...v jeden letný deň r. 1968 prišiel muzikológ a kritik Igor Vajda, aby ma v mene tvorcov idey Hudobného života (Mariána Juríka a Petra Faltina – v úzadí nepochybne aj Igora Vajdu) oslovil, či by som nechcela byť prvou internou redaktorkou rodiaceho sa dvojtýždenníka...
.png)
Do októbra r. 1968 som – ako absolventka hudobnej vedy na FFUK – pracovala v denníku Smer v Banskej Bystrici ako redaktorka oddelenia kultúry. V tom čase som dostala z časopisu Slovenská hudba výzvu na napísanie príspevku Ťažkosti hudobného kritika na vidieku. Zakrátko vyšlo na stránkach tejto hudobnej revue moje vyznanie Kto som, odkiaľ prichádzam, kam idem? Na základe toho prišiel v jeden letný deň r. 1968 do redakcie Smeru muzikológ a kritik Igor Vajda, aby ma v mene tvorcov idey Hudobného života (Mariána Juríka a Petra Faltina – v úzadí nepochybne aj Igora Vajdu) oslovil, či by som nechcela byť prvou internou redaktorkou rodiaceho sa dvojtýždenníka...
S akou radosťou! Mariána Juríka (ale aj Richarda Blecha – dvoch popredných dlhoročných redaktorov oddelenia kultúry mládežníckeho denníka Smena), som už poznala aj osobne. Uverejňovali moje prvé študentské pokusy v hudobnej publicistike a kritike. A Peter Faltin? Bol najväčším talentom mladej slovenskej muzikológie, človekom s fenomenálnymi vedomosťami, ktorému však na tvári nikdy nechýbal chlapčenský úsmev. Igor Vajda bol zasa Janáčkom inšpirovaný „potulný šílenec“ – ako sa sám podpisoval na listy a pohľadnice, ale aj autorita hudobno-dramatickej kritiky. Jeho hodnotenia operných inscenácií, uverejňované v Slovenskej hudbe i v časopise Film a divadlo, podnes priam obrazne opisujú a hodnotia dobové inscenácie Opery SND i ďalších dvoch slovenských operných scén. Akoby som neprijala ponuku od takýchto vzorov mladosti!
Do plánov na zmenu života „vidieckej redaktorky“, ktorá z povinnosti dennikárky písala nielen o operných ale aj činoherných premiérach, či o folklórnych festivaloch vo Východnej a v Detve, pripravovala interview so spevákmi populárnej hudby, s dirigentmi zborových telies od Čadce po Banskú Bystricu, dychových vojenských hudieb, ale aj s ľudovými vyšívačkami a páračkami peria, zvonoolejármi, učiteľmi hudby na vtedajších Ľudových školách umenia, ba i s komunistickými funkcionármi krajského formátu (ktorí mohli v obrodnom roku 1968 pomôcť pri obnove organových koncertov v katolíckych kostoloch Banskej Bystrice, čo mi neskôr pri previerkach zavarilo aspoň tak, ako články proti okupácii...), nuž, do povinností vidieckej redaktorky s muzikologickým diplomom odrazu vstúpil fenomén Hudobného života vo „veľkom meste“...
No ešte predtým, do tohto pestrého a poučného žurnalizmu, akoby nadstavby vysokej školy, prišiel august 1968, okupácia Československa, nočné vyčkávanie vojakov v redakcii a následné vyvedenie novinárov z budovy Smeru pod samopalmi sovietskych vojakov, ktorých sme dlhé roky považovali za osloboditeľov, dusno v duši, na srdci, vysedávanie na zemi pred tankami, ktoré parkovali pred zatvorenou a stráženou redakciou, v „ilegalite“ vydané a rozdávané výtlačky Smeru – a v nich články proti obsadeniu krajiny cudzími vojskami, s plnými menami tých, ktorí nekalkulovali s budúcnosťou (lebo i takí predvídavci sa už v tých dňoch našli!) A na pamäti neblahá povesť Banskej Bystrice ako „slovenskej Tirany“, čo sa v nasledujúcich desaťročiach normalizácie opäť potvrdilo. To všetko zavážilo pri rozhodovaní o budúcnosti. Z takejto Banskej Bystrice som začiatkom jesene 1968 odchádzala.
