Keď túžim ujsť už od dejín,
od vrážd a lží a zlodejín,
nie, nemusím si pustiť plyn –
len v Štefánke si pustím splín...
To je začiatok piesne Štefánka tango, v ktorej som – s láskavým súhlasom pani Marienky aj Sašky – otextoval Iljovu melódiu. Je to tak, vždy, keď zablúdim do Štefánky, si tam púšťam ten splín – a k tomu splínu patrí vždy aj spomienka na Ilju. Keď som prišiel v roku 1954 študovať do Bratislavy, ubytoval som sa na priváte na Gunduličovej 1/a. Moja škola – Vysoká pedagogická – bola na Kalinčiakovej ulici, teda dosť ďaleko, zato do Štefánky som to mal iba na skok, a tak som tam neraz už ráno uviazol – a do školy som sa v ten deň už vôbec nedostal. Veď aj Štefánka bola dobrá škola. V boxoch jej ľavého krídla – toho, čo malo okná na Palisády – sedávali osobnosti ako Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Emo Bohúň. Všetci napospol to boli umelci, ktorí nemohli, respektíve ani nechceli mať nič spoločné s vtedy vládnucim socialistickým realizmom. A vždy medzi nimi sedel aj Iljov otec. Takže, hoci som bol od Ilju o štyri roky mladší, skôr než s Iljom skamarátil som sa s jeho otcom. Bol to človek, ktorému nechýbal humor – ani ten čierny. Spomínam si, ako si rád zapolitizoval: „Tých, ktorých by pred Stalinovou smrťou obesili, odsudzujú po jeho smrti už len na doživotie. Svitá na lepšie časy!“ Ale keď nepolitizoval, rád sa pán Zeljenka rozhovoril aj o synovi. Ilja už mal za sebou prvé skladby a jeho otec bol na ne hrdý. Synovia chodia do iných kaviarní ako ich otcovia, Ilja chodil častejšie do Savojky, v Štefánke sa ukázal len kedy-tedy – z otcových chválospevov sa mohol potešiť len sprostredkovane, keď mu ich niekto zreprodukoval. No hoci sedával v inej kaviarni, Iljove myšlienky vyrastali z rovnakého, v socialistickom realizme absentujúceho podhubia, v akom si v Štefánke hovel jeho otec.
Vynechať socialistický realizmus – to bol vtedy nielen dobrovoľný či nedobrovoľný postoj, ale aj dôležitá podmienka, aby v pravej chvíli mohla nastúpiť nová, slobodomyseľná garnitúra, do ktorej sa zaradia práve tí vynechávači. Milan Rúfus so svojím právom na smútok, na výtvarnú modernu nadväzujúci Galandovci, vo filme Uher a Grečner – a v hudbe Ilja a jeho generácia. Nemusím o tom veľa hovoriť – všetko je to výborne zaznamenané v tých dvoch zväzkoch Ilja Zeljenka, Rozhovory a texty. Vzácne sú všetky tie rozhovory, jeden z najvzácnejších je ten posledný, čo Ilja poskytol Tinke Čornej, no unikátnym dokumentom aj artefaktom sú záznamy Vladimíra Godára z 11 stretnutí v rokoch 2004–2006.
Je šťastím umelca, keď má – ako kedysi Goethe – svojho Eckermanna. No keby som smel mať na pustom ostrove iba jednu knihu, dal by som pred Goetheho rozhovormi s Eckermannom prednosť Godárovým rozhovorom so Zeljenkom. Na hĺbke aj verbálnom pôvabe tých rozhovorov má rovnakú zásluhu nielen ten, čo odpovedá, no i ten, čo sa pýta. A to už je čo povedať – veď Ilja vládol nielen tónom, ale aj slovom. Hovoriť s ním býval aj divadelný pôžitok. Spomeňme si, akú dynamiku mala jeho reč. Harold Pinter hovorí, že dobrú divadelnú repliku napíše každý dramatik, ale dobrú pauzu len majster. Ilja bol majster dobrej repliky aj dobrej pauzy. Navyše všetko sa to odohrávalo aj na jeho tvári. Aj mimikou, aj očami vedel dať najavo, že hľadá správne slovo. Čiže nesprávne slovo. Lebo len nesprávne slovo je tým správnym slovom, čo vie vdýchnuť dušu celej básni. A Ilja bol aj básnik.
Dobre si s ním pri hľadaní správneho nesprávneho slova rozumel aj Vladimír Godár. Malý príklad. Pri jednom z ich stretnutí sa Ilja zmienil, že videl v televízii nejakého fyzika, čo pátral vo vesmíre po Božskej trojici. Objavil tri druhy kvarkov a doniesol si k tomu aj obrázky. „Starý pán,“ hovorí Ilja, „začal na staré kolená veriť, aby predišiel nejakej kalamite v tej čistiarni.“ Vladimír Godár sa opýta: „V očistci?“ A Ilja, spokojný, že má v rozhovore pohotového partnera, čo uhádol jeho básnickú hádanku, už iba prikývne. „Hej.“
Takýmto „hej“ by som aj ja rád prikývol Iljovi Zeljenkovi, Vladimírovi Godárovi aj vám všetkým, spolutvorcom aj čitateľom tejto dvojzväzkovej výnimočnej knihy.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.