El Sistema

Od polovice 70. rokov 20. storočia sa v rámci projektu El Sistema dostalo ku klasickej hudbe niekoľko generácií detí z najchudobnejších vrstiev. Výsledkom kontinuity a štátnej podpory „Systému” sú nielen desiatky symfonických orchestrov, vrátane telies a umelcov s globálnym vplyvom, ale tiež zmeny v oblasti kriminality
a gramotnosti.

Systém

El Sistema je štátom podporovaný program hudobného vzdelávania vo Venezuele, ktorého vznik inicioval klavirista a dirigent José Antonio Abreu. Svoj prvý orchester založil v Caracase v polovici 70. rokov 20. storočia s cieľom vytvoriť teleso zložené výlučne z Venezuelčanov. Tamojšia scéna klasickej hudby vyrástla a fungovala prevažne na báze kultúrneho importu, ktorý so sebou priniesli nemeckí, talianski a španielski imigranti a dominovali jej Európania. Abreu prišiel do Caracasu v období intenzívneho ekonomického rastu súvisiaceho s rozvojom ropného priemyslu, no domácim hudobníkom doba naklonená nebola. Vo viacerých rozhovoroch spomína, ako istý študent po skončení konzervatória spálil na dvore školy fagot, lebo vedel, že sa ako hudobník neuplatní. Vďaka spojeniu vizionárstva, pragmatizmu a osobného zaangažovania sa Abreuovi podarilo tento stav zmeniť. Po prvých úspechoch programu, ktorý sa čoskoro zameral na vzdelávanie mladých hudobníkov a následne na deti a mladých ľudí zo znevýhodneného sociálneho prostredia, prebral nad El Sistema v roku 1979 patronát štát. Nadácia spravujúca El Sistema (v roku 1996 podporili program aj UNICEF a Svetová banka) bola dlhú dobu známa pod zložitou skratkou FESNOJIV (La Fundación del Estado para el Sistema Nacional de las Orquestas Juveniles e Infantiles de Venezuela), dnes nesie názov po bojovníkovi za oslobodenie Latinskej Ameriky, Fundación Musical Simón Bolívar. V súčasnosti existuje vďaka programu El Sistema vo Venezuele okrem 30 profesionálnych orchestrov aj 285 orchestrov pre deti vo veku od 4 do 6 rokov, 220 detských orchestrov (pre deti a mládež od 7 do 16 rokov), 180 mládežníckych orchestrov (pre mladých ľudí vo veku od 16 do 22 rokov), niekoľko stovák zborov a 285 na hudbu zameraných vzdelávacích centier (tzv. núcleos), ktoré navštevuje 400 000 detí a mladých ľudí. O ich výchovu a vzdelanie sa stará 15 000 pedagógov. Kontinuitnú, systematickú a viac než tri dekády trvajúcu podporu štátu, ktorý považuje program za prioritu, a robí ho v istom zmysle „viditeľným“, možno spolu s osobnosťou erudovaného, rešpektovaného a charizmatického lídra považovať za kľúčové faktory úspešnosti El Sistema. Do roku 2013 ním prešli približne 3 milióny mladých ľudí. Špecifickým geografickým a dobovým katalyzátorom presadenia projektu bol pravdepodobne do istej miery aj patriotizmus typický pre postkoloniálnu minulosť juhoamerických krajín.  

