PhDr. Marián Mayer, CSc. – Prof. Ján Vladimír Michalko, ArtD.
Organ Vincenta Možného postavený v Dóme sv. Martina v Bratislave je najväčším organom tohto organára, ktorý sa vyučil u vedúcej osobnosti slovenského organárstva 19. storočia Martina Šaška z Brezovej pod Bradlom. Nástroj má 34 znejúcich registrov, mechanické traktúry a zásuvkové vzdušnice. Hracia traktúra I. manuálu je pre uľahčenie hrania vybavená tzv. barkerovou pákou.
Dómsky organ je treba považovať za historický nástroj. Zároveň však je potrebné analyzovať aj jeho pozitíva a negatíva. Už samotné situovanie v architektonickom priestore predstavuje priam učebnicový príklad ako organ nesmie byť umiestnený. Bolo to podmienené tým, že v tej dobe bol pri Dóme sv. Martina aktívny Kirchenmusikverein s veľkým orchestrom a zborom, ktorý potreboval čo najviac priestoru na chóre. Preto Možnému na stavbu organa poskytli len priestor v nike v podveží kostola. To však nebolo všetko. Pri regotizačných prácach vzniklo nové neogotické okno v zadnej časti podvežia. Ak by Vincent Možný umiestnil nový organ v celom priestore podvežia, bolo by to síce výhodnejšie z akustického hľadiska, ale okno by z interiéru bolo neviditeľné. To bolo z hľadiska objednávateľa neprípustné a V. Možnému ostal na stavbu organa len pomerne úzky priestor po stranách podvežia.
No aj ďalšie faktory ovplyvnili akustické kvality organa. V prvom rade to bol nedostatok finančných prostriedkov na stavbu organa. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v tom, že Vincent Možný bol nútený približne 50 % píšťalového materiálu dómskeho organa prevziať z nejakého staršieho, v tej dobe demontovaného organa. Na nedostatok finančných prostriedkov poukazuje aj skutočnosť, že v nástroji nebol ani jeden jazykový register, čo okrem iného nástroju vyčítala aj súdobá tlač.
Z viacerých detailov sa dá usudzovať, že aj samotný Možný poznal, že zvukové možnosti dómskeho organa nebudú nikdy vynikajúce, a jeho stavbe nevenoval takú pozornosť ako je to obvyklé v jeho ďalších organoch. Poukazujú na to viaceré detaily, napr. v riešení hracej traktúry, v stavbe vzduchových kanálov, v píšťalovom materiáli atď.
Ďalej treba poukázať aj na fakt, že Vincentovi Možnému, chýbali so stavbou tak veľkých organov ako je v Dóme (34 registrov) skúsenosti. Ďalšie dva jeho najväčšie organy v r. kat. kostoloch v Zlatých Klasoch a v Hronskom Beňadiku (kostol sv. Benedikta opáta) sú podstatne menšie – oba majú po šestnásť registrov.
Vincentovi Možnému chýbali aj praktické skúsenosti so stavbou barkerovej páky. Jej riešenie v Dóme sv. Martina je na pomerne nízkej technickej úrovni, z čoho pramenia ďalšie problémy nepriaznivo ovplyvňujúce hru na tomto organe. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že Vincent Možný bol pravdepodobne prvý slovenský organár, ktorý barkerovu páku postavil.
So zvukovými kvalitami organa nebol už od 20. rokov minulého storočia spokojný ani dómsky organista a skladateľ Štefan Németh-Šamorínsky, ktorý inicioval výmenu organa, avšak neúspešne. Na nevhodné umiestnenie organa v Dóme sv. Martina poukázal aj PhDr. Otmár Gergelyi, nestor slovenskej organológie. Zároveň upozornil, že už pri kolaudácii organa, mu napriek jeho 34 registrom, vyčítali, že jeho zvuk nie je dosť silný ( v lodi kostola).
Na základe vyššie uvedenej charakteristiky súčasného organa sme vždy zastávali názor, že je potrebné v Dóme postaviť nový nástroj. Vzhľadom na negatívne vyjadrenie pamiatkárov a architektov na možnosť umiestnenia nového organa v lodi kostola neostala iná alternatíva ako postaviť nový organ na organovej empore, samozrejme po garancii, že starý dvojmanuálový organ bude odborne rozobratý, a zreštaurovaný sa postaví na inom vhodnom mieste, kde sa niektoré jeho nesporné zvukové kvality, najmä široká paleta registrov v základnej polohe (osemstopovej), dokážu uplatniť tak, ako to v Dóme nikdy nebolo možné. Oprávnenosť takéhoto riešenie podporuje aj fakt, že ak by Dóm sv. Martina získal kvalitný nový nástroj, starý organ by sa vzhľadom na jeho nedostatky fakticky prestal používať. Ďaleko pravdepodobnejšie je pravidelné súčasne využívanie nového organa s ďalším historickým organom, ktorý je organickou súčasťou kanonických štalumov v sanktuáriu kostola. Postavil ho bratislavský organár Karol Klöckner v roku 1867.
