne prítomné tiež v skladbách považovaných dovtedy najmä za „absolútnu“ inštrumentálnu hudbu. Zmienený muzikologický koncept neostal vďaka The Hilliard Ensemble len teoretickou konštrukciou, ale stal sa mediátorom fascinujúcich hudobných zážitkov. Skladba pre husle najskôr zaznieva v sólovej podobe prestriedaná chorálmi, no keď dospeje k svojmu vrcholu v podobe nádhernej Ciaccony, k tónom huslí sa pridávajú speváci a z komplikovaného pletiva kontrapunktických inštrumentálnych hlasov sa postupne vynárajú nápevy Christ lag in Todesbanden (Kristus ležal v okovách smrti), Wo soll ich fliehen hin (Kde by som mal hľadať útočisko) alebo Jesu, meine Freude (Ježiš, moja radosť).

Fantastický výkon Christopha Poppena a dokonalé hlasy spevákov z The Hilliard Ensemble sa podpísali pod výsledok, ktorý napriek diskusiám o detailoch teórie Helgy Thoeneovej nadchol kritiku i poslucháčov. „Spoznáte najznámejšie a najväčšie skladby v dejinách hudby v úplne novom svetle. Môže to zásadným spôsobom zmeniť váš pohľad na skladateľa, ktorého svet povyšuje nad ostatných,“ napísal v recenzii pre časopis Fanfare Martin Anderson. „Muzikologická stránka tohto projektu býva niekedy kritizovaná. Podľa niektorých ide o nesprávnu a vykonštruovanú teoretickú interpretáciu Bachovho diela. Stretávame sa preto občas aj s reakciami: ‚Toto nie je dobré.‘ Nemám to rád, odhliadnuc od teoretického konceptu, ide podľa môjho názoru o výnimočný hudobný zážitok. Okrem toho Morimur obsahuje predsa veľké Bachove diela. Hudba je v tomto prípade nad konceptom,“ povedal David James. „My musíme hlavne zaspievať, čo je v notách. Akademickú stránku projektu Morimur sme ponechali autorke muzikologického konceptu. Samozrejme, rozumieme myšlienke a musíme sa s ňou stotožniť, inak by sme na projekte neparticipovali,“ dodal Steven Harrold.

Na projekte Morimur, ktorý súbor v súčasnosti uvádza tri-štyrikrát ročne, s členmi The Hilliard Ensemble spoluúčinkuje nemecká sopranistka Monika Mauch, ktorú David James počas diskusie v Bratislave s humorom označil ako „honorary man“. „Celé roky sme hľadali sopranistku, ktorá by hudobným cítením i hlasom dokonale ladila so zvyškom súboru. Stretli sme množstvo fantastických speváčok, no nikdy to nebolo celkom ‚ono‘. Toto je pre nás ideálna kombinácia,“ upresnil dôvod jej prítomnosti v mužskom kvartete David James. Krehká symbióza sólových huslí a kvarteta hlasov kladie na výkon spevákov špecifické nároky. „Jednou z požiadaviek je presne nastúpiť do rýchlo plynúcich inštrumentálnych figurácií. Ďalším problémom je zvukový balans medzi husľami a hlasmi. My speváci sme v barokovej hudbe zvyknutí spievať melódiu, v tomto projekte väčšinou ale vytvárame k sólovému partu huslí akési basso continuo,“ pomenovala technické špecifiká Monika Mauch a David James ju doplnil: „Špecifickou požiadavkou je tiež, aby kombinácia chorálov a ciaccony nepôsobila príliš umelo, vykonštruovane, a aby sa línie navzájom prirodzene prelínali a dopĺňali. Myslím, že toto sa nám vcelku dobre podarilo a máme to zažité. Stáva sa mi, že keď skladbu počujem v sólovej podobe, automaticky sa mi v hlave začínajú vynárať príslušné chorálne nápevy.“

Uvedenie projektu Morimur v Bratislave bolo výnimočným zážitkom (viac v recenzii Jany Lindtnerovej v HŽ 10). A čo čaká súbor v poslednom roku ich kariéry? Podľa vlastných slov sa hudobníci vrátia k dielam, ku ktorým si počas štyridsaťročnej kariéry vytvorili špeciálny vzťah. Napríklad k Gesualdovým Tenebrae, Bachovým motetám, ale tiež k skladbám, ktoré boli ansámblu dedikované.

 

X

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020