V októbri 1968 som prvý raz vstúpila do redakcie Hudobného života na 4. poschodí bývalej Volgogradskej ul. č. 8, iba zopár domov od povestného bistra Tulipán, kde sa v ohnivých diskusiách stretávali študenti VŠMU, redaktori z blízkych redakcií i študenti filozofickej a právnickej fakulty. V redakcii nebolo nič – len stôl, stolička a jeden písací stroj. Hudobný život nemal veľa materiálnych statkov – ale nechýbali mu ideály, ciele, odvaha a elán vtedajšej redakčnej rady, tej, ktorá bola napísaná a menovaná – vtedy i so šéfredaktorom a redaktorkou – v tomto zložení: M. Jurík – šéfredaktor, PhDr. Peter Faltin, CSc. – predseda, Terézia Ursínyová – redaktorka, prom. hist. Naďa Földváriová, Juraj Hatrík, prom. hist. Naďa Hrčková, PhDr. Ivan Stanislav a Ivan Úradníček. Nechýbala mu veľkorysosť vydavateľa (Ministerstvo kultúry SR vo vydavateľstve Obzor, kde bol vtedy riaditeľom hrmotný, no osvietený Dr. Dezider Orlovský). V tejto interno-externej zostave sa formovali témy budúceho hudobného dvojtýždenníka. Kolektív postupne doplnil externý technický redaktor Vojtech Solčanský a neskôr vytúžená sekretárka redakcie, pani Anna Pavešicová, ktorá bola nielen decentným svetielkom našich životov, ale vyše dvadsať rokov i prepotrebným poslom k externým šéfredaktorom. Všetci títo prvolezci si zaslúžia byť vymenovaní.
Veľký deň vydania 1. čísla Hudobného života nastal 14. februára 1969. Hudobný život vychádzal spočiatku na ôsmich stranách formátu A3, ktorý sa zachoval – aj s počtom strán (až na dvojčísla) – niekoľko desiatok rokov. Tlačili nás Západoslovenské tlačiarne v Nitre, kam sa každé dva týždne cestovalo autobusom na korektúry, s poznávaním ďalších krásnych remesiel, tentokrát tlačiarenských. Pravdaže, k dispozícii neboli redakčné či vydavateľské osobné autá. Cestovalo sa autobusovými linkami – od „Avionu“ do Nitry...
Novinový formát HŽ mal demonštrovať aktuálnosť a svieži hudobný výzor – na rozdiel od tradične koncipovaných muzikologických revue, ku ktorým patrila i vážená, v šesťdesiatych rokoch neobyčajne progresívna Slovenská hudba. Hudobnému životu prialo pri zrode nielen demokratické ovzdušie vtedajšej spoločnosti a idealizmus menovaných hudobných nadšencov, ako aj ich nekonečná viera, že takýto novinový formát sa na malom Slovensku uživí, ale aj vtedajšie Ministerstvo kultúry, žičlivosť ľudí z hudobno-kritickej obce a všeobecná túžba po zvýšení záujmu o hudbu nielen zo strany úzkej obce odborníkov, ale i širšej kultúrnej verejnosti. Pravda, počítalo sa aj s odberateľmi časopisu na ĽŠU a učiteľmi hudobnej výchovy na základných školách, čo sa nerealizovalo do bodky. Hudobný život začal vychádzať v relatívne vysokom náklade 2500 kusov, čo bolo (na odborný časopis) odhadom reálne...
V úvodníku 1. čísla HŽ vyslovil jeho šéfredaktor Marián Jurík o. i. takéto ciele nového slovenského časopisu: „...Chceme hudbe vrátiť celospoločenskú platnosť, angažovanosť, ktorú má od svojho vzniku. Radi by sme poskytli aj dostatok informácií o svetovom hudobnom dianí a nových cestách hudobného vývoja. Chceme držať ruku na tepe doby a ísť s jej duchom... Našou ctižiadosťou bude vyhovieť záujmovým oblastiam širokého poslucháčskeho zázemia. Preto budeme potrebovať aj vašu pomoc. Pozývame vás k spolupráci a k spoluvytváraniu profilu nášho časopisu.“ Podarilo sa čosi z týchto krásnych ideálov udržať až podnes? Myslím si, že áno. Dokonca ich nasledovníci rozvinuli a prehĺbili. Aj s M. Juríkom, ktorý sa po r. 1989 na istý čas do HŽ vrátil ako staronový šéfredaktor.
Čo priniesol nový časopis? Pravidelné úvodníky na 1. strane, ktoré neboli avizovaním ponúkaných článkov, ale osobnými vyznaniami, s deklarovanými názormi autorov. Spomeniem čo len Hatríkovu úvahu Žiť svoje myšlienky (pred mimoriadnym zjazdom Zväzu slovenských skladateľov), alebo nezabudnuteľný, v HŽ publikovaný príhovor vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka na otvorení BHS 4. mája 1969, kde o. i. povedal tieto krásne – vskutku básnika hodné – myšlienky: „Ak je pravda, že hudba je umením najuniverzálnejším, najtotálnejším, pretože často v dramatickej skratke obsahuje v sebe celé dejiny sveta a človeka, dejiny ľudskej civilizácie, je pravdou aj to, že obsahuje v sebe dejiny ľudského srdca. Každý hudobný prejav, ktorý je umeleckým tvarom, je pre vnímavé ľudské srdce sviatkom, umožňuje človeku, aby lepšie chápal sám seba, aby samého seba poznával v súvislostiach, ktoré unikajú jeho každodennému životu... Bolo by zaiste možné hovoriť ešte veľa na okraj tejto udalosti, ale slová vyslovené pred hudbou, sú slová do vetra. Viac než hocijaké slovo zaváži jediný tón hudby.“
Dostávate do rúk prvé číslo nášho časopisu. Jeho štart práve v tejto dobe možno niekoho prekvapí a možno vyvolá aj nedôveru. Zrod Hudobného života sa už pripravoval dávnejšie a domnievame sa, že práve dnes si máme čo povedať aj o hudbe. O hudbe v celej šírke, vo všetkých známych i menej známych podobách, tak ako naplňuje náš každodenný život. [...]