V súvislosti so stavbou nového nástroja treba zdôrazniť, že ide o významný krok v procese nápravy súčasnej mimoriadne nepriaznivej situácii v stavbe nových organov na Slovensku.
Zatiaľ, čo v období pred rokom 1989 bolo možno vzhľadom na vládnuci režim akceptovať ťažkosti cirkvi v oblasti starostlivosti o organy (v kostoloch bolo postavených len niekoľko organov –väčšinou priemernej kvality), po roku 1989 sa očakávala výrazná zmena. Žiaľ nenastala. V stovkách novopostavených kostoloch a v množstve kostoloch s nevyhovujúcimi organmi sa postavilo opäť iba niekoľko nástrojov. Z tohoto uhla pohľadu je postoj cirkvi k stavbe nového nástroja v dóme sv. Martina ojedinelý a obdivuhodný ( ide o doteraz výrazne najväčšiu investíciu do stavby organa).
Nový nástroj bude mať veľký význam a vplyv na nasledujúci vývoj v dejinách organárstva a organového interpretačného umenia na Slovensku a veríme, že bude aj silnou motiváciou pre ďalších.
Bratislava 6.2.2007
Vladimír Gazdík, organár – reštaurátor
Otázka stavby nového organu v konkatedrále sv. Martina je len o niečo staršia ako organ Vincenta Mozsneho z roku 1880. Už pri posviacke nástroja bolo organu vytýkané, že napriek jeho 34 registrom je slabý. O 40 rokov neskôr sa objavili prvé hlasy, volajúce po stavbe nového nástroja.
Kolaudácia Mozsneho organu bola v novembri 1882. Predchádzajúci, viackrát prestavaný nástroj z roku 1587 už svojim stavom, ale hlavne zvukom pravdepodobne nevyhovoval a preto bolo rozhodnuté o stavbe nového. Stavbou bol poverený organár Vincent Možný, žiak významného slovenského organára XIX. st. Martina Šašku. Zakázka musela byť preňho finančne zaujímavá natoľko, že presťahoval celú svoju firmu z Nitry do Pressburgu. Možný sám dovtedy a ani nikdy potom nepostavil väčší nástroj. Napriek tomu vinu za nespokojnosť s jeho organom nemožno prisúdiť len jemu. Stavba organu bola spojená s tvrdými podmienkami, s ktorými by organár dobrovoľne len ťažko mohol súhlasiť. Organ bolo treba vstavať do akusticky najhoršieho priestoru na chóre - do podvežia, pred ktorým bolo postavené obrovské drevené pódium pre orchester a zbor. Možný musel byť z tohto umiestnenia sám nešťastný. Píšťaly organu rozdelil do dvoch skríň - pravdepodobne ďalšia podmienka, aby sa nezakrylo zadné okno. Každá skriňa zaberá plochu 2,5 m x 5,1 m a je vysoká 8 m. Skrine sú od seba vzdialené 1,8 m. Pri takomto umiestnení zvuk vychádzajúci z píšťal ostáva v podveží a nemá šancu sa v dostatočnej miere dostať do priestoru kostola. O tom, že Možný plánoval organ umiestniť inak, svedčí aj vzhľad oboch skriní. Predné - pohľadové strany skriní sú orientované oproti sebe. Do kostola sú obrátené bočné strany najmenších veží oboch skriní. Predné píšťaly z vysokolešteného cínu sú skryté v uličke medzi skriňami v podveží. Píšťaly viditeľné z kostola sú len drevené atrapy!
Ďalšou nepríjemnou skutočnosťou, ktorá sa podpísala na celkovej kvalite zvuku organu, bol nedostatok financií. Možný v organe použil píšťaly zo starších nástrojov, ktoré upravil pre potreby nového organu. Možného organ v súčasnosti považujeme za technickú a zvukovú pamiatku. Nielen preto, že ho videl Franz Liszt (aj keď ho určite nenavrhoval) a že na ňom hral Franz Schmidt (aj keď ho viac zaujal iný, dnes už neexistujúci prešporský organ). Súčasne však takmer nikto nespochybňuje potrebu reprezentatívnejšieho organu pre konkatedrálu sv. Martina.
