„Wagner nepríde za vami, vy musíte ísť za Wagnerom. Hľadať, skúmať a nasledovať jeho hudbu a odkaz, ktorý v sebe nesie.“
Týmito slovami sa prihovorila profesorka Eva Märtsonová, prezidentka Medzinárodnej asociácie Wagnerových združení, desiatkam štipendistov, ktorých každoročne vysielajú do Bayreuthu, aby spoznali dielo tohto skladateľa, duch miesta, v ktorom pôsobil, a najmä aby dostali impulz k šíreniu posolstva, o ktoré sa Wagnerova spoločnosť trvalo usiluje. Prostredníctvom svojich združení poskytuje štipendiá (Richard Wagner Stipendienstiftung Bayreuth), ktoré ich držiteľom umožňujú pozrieť si počas Bayreuthského festivalu niekoľko produkcií. Je to neoceniteľná výhoda – bežný divák si totiž na vstupenky počká neraz aj niekoľko rokov, keďže napriek cenám pohybujúcim sa od 30 do 320 eur nestíha 1974-miestny Festspielhaus pokrývať záujem.
Okrem samotných predstavení organizuje Wagnerova spoločnosť pre štipendistov stretnutia s predstaviteľmi mesta a matiné s prednáškami, samozrejme, v nemčine. „Wagner bol predsa Nemec,“ hovorí teatrológ Sven Friedrich, ktorého výklady k réžiám opier zahŕňajúce umelecké, kultúrne, sociologické i politické kontexty pripravili diváka na následné večerné predstavenie. Hudba tohto autora totiž prináša veľmi vysokú mieru intelektuálneho uspokojenia a hoci má silnú emotívnu nosnosť, nie je možné ju prijímať s pôžitkom bez predchádzajúcej vedomosti a aspoň základného hudobno-kultúrneho rozhľadu.
Festspielhaus s enormným javiskom
Budovu bayreuthského Festspielhausu postavili výlučne na účely festivalu. Nemá vykurovanie ani klimatizáciu, čo býva pre divákov a najmä hráčov v orchestrisku témou, keďže podujatie prebieha v letných mesiacoch. Z tohto dôvodu im je umožnené hrať v civilnom oblečení. Tento aspekt publiku neprekáža, sám Wagner si želal, aby divákov pohľad na hráčov nerušil. Od hľadiska vizuálne oddelené orchestrisko inšpirované tvarom mušle so 120 hráčmi uzavretými v nepretržitom, akusticky násobenom hudobnom toku kladie zvýšené nároky na dirigenta. Ten si okrem opačnej pozície sláčikovej sekcie v jame musí zvyknúť aj na časový posun zvuku, ktorého cesta na javisko trvá 1 až 1,5 sekundy. Počas predstavenia sedí na stoličke, ktorá si „pamätá Wagnera“ a zatiaľ bola len niekoľkokrát prečalúnená. Neslúži komfortu dirigenta, iba mu umožňuje dovidieť na posledné hlboko umiestnené pulty, zvrchu prekryté vnútrom mušle.
Vďaka detailne premyslenej akustike hlasom spevákov neuberajú ani enormné rozmery javiska, ktoré nepotrebuje nijaké ozvučenie. Mikrofóny slúžia len na zvukové záznamy a prenosy. Hľadisko postavené na drevenom podloží s funkciou ozvučnice poskytuje divákovi v každom bode kompaktný zvuk, ktorému napriek pocitu echa nechýba zrozumiteľnosť melodických línií a nástrojových skupín. Fakt, že nemieri priamo na diváka, ale najprv na javisko, znemožňuje akékoľvek prehlušenie hlasov spevákov, ktoré sa na odrazený hudobný tok akoby posadia a nesú sa smerom k auditóriu. Enormné javisko poskytuje priestor na naplnenie akýchkoľvek vizuálnych predstáv. Médium na prenos Wagnerovho posolstva je teda pripravené a úlohou realizačného tímu je už len nájsť spôsob, akým ho divákovi sprostredkovať.
Tlieskať na koncertoch nebýva zvykom
Ani na opere v Bayreuthe. To bola Wagnerova predstava o vytvorení dokonalej ilúzie: žiaden potlesk, neviditeľný orchester, dymostroj, hromy a blesky. Potlesk je možný až v závere predstavenia. Predstavenia sa začínajú zväčša o 16. a končia po 21. hodine. Trochu ma to vydesilo, lebo pri všetkej láske k hudbe... Našťastie išlo o hlboký omyl, ak som sa obávala, že sa mi tento čas bude zdať dlhý. Spred ubytovne sa organizovali dvojfázové odchody autobusov k Festspielhausu. Medzi štipendistami boli študenti réžie, tanca, inštrumentalisti, speváci, dirigenti i muzikológovia. Pol hodinu pred predstavením sme splynuli s množstvom návštevníkov vyobliekaných vo frakoch a róbach. Snobizmus? Absolútne žiaden. Návštevníci tu nemali problém nadviazať s vami konverzáciu na akúkoľvek tému, no počas hodinových prestávok sme nadšene diskutovali zväčša o svojich dojmoch z jednotlivých dejstiev.