Slovenský hudobný život sa za posledných desať—pätnásť rokov rozrástol do úctyhodnej šírky, vzniklo a vzniká množstvo problémov, ktoré budeme chcieť riešiť. Chceme ich však riešiť ako súčasť celej slovenskej kultúry a umenia, chceme hudbe prinavrátiť celospoločenskú platnosť, angažovanosť, ktorú má od svojho vzniku. Radi by sme poskytli aj dostatok informácií o svetovom hudobnom dianí a nových cestách hudobného vývoja, chceme držať ruku na tepe doby a ísť s jej duchom.
Sme si vedomí, že písať o hudbe nie je ľahké, že hudba má dnes mnoho tvárí a podôb. Našou ctižiadosťou bude vyhovieť záujmovým oblastiam širokého poslucháčskeho zázemia, a preto budeme potrebovať aj vašu pomoc. Veríme vo vzájomnú spoluprácu, očakávame vaše názory i námietky, ktoré by sa mohli pre nás stať barometrom. Pozývame vás k spolupráci a k spoluvytváraniu profilu nášho časopisu.
Úvodník Hudobného života 1/69
Kto bude písať o hudbe?
Nemyslím tým štúdie a knihy o hudbe. Ale recenzie, referáty, glosy a najmä kritiky – jednoducho mám na mysli hudobnú publicistiku. [...]
Skutočnosť je totiž taká, že počet hudobných publicistov, zvlášť kritikov, v posledných rokoch klesá – v nepriamej úmernosti k počtu absolventov hudobnej vedy a výchovy, ktorých Filozofická fakulta Univerzity Komenského nikdy nevyprodukovala také množstvo. [...]
Je to značne paradoxné, zvlášť keď sa tohto roku splnila dlhoročná túžba mať na Slovensku noviny o hudbe – myslím tým na časopis, ktorý držíte v ruke. [...]
Pokúsim sa poukázať na niektoré príčiny tohto stavu. Nemyslím si, že to bude výpočet vyčerpávajúci (o tom by bolo možné napísať siahodlhú štúdiu, po ktorej by mohla nasledovať dlhotrvajúca diskusia) [...]
Na prvom mieste spomínam výučbu na vysokej škole – nie však preto, aby som snáď katedru hudobnej vedy a výchovy označoval za hlavného vinníka. Nebola by to totiž pravda – už aj preto nie, že väčšina odmlčaných kritikov (spomínaných v tomto úvodníku) sa formovala práve na nej – a ich hlavným pedagógom bol Dr. Jozef Kresánek. Domnievam sa však, že určitá revízia osnov by bola pre rast nádejných adeptov veľmi prospešná.
Omnoho väčšieho vinníka vidím však v nezáujme – presnejšie v nezáujme našej tlače o hudbu. [...] Lenže tento nezáujem časopisov je odrazom miesta hudby v našom spoločenskom živote. ... Hudba, ktorá sa na Slovensku emancipovala i tak dosť neskoro, je dnes v tieni mladších umeleckých odvetví – filmu a televízie. Tie si totiž nevyžadujú toľko predbežnej výchovy. A v škole ju mládež aj tak nedostane v žiadúcej miere. [...]
Nemalý podiel na úniku z radov kritikov má aj veľká časová réžia, ktorú si toto povolanie vyžaduje. Hudobná kritika je doslova želiarčinou, pretože tí, ktorí sa jej venujú ju robia popri inom zamestnaní (za smiešne malý honorár, ktorý – rozpočítaný na čas, strávený cestou na hudobné podujatie a späť, vlastnú dĺžku podujatia, napísanie kritiky – vydá číslicu niekoľkých korún hodinovej mzdy!); samozrejme, že táto činnosť si vyžaduje i permanentné štúdium a predbežnú prípravu – ak nemá skĺznuť do púhej rutiny!!!
Nebolo by správne zamlčať, že i podráždené reakcie hudobných tvorcov (skladateľov, interpretov) na záporné súdy, nedodávajú chuti píšúcim. Ak sa „postihnutí“ niekedy i oprávnene sťažujú na ostrosť formulácií kritikov (hoci platí stará známa pravda, že je lepšie najzdrcujúcejšie odsúdenie, než totálne mlčanie), nemali by sa uchyľovať k zákulisným intrigám, ohováraniam, ba i pokusom o znemožnenie kritikovej existencie. A vôbec by sa už nemalo stať – lebo aj to sa stáva, aby bol kritik znenávidený preto, že sa pochvalne rozpísal o inom (skladateľovi, interpretovi). Vari úspech jedného zatieňuje iného?
A tak sa napokon ukazuje, že problematika písania (toho novinárskeho) o hudbe je predovšetkým problematikou etickou.
Igor Vajda (Hudobný život 20/69)
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.