Zdanlivo jednoduché riešenie, aplikované v niekoľkých zahraničných katedrálach - zachovať starý organ a postaviť na inom mieste v priestore Dómu sv. Martina organ nový - so sebou prináša niekoľko problémov. Postavenie nového organu pred Možného nástrojom, prípadne v zábradlí chóru (napr. Bad Homburg) by zabrala väčšinu plochy terajšieho chóru. Pôvodný Možného organ by zmizol za novým organom. Znamenalo by to aj oveľa väčšie zásahy do statiky dreveného chóru.
Pri uvažovaní o stavbe organu dolu, v priestore chrámu si treba uvedomiť, že vnútorný priestor Dómu sv. Martina je oproti iným chrámom menší (napr. Viedenský dóm). Stavba akéhokoľvek predmetu rozmerov organu nie na chóre ale dolu v kostole by rozprúdila ešte vášnivejšie diskusie. Zavesenie na jedinú voľnú stenu nad vchodom do krýpt by úplne porušilo atmosféru chrámu. (Pripomínam rozmery terajšieho organu: 2,5 m x 5,1 m x 8 m jedna skriňa!). Pri stavbe nového organu a zachovaní pôvodného je treba myslieť aj na údržbu oboch organov. Starý organ by sa prirodzene využíval menej a časom by sa mohol stať úplne nepoužiteľným. Bola by to len otázka času, kedy by sa začalo uvažovať o jeho ďalšom osude.
Jedným z riešení je aj nerobiť nič. Používať naďalej pôvodný Možného organ a stavbu nového odložiť na neurčito.
Sme jediná z okolitých postkomunistických krajín, ktorá stavbe nových nástrojov nevenuje takmer žiadnu pozornosť. A organy nemusia stáť len v kostoloch. Na poli záchrany historických organov sa aj za pomoci štátu podarilo zachrániť zopár vzácnych nástrojov. Máme ich však vyše 200. Iniciatíva vyvíjaná v tomto smere v bratislavskom Dóme sv. Martina je ojedinelá. Chystá sa stavba vyše 60 registrového nového nástroja a starý historický organ bude reštaurovaný a premiestnený do vhodného priestoru. Vzhľadom na význam bratislavskej konkatedrály je táto snaha legitímna.
Prof. Dr. Ferdinand Klinda
„Zrkadlo organárov a organistov, užitočné pre všetky kláštory a kostoly, ktoré majú organy alebo ich chcú postaviť. Znie: Nemyslím, že poviem veľa, keď tvrdím, že obaja, organári i organisti svojou neopatrnosťou, nevedomosťou a zaslepenosťou pri stavbe a hodnotení organov narobia kostolom viac škody než vojny."
Arnold Schlick
Spiegel der Orgelmacher und Organisten (Mainz, 1511)
Potreba nového organa v Dóme je nesporná, treba privítať iniciatívu na jeho výstavbu. Tento zámer je plne odôvodnený obmedzenou použiteľnosťou starého organa. Takisto je nesporné, že terajší organ je historickou pamiatkou, lebo je to jediný zachovaný veľký nástroj významného slovenského organára Vincenta Možného z roku 1880. Pamiatkovú hodnotu predstavuje nielen jeho matéria a zvukovosť, ale aj umiestnenie v priestore, ktorý je spojený s pôsobením významných hudobných osobností. Organ je vždy vyrábaný na fyzikálnu a akustickú mieru daného priestoru, a tvorí s ním jednotu. Premiestnením organa sa táto súvislosť stráca. Tento 127-ročný organ nespĺňa umelecké nároky dneška, lebo jeho hudobno-estetická koncepcia a technické vybavenie sú zastarané. Okrem toho je umiestnený v akusticky najmenej vhodnom priestore, v hlbokej nike veže, a je v zlom funkčnom stave. Tak ako všetky historické organy, ani tento nevyhovuje požiadavkám na univerzálny (koncertný) nástroj, lebo nespĺňa technické ani zvukové parametre dnešných organov. Táto jeho umelecká nedostatočnosť ho však nezbavuje charakteru pamiatky..
Je na posúdení pamiatkových orgánov, či výstavba nového nástroja legitimizuje zničenie historického. Jeho odstránenie z dnešného miesta totiž spôsobí nezvratnú stratu pamiatky, a to nielen v spomínanom vzťahu s priestorom. Každé premiestnenie bude znamenať aj prestavbu, t.j. závažný zásah do jeho podstaty. Terajší organ je totiž stavaný do hĺbky niky kolmo a nemá ani bočné steny. V terajšom tvare a stavebnom usporiadaní organ nebude môcť byť nikde postavený. Znovupostavenie bude vyžadovať nový tvar skrine a otočenie vzdušníc (a píšťalových polí) o 90 stupňov, čím sa celkom zmení aj jeho výzor. Nové stavebné usporiadanie podmieňuje aj novú koncepciu ovládacieho systému (traktúru tónovú a registrovú) i vzduchové zásobenie, následne aj nový, či prestavaný hrací stôl, a bude nevyhnutné reštaurovanie použitých častí. Pre účelnosť využitia organa bude žiaduce tiež doplniť (rozšíriť) tónový rozsah manuálov a pedálu, ako aj pridať niekoľko nových registrov. Náklady možno aj presiahnu úroveň novostavby porovnateľného organa..
