Orchestrálne skladby Mortona Feldmana sa nehrávajú príliš často a ani presvedčivých nahrávok nie je veľa. O to viac potešila správa, že pražské centrum súčasného umenia DOX otvorilo svoju novú multifunkčnú sálu siedmeho apríla práve koncertom z orchestrálnej tvorby mimoriadneho amerického modernistu.
Ak nerátame operu Neither (1977) pre jediný soprán a orchester a 3 skladby pre zbor a orchester zo 70. rokov, Feldman skomponoval dovedna až 22 orchestrálnych kusov, z toho 7 pre sólový nástroj či hlas s orchestrom. V Prahe zazneli tri: Structures for Orchestra (1962), Piano and Orchestra (1975) a Violin and Orchestra (1979). Hlavný organizátor koncertu (Ostravské centrum novej hudby) ich označil ako „zásadné“, čo bol väčšmi „marketingový“ ťah než objektívne zhodnotenie ich miesta v kontexte vývoja skladateľovho myslenia. Akokoľvek, bol to skvelý a náročný koncert, z interpretačného i poslucháčskeho hľadiska. Najväčšiu zásluhu má na ňom Petr Kotík, ktorý už v minulosti venoval Feldmanovmu dielu mnoho elánu, energie i interpretačných a organizačných aktivít. Nebola to pod jeho taktovkou premiéra, pretože všetky tri diela uviedol už predtým s Janáčkovou Filharmóniou Ostrava na festivale Ostravské dni a dokonca aj v Lincolnovom Centre v New Yorku. Premiéru mal však orchester, pretože v Prahe ich Kotík po prvýkrát naštudoval so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu (SOČR).
Dielo Klavír a orchester, ktorým sa koncert začal, je úžasnou ukážkou Feldmanovho neobvyklého prístupu k forme. Dirigent i klavirista Daan Vandewalle pochopili skladateľov „dekonštrukčný“ zámer a zmocnili sa ho s nadhľadom, aký je pre empatickú interpretáciu Feldmanovej dezintegrovanej hudby zrejme nevyhnutnou podmienkou. Ako všetky jeho skladby pre sólový nástroj (resp. hlas) a veľký orchester, ani toto nie je koncert pre klavír a orchester v tradičnom chápaní koncertnej hudobnej formy, pretože klavírny part, napriek istej autonómnosti, nie je voči ďalším nástrojom či nástrojovým skupinám hierarchicky nadradený. Nedominuje, ale iniciuje zvukové eventy a komunikuje so zvukovými eventmi ďalších nástrojov. Na rozdiel od svojich avantgardnejších skladateľských spolupútnikov, ktorí otvárali tradičné formy v čase a do priestoru, Feldman formu dekonštruoval zvnútra tak, aby vytvoril kohézne zvukové kontinuum s viacerými mobilnými centrami, komunikujúcimi navzájom v nečakane sa objavujúcich diagonálnych plánoch. Z hľadiska tonality a kontrapunktických konvencií nemajú takto organizované tónové bloky príliš logické vysvetlenie, čo si vyžaduje hlbšiu afinitu s autorovým myšlienkovým svetom zo strany interpretov, pre čo sú Kotík a Vandewalle ideálna voľba. Rovnako ako Conrad Harris pre interpretáciu vyše hodiny dlhej kompozície Husle a orchester, ktorá vyplnila druhú časť večera. Tá je dokonca ešte obťažnejšia, pretože v nej sólista doslova zápasí s dynamikou tak, aby „uhral remízu“ s orchestrom, ktorý mu zápas ani v najmenšom neuľahčuje. V obidvoch skladbách plnia klavír a husle funkciu akýchsi prostredníkov medzi zvukom a jeho zafarbením. Nie náhodou Feldman, zanietený vykladač a obhajca poetických princípov abstraktného expresionizmu, nazýval nástroje vo svojich kompozíciách „šablónami“ (stencil) na premaľovanie prirodzeného zvuku; to nástroj vytvára (kultúrnu) farbu tónu a potláča bezprostredné (fyzikálne) vlastnosti zvuku. Vandewalle a Harris vybojovali presvedčivú remízu, čím vlastne dosiahli zaslúžené víťazstvo. Sledovať ich trojnásobnú virtuozitu – inštrumentálnu (technická náročnosť partu), koncentračnú (nie je vôbec ľahké orientovať sa v tektonicky dezintegrovanej atonálnej forme a udržiavať v strehu vnímanie a ostražitosť pri koordinovaní nástrojových interakcií a súhier v záujme presvedčivosti celku) i estetickú (hrať pomalé tempá a dynamiku „na hrane“ s ohľadom na krásu zvuku) – bol najväčší zážitok večera. O to viac, že trval celú hodinu a pol (asi 23 + 65 minút)!
Medzi dvomi „koncertnými“ skladbami zazneli, ešte pred prestávkou, kratšie (asi 8 min.) Štruktúry pre orchester (1962). Skladba, v ktorej sa Feldman, podľa vlastných slov, snažil zachytiť v čo najpresnejšom notovom zápise nepredvídateľné (resp. málo predvídateľné) vlastnosti hudby. Že by svojská koketéria s cageovským indeterminizmom? Nech už bol jeho poetický zámer akýkoľvek, skladateľ sa v diele charakteristicky pohral s nástrojovými timbrami, krehkou dynamikou a neobvyklými rytmickými štruktúrami. SOČR pod Kotíkovým vedením zvládol toto napätie excelentne. Celý koncert bol vskutku nesmierne intenzívny zážitok, akých moderná orchestrálna tvorba ponúka ako šafranu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.