Vyzujte sa, prosím...
Celý deň v práci a večer do divadla. Toto nie je spôsob vnímania opery v Bayreuthe. Niekoľkoročné (!) čakanie na miesto v hľadisku spôsobí okrem iného vedomostnú aj mentálnu prípravu na zážitok, ktorý si potom chcete vychutnať ako slávnosť, nie ako predstavenie. Rozdiel je značný, asi ako medzi plavárňou a dovolenkou pri mori. A keď sme pri vode, jeden z najfascinujúcejších prestávkových zážitkov bol hostinec pri Steingraeber Haus, kde si dámy zdvihli róby, páni vyhrnuli nohavice a spolu s bezprostrednou prof. Märtsonovou kráčali dokola v ľadovej vode, ktorá nás priviedla k plnému vnímaniu v hmlou zahalenej Walhalle. Hodinová prestávka ubehla tak rýchlo, že fanfáristi z balkóna nám museli trikrát pripomenúť, že je čas odobrať sa späť do hľadiska. Združenie rozdelilo lístky vždy tak, aby sme na každom predstavení sedeli v jeho inej časti.
Vitajte vo Walhalle!
Medzinárodná asociácia sa postarala o to, aby sa stáž na Bayreuther Festspiele stala pre jej účastníkov nezabudnuteľným zážitkom, ktorý má byť impulzom do ďalšej práce a zároveň príkladom, ako má dobre zorganizované podujatie vyzerať. Okrem matiné k operám a samotných produkcií sa štipendisti zúčastnili na uvítaní primátorom Bayreuthu, členmi jednotlivých združení a predsedom štipendijného programu Stefanom Spechtom. Pozvaní boli aj na záverečnú párty, obed organizovaný radnicou a prehliadku mesta, ktorým ich sprevádzala nesmierne vitálna 80-ročná sprievodkyňa.
Vrcholom sprievodných podujatí bol koncert v bayreuthskej koncertnej Walhalle, na ktorom okrem vybraných štipendistov vystúpili aj bývalí účastníci a zároveň súčasní účinkujúci z Bayreuthských slávností (dirigent Tannhäusera Axel Kober, speváci Benjamin Bruns, Günther Groissböck, Anja Kampe, Ricarda Merbeth, Thomas Jesatko a iní). Po koncerte nasledovala slávnostná recepcia za účasti účinkujúcich, produkčných tímov, prezidentov jednotlivých združení a v neposlednom rade štipendistov, ktorí mali možnosť predstaviť sa vo voľnom programe. Táto príjemná a bezprostredná atmosféra im umožnila preniknúť do hĺbky celého „bayreuthského kolotoča“ a bez okolkov položiť akúkoľvek otázku pravnučke Richarda Wagnera – Eve Wagner-Pasquierovej, ktorá spolu so sestrou Katharinou Bayreuthské slávnosti vedie.
Čo robí Wagner na Slovensku
Medzi štipendistami boli Nemci, Maďari, Poliaci, Rakúšania, Ukrajinci, Švédi, Dáni, Francúzi či Španieli. Dvaja Slováci – študent opernej réžie na JAMU Marek Mokoš a autorka článku – boli paradoxne zastúpení Združením Richarda Wagnera v Brne, ktoré vedie mladý český režisér, scénograf a výtvarník Vladimír Kiseljov. Vďaka jeho niekoľkoročnej práci na prezentácii diel a osobnosti Richarda Wagnera toto združenie dostáva od medzinárodnej asociácie štipendiá, ktoré môže na základe výberu udeliť dvom záujemcom. Medzi nimi bola aj študentka muzikológie z HAMU, ktorú vysielalo pražské združenie. Ak by chcel niekto o štipendium požiadať na Slovensku, musel by si zistiť, koľko štipendií naše združenie dostáva a aký je výberový proces.
Bayreuther Festspiele je vesmír vo vesmíre, no napriek tomu kráča s dobou. Žiaden zdrevnatený tradicionalizmus, ale zdravý vývoj, ktorý v niečom čerpá z tradície, alebo jej otvorene odporuje. Niekedy diskutabilne, no vždy poskytujúc priestor na omyl a jeho priznanie. Ako hovorí Eva Märtsonová, netreba očakávať rozvibrované hlasy korpulentných Brunhíld, lebo aj tie sa prispôsobujú estetike dneška, ktorá zasahuje do tradície a prináša nielen štíhle figúry, ale aj vedenie hlasu. Ak chce človek získať lepší pohľad na Wagnera, Bayreuth mu poskytne obrovský priestor na to, aby spoznal skutočné posolstvo jeho hudby a vytiahol tohto skladateľa z populárnej škatuľky s nálepkou nemeckého hudobného antisemitu.
http://www.richard-wagner-stipendienstiftung.de/eng/05.html
http://bayreuther-festspiele.de/
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.