Takéto zásahy protirečia všeobecne uznávaným zásadám zaobchádzania s historickými organmi, lebo celkom zmenia podstatu pamiatky. Tvrdenie, že premiestnenie vlastne bude znamenať „záchranu“ pamiatky je zavádzajúce a účelové.
Tento zámer vyvolal negatívnu reakciu aj zo zahraničia (významný nemecký organista prof. Bernhard Haas v odbornom časopise Ars organi roč.54, č. 4, 2006).
Zastávam názor, že situáciu v Dóme netreba riešiť na úkor historického organa. Je možné splniť obe požiadavky: zachovať pamiatku, i vybaviť Dóm reprezentatívnym moderným nástrojom, keď nový organ bude postavený v lodi kostola, ako to je v nesčíselných chrámoch vo svete.
Pre porozumenie genézy tejto negatívne medializovanej kauzy konštatujem:
Očakávaný spoločenský ohlas veľkolepého zámeru novostavby organa v najvýznamnejšom slovenskom chráme bol zrejme podcenený.
Zadanie návrhu na nový organ bolo prenáhlené, jednostranné a z hľadiska nárokov na hodnotný hudobný nástroj obmedzujúce: pán arcibiskup pripúšťal postavenie nového organa výlučne na chóre, pán kapelník žiadal zachovanie celého chórového priestoru pre zbor a orchester, pamiatkoví pracovníci žiadali zachovať priehľad na farebné okno v hĺbke niky. Nezohľadňovali sa však kritériá pre reprezentatívny hudobný nástroj! Nikto z komisie nevetoval tieto apriórne obmedzujúce požiadavky, a nevzali sa do úvahy prirodzené priestorové a akustické podmienky, aké vyžaduje kvalitný organ. Ako podklad pre novostavbu sa stanovili iba mimohudobné nároky, ktoré nadto vyústili do požiadavky odstránenia historického organa. Udivuje ma, že nový projekt má opakovať starú chybu: núti organára postaviť väčšiu časť hmoty nového organa do akusticky nevyhovujúcej niky západného múru kostola.
Pri príprave zámeru bolo žiaduce dať si predložiť aj iné alternatívy výstavby a všetky podrobiť odbornej oponentúre. A tiež uvážiť, že organ sa stavia na stáročia a všetky nedomyslené riešenia sa vystavujú kritike budúcich generácií
Ďalším precedensom bolo podpísanie zmluvy so zahraničným výrobcom organa dávno pred pamiatkovým konaním, čím došlo k porušeniu zákona a zamedzilo sa uplatnenie iných alternatív výstavby.
Moje výhrady sa netýkajú výrobcu, ktorý je renomovaným majstrom. Jeho súhlas s koncepciou, ktorá by bola ťažko obhájiteľná v zahraničí, bol možno motivovaný aj konkurenciou v odbore a prestížnosťou lukratívnej objednávky.
Ľutujem, že som bol až teraz, ex post, požiadaný o vyjadrenie. Domnievam sa, že by som bol dokázal pána arcibiskupa na základe mnohých pozitívnych príkladov (najbližší je Viedenský Dóm Sv. Štefana) presvedčiť o lepšej alternatíve – postaviť nový organ v lodi kostola. Boli by sa splnili všetky ostatné požiadavky, bolo by sa predišlo širokej medializácii a pán arcibiskup by sa bol vyhol invektívam.
Škoda, že aj v tomto prípade sa stretávam s dávnou skúsenosťou, že mnoho predstaviteľov oboch veľkých cirkví podceňuje odborné a umelecké hľadiská. Prijímajú sa polovičaté a amatérske postoje, objavuje sa predpojatosť a nedôvera k odborným konzultáciám, čo potom vedie k nežiaducim výsledkom.
Dobromyseľne sa domnievam, že je príliš neskoro na oficiálne administratívne opatrenia.
Akékoľvek konštruktívne pripomienky zo strany štátnej správy by mohli viesť k obviňovaniu z proticirkevného postoja a zo znovuzavádzania komunistických praktík, čím by došlo k neželateľnej politizácii kauzy, ktorá má v podstate iba odbornú rovinu.
Bratislava 7. 2. 2007
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.