Siedmy ročník nášho jazzového festivalu uprostred tasmánskej „zimy“ bol podľa mojich očakávaní opäť úspešný. Svedčí o tom aj 37 koncertov na 18 miestach za účasti množstva hudobníkov, spevákov a tanečníkov. S odstupom času by podtitulom tejto úvahy mohlo byť niečo v zmysle: „Ako organizovať jazzový festival, neodradiť obecenstvo a nestratiť rešpekt jazzových hudobníkov...“.
K tejto myšlienke ma priviedla epizóda, ktorá sa stala počas tradičného rozhlasového prenosu na začiatku festivalu. V piatok 25. júla sa do foyer devonportského Entertainment and Convention Centre „presťahoval“ tím ABC Radio National a v celotasmánskom priamom prenose vysielal rozhovory s vybranými osobnosťami, ako aj živé hudobné vstupy. Spolu s kontrabasistom Nickom Haywoodom a bubeníkom Allanom Brownom (oficiálna festivalová „rytmika“) som sedel v úzadí, pripravený sprevádzať festivalové „hviezdy“. Ku koncu vysielania sa však do hrania pustila dvojica gitaristov (muž a žena), ktorých hudba prináležala k jazzu podobne ako cukor k bryndzovým haluškám. Po nepublikovateľnej reakcii som sa nahlas pýtal sám seba: „Čo to znamená?“ Nick s Allanom jednohlasne (a trochu sarkasticky) dodali: „Ty si hudobný riaditeľ!“ Niekoľko týždňov po festivale sa k situácii vraciam s pocitom Johna Wayna, ktorého transport prepadli indiáni. Mal by som okolo festivalu rovnako postaviť „obranný val“ a pripraviť sa na boj? Keď sa klaviristu George Shearinga pýtali na hudbu, ktorá sa mu nepáčila, namiesto konštatovania o „zlej hudbe“ použil typické anglosaské odmietnutie bez zbytočnej urážky alebo povýšeneckého postoja: „It’s not my cup of tea.“ Prípadne dodal, že aj táto hudba môže niekomu inému pripadať „božská“. Bohužiaľ, tento postoj, ktorý sa zhoduje s tým mojím (po tom, ako som sa celý život venoval aj hraniu populárnej hudby, by bolo úplné dištancovanie sa nelojálnosťou), nemožno aplikovať na uvedenú situáciu z jednoduchého dôvodu. Dvojica spomínaných gitaristov prezentovala typickú popmusic bez najmenšej stopy po blues (o swingu ani nehovoriac) priamo na jazzovom festivale!
Opätovne som vzal do rúk autobiografiu George Weina – zakladateľa Newport Jazz Festivalu –, ktorá môže slúžiť ako učebnica pre organizátorov podobných podujatí. Keď Wein v roku 1954 otváral prvý ročník festivalu, mal dlhoročné skúsenosti s hraním ako jazzový klavirista, ale aj ako organizátor (jazzový klub Storyville v Chicagu od r. 1950). Na stránkach jeho knihy stretnete prakticky všetkých významných amerických jazzmanov – od Louisa Armstronga, Charlieho Parkera, Ornetta Colemana, po Johna Scofielda a Brada Mehldaua. Čítal som túto autobiografiu ako detektívku, ktorú by bolo v mnohých prípadoch možné aplikovať na devonportský festival. Poučnými úsekmi boli popisy, aké náročné je udržiavanie rovnováhy medzi komerčnou a umeleckou stránkou (spočiatku newportského, neskôr ďalších, nielen jazzových festivalov po celom svete). K zásadám Newport Jazz Festivalu (NJF) patrila „prezentácia jazzu v jeho najširšom (no najčistejšom) slova zmysle“.
Pred niekoľkými rokmi sme do jedného z klubov angažovali pomerne prijateľnú tasmánsku jazzrockovú skupinu. Ich hudba sa však postupne menila z rock-jazzu na rock and roll s patričnými decibelmi a predpovedateľným správaním publika (aj vďaka alkoholu, marihuane…). Mocne vo mne rezonovali úseky, v ktorých George Wein popisuje NJF 1969. Zoslabnutý „neustále sa rozrastajúcou púšťou rockandrollovej kultúry“ sa z komerčných dôvodov rozhodol prezentovať popri jazzových hudobníkoch aj rockové skupiny. NJF bol v tých časoch považovaný za najvýznamnejší americký „open-air“ festival, na ktorom sa túžila predstaviť celá rocková „smotánka“. Kvôli zaplnenosti programu odriekol Wein dokonca ponuku Jimiho Hendrixa. Návštevnosť podujatia – 85 000 poslucháčov – prekonala všetky rekordy, avšak Wein popisuje svoje pocity nasledovne: „Tieto štyri dni newportského festivalu patria k najhorším v mojom živote. Jazz – hudba, ktorú som miloval – bola otrávená, pošliapaná a na tejto vražde som nevedomky, ale ochotne spolupracoval… Hanbil som sa sám za seba.“ Po tejto „anarchii“ odhlasovala newportská mestská rada zákaz rock and rollu na ďalších ročníkoch NJF.
Mnohí sa nazdávajú, že pokiaľ je blues vnímané ako základná a neoddeliteľná súčasť storočných dejín jazzu, tak z jeho strany nijaké nebezpečenstvo a nedorozumenie nehrozia. Omyl! V roku 1971 chcel Wein poukázať na univerzálnosť tejto hudby a požiadal Ahmeta Erteguna – zakladateľa slávnej Atlantic Record Company –, aby priviedol menej známu belošskú bluesovú kapelu. Ertegun odporučil Allman Brothers Band. Predtým však táto kapela odohrala sériu úspešných koncertov vo Fillmore East a na newportský festival sa ako húf kobyliek vrhli jej nadšení fanúšikovia. Spúšť výdatne živená alkoholom a drogami bola definitívnou bodkou za NJF, pretože mestská rada ho vyhostila a Wein ho následne premiestnil do New Yorku pod novým názvom Newport Jazz Festival/New York.
Adrian Jackson je veľmi schopným a kompetentným umeleckým riaditeľom Wangaratta Festival of Jazz – najväčšieho a najdôležitejšieho austrálskeho jazzového festivalu od čias jeho vzniku v roku 1990. Podobne ako náš devonportský festival, aj Wangaratta pokračuje v koncepcii danej Newportom. Adrian dbá napríklad o to, aby na pódiu Blues Marquee vystupovali len skutočne kvalitní bluesoví hudobníci. Ani on, podobne ako my v Devonporte, neuvádza v názve festivalu slovo „blues“, pretože ho rovnako považuje za samozrejmú a určujúcu časť jazzovej hudby.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.