Čo počúva... Albert Marenčin, spisovateľ

Akú hudbu mám rád? Podľa mňa je hudba skôr vecou ducha ako ucha – závisí od vrodených sklonov a dispozícií, záľub, vkusu, senzibility, výchovy a sebavýchovy, nehovoriac o životnom prostredí a kultúre toho, čo ju tvorí a vníma. Každá etapa ľudského života, každý vek má svoju náladu či atmosféru, ktorá sa premieta do rytmu a melódie, no niektoré rytmy a melódie sa v nás zakorenia a sprevádzajú nás potom celý život.

Narodil som sa a rané detstvo prežil na dedine, presnejšie za dedinou, na samote, v prostredí, kde na hudbu a spev nebolo času ani pomyslenia, pretože starorodičovský mlyn zamestnával každého člena rodiny od svitu do mrku – a do úmoru. A navyše, nemal som priateľov ani súrodencov, žil som ako jediné dieťa vo svete dospelých.

Mojím prvým hudobným zážitkom boli vianočné koledy spievané pod našimi oknami premrznutými chlapčiskami. Mal som vtedy asi dva roky, ale tie koledy vo mne znejú dodnes. V lete to bola zase cigánska muzika a spev na dedinských zábavách, ktorých vzdialené ozveny k nám doliehali za tichých nedeľných večerov. Neskôr pribudol gramofón toho najstaršieho typu, s kľukou a trúbou, ktorý dostal môj otec ako oneskorený svadobný dar aj s tuctom platní. Boli to samé clivé maďarské „halgatóvy“, ktoré sme počúvali so zatajeným dychom, vychutnávajúc ani nie tak melódie (dosť podobné tým našim – ťahavým), ako skôr technický zázrak, ktorý najmä moju babku privádzal zakaždým do úžasu. Rovnaký, ak nie ešte väčší úžas, som zažil i ja sám o pár rokov neskôr, keď ma babka – už ako školáka – vzala do kostola, kde som prvýkrát v živote počul mnohohlasnú hrmavicu organu. V prvej chvíli som sa zľakol – tá hrmavica mi burácala rovno nad hlavou –, no po čase som jej prišiel na chuť. Možno preto, lebo organista chvíľami preludoval variácie na ľudové piesne, ktoré som už poznal zo školy.

Takéto boli začiatky môjho „hudobného života“, do ktorého som vstúpil bez akejkoľvek prípravy, a bez školenia ho vlastne prežívam dodnes. Jedného dňa, už ako gymnazista, som počul svojho ujca hrať na tárogató. Boli to len nesmelé pokusy o vylúdenie melódie, no aj tak ma jeho zamatový zvuk očaril a bol by som si na ňom tiež rád zahral, avšak ujco si ho úzkostlivo strážil. A tak som sa po čase pokúšal hrať aspoň na fúkacej harmonike v nádeji, že svojou hrou raz očarím svoje spolužiačky. No nedospel som nikdy tak ďaleko, že by som si bol trúfal hrať aj pre iné ucho ako pre svoje vlastné.

Melódie a rytmy mojich prvých hudobných zážitkov ma poznamenali na celý život. Tanečný rytmus, najmä polky, valčíka a tanga, a clivé melódie na sentimentálne verše, ktoré som si neskôr vyradíroval z pamäti, hoci z môjho dnešného pohľadu mali svoje čaro nechceného, utvárali moju hudobnú senzibilitu a vytvorili vo mne akési rytmicko-melodické archetypy, ktoré potom určovali škálu mojich hudobných záľub. Ani v neskorších rokoch, ako gymnazista v Prešove a bratislavský vysokoškolák (to už bola vojna, fašizmus a Slovenský štát), som túto hranicu, čiže „svoj tieň“ neprekročil: mal som rád a v duchu si pospevoval melódie GejzuDusíka aj staršie slovenské tangá a zo vzdoru české pesničky Silnice šedivá, Cikánko, ty krásna, Škoda lásky, Ježkove pesničky v interpretácii Voskovca a Wericha, aj sovietske revolučné piesne Izáka Dunajevského, ktoré mi dodnes znejú v ušiach.

Ale v tom istom čase som prišiel prvý raz do kontaktu aj s „vážnou hudbou“, s operou, baletom, so symfonickými skladbami, koncertami... Mojou prvou operou bol GounodovFaust a Margaréta s Arnoldom Flöglom v role Mefista, prvým baletom ŠeherezádaRimskeho-Korsakova a BorodinovePolovecké tance s nezabudnuteľnou Mimi Vasilievou a Füssegerom. Prvý koncert som zažil vo vtedajšej „vládnej budove“. Opery a koncerty boli v nasledujúcich desaťročiach, v Bratislave i v povojnovom Paríži, pravidelnou súčasťou môjho „kultúrneho života“, najmä v posledných desaťročiach, keď z manželkinej iniciatívy chodievame na koncerty pravidelne. Rokmi sa moje hudobné zážitky ustálili na dielach a autoroch, ktorých som si obľúbil a ku ktorým sa rád vraciam – som v rozpakoch, keď sa ich pokúšam zoradiť do nejakej pomyselnej hierarchie. Sú chvíle, keď sa mi žiada Beethovena alebo Musorgského (prežívať s nimi dramatické vzruchy), inokedy sa mi zacnie po Čajkovskom či Mozartovi, po melodike Smetanu, Dvořáka či Verdiho, alebo našich ľudových piesní, premietnutých do Moyzesových či Zeljenkových symfonických skladieb – a sú desiatky a možno stovky melódií, diel a autorov, ktorých by sa mi tu žiadalo spomenúť, pretože sa mi tak či onak vryli do pamäti a do srdca.

Ako filmár som mal do činenia aj s hudbou a hudobníkmi, ktorí robili filmovú hudbu, presnejšie hudbu k filmom, a po rokoch som pochopil ich tvrdenie, že najlepšia filmová hudba je tá, ktorú divák nepočuje – ktorá sa nevtiera, nevnucuje, ale splýva s príbehom, nenápadne ho podporuje a umocňuje dramatické emócie. Aj ako surrealista mám s hudbou svoje skúsenosti: surrealisti totiž podľa vzoru Andrého Bretona hudbu odmietajú, vidia v nej prekážku duchovnej aktivity, ktorá podlamuje bdelosť intelektu a uspáva imagináciu, takže som medzi nimi bielou vranou. Celý svoj tvorivý život som prežil v polygamii s filmom aj surrealizmom a s hudbou všetkého druhu – s ľudovou aj symfonickou, s jazzom aj so šansónmi, s trávnicami aj s Beethovenovou Deviatou, s ČajkovskéhoPatetickou a ŠostakovičovouLeningradskou, s Musorgského Kartinkami, pričom táto „vážna“ hudba nevylučuje „ľahkú“ – Beňačková ani Gruberová nezatienia EdithPiaf, ani Šaljapin či CarusoLipu, alebo Brela... Mám rád hudbu a mám z nej pôžitok a to je asi hlavné kritérium každého umenia.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.