Klasická hudba nástrojom pozitívnej spoločenskej zmeny

El Sistema sa od tradičných európskych modelov hudobného vzdelávania, založených prevažne na exkluzivite tzv. vysokého umenia, odlišuje v prvom rade cieľovou skupinou: 75 % účastníkov programu pochádza z najchudobnejších spoločenských vrstiev, žijúcich na predmestiach miest v tzv. barrios. „Prečo by malo byť hranie Mozarta a Beethovena výsadou jednej spoločenskej triedy? Svetové hudobné dedičstvo musí byť súčasťou spoločného kultúrneho dedičstva a každý má mať k nemu prístup prostredníctvom vzdelania,“ povedal Abreu pre New York Times v roku 2007. Program si napriek štátnej podpore uchováva značnú nezávislosť od politického systému a kompetenčne spadá pod ministerstvá, ktoré majú na starosti sociálnu politiku, nie pod ministerstvo kultúry. Abreu vysvetlil svoje dôvody nasledovne: „V Južnej Amerike ministerstvá kultúry zastávajú veľmi elitársku predstavu umenia ako niečoho, čo je pre privilegovanú minoritu. Toto je dôvod, prečo som od začiatku chcel oficiálnu záštitu projektu ako sociálneho programu.“ Táto skutočnosť ho v krajine s nestabilným a v poslednej dobe prevažne ľavicovým režimom dokázala ochrániť od zásadnejších rozpočtových škrtov. Investície do El Sistema sú pritom značné: v roku 2010 bol celkový rozpočet projektu 120 miliónov dolárov. Väčšina financií pochádza od štátu, časť tvoria aj individuálne a firemné sponzorské príspevky. Projekt sa vďaka diplomacii Abreua tešil podpore všetkých po sebe nasledujúcich venezuelských vlád (v podstate bez ohľadu na ich politickú orientáciu), no kritici pomerov v krajine zvyknú pripomínať, že azda najvýraznejšie sa za El Sistema zasadzoval prezident Hugo Chávez (1954–2013). „Vláda nepovažuje podporu tohto projektu za výdavok, ale za jednu zo stratégií ako bojovať s chudobou,“ charakterizoval postoj štátu jeden z ministrov Chávezovej vlády a poprel, že by prezident využíval program na propagandu. Nebol to však len kontroverzný politik, ktorý rozpoznal význam El Sistema a neváhal ho vďaka priamej kontrole využiť pri propagácii režimu. V júni roku 2007 získal program pôžičku vo výške 150 000 000 amerických dolárov na zriadenie siedmich nových regionálnych centier El Sistema po celej krajine. Inter-American Development Bank si pred touto investíciou nechala vypracovať štúdiu na vzorke viac než 2 000 000 mladých ľudí, ktorí získali vzdelanie prostredníctvom neho. Výsledky hovorili jasnou rečou: v skúmanej skupine sa výrazne zlepšila gramotnosť, školská dochádzka a niekoľkonásobne sa znížila delikvencia. Program je tak nielen ďalším dôkazom, že aktívne pestovanie hudby má pozitívny vplyv na školských prospech, súčasne tiež spochybňuje tzv. faktor vplyvu lepšej rodiny. Aj na základe zistení výskumu Inter-American Development Bank sa vo Venezuele začalo s implementáciou princípov El Sistema do vyučovania na verejných školách a klasickú hudbu ako prostriedok resocializácie začalo od roku 2007 využívať venezuelské Ministerstvo spravodlivosti a vnútra v štátnych väzniciach.

Orchester ako model ideálneho spoločenstva

Napriek medzinárodným umeleckým úspechom spájaným najmä s menom mladej dirigentskej hviezdy Gustava Dudamela a Symfonickým orchestrom Simóna Bolívara (predtým Mládežníckym orchestrom Simóna Bolívara) je El Sistema v prvom rade fungujúcim sociálnym projektom, v ktorom sa deti učia správať ako členovia komunity. „Cieľom orchestra je vychovávať a rozvíjať ľudské bytosti, občanov,“ povedal o projekte José Antonio Abreu, zdôrazňujúc princípy solidarity a spoločenskej disciplíny, ktoré si v orchestri možno osvojiť. V inom rozhovore túto myšlienku rozvinul: „Chudoba generuje anonymitu. Orchester znamená radosť, motiváciu, tímovú prácu, úspech. Hudba vytvára pocity šťastia a viery v komunitu.“ Tieto tvrdenia a súčasne celý projekt El Sistema korešponduje s výsledkami hudobnosociologických výskumov, ktoré sa zaoberali „mimohudobnými vplyvmi“ rozšírenej hudobnej výchovy. Jedným z najdôležitejších zistení bolo, že jej vplyv spočíva najmä v oblasti správania a spoločenských vzťahov.
Dôraz na orchestrálnu (resp. ansámblovú prax) je ďalšou črtou, ktorá odlišuje venezuelský hudobný program od štandardných európskych modelov tradične orientovaných na samoštúdium a štúdium v kontakte s osobnosťou pedagóga a na výchovu sólistov. „Pre nás hudba nikdy nie je činnosťou, ktorá sa spája so samotou. Necvičíme osamote celé roky, kým sme schopní hrať s inými. Hráme a učíme sa spolu od začiatku, vyrastáme spolu,“ povedal jeden z hudobníkov. V rámci El Sistema predstavuje klasická hudba efektívny nástroj sociálnej inklúzie. Každý, kto má záujem, je prijatý. Preto sú v jednotlivých centrách k dispozícii viaceré telesá, ktoré poskytujú priestor pre realizáciu deťom s rozličnou mierou skúseností i talentu. Príkladom môže byť tzv. Zbor bielych rukavíc (Coro de Manos Blancas), v ktorom spoluúčinkujú sluchovo postihnuté deti.
Americká hudobná pedagogička Tricia Tunstallová v knihe Changing Lives. Gustavo Dudamel, El Sistema and the Transformative Power of Music opisuje centrum La Chorro v priestoroch bývalého ústavu pre mladistvých delikventov, zneužívané a opustené deti. V čase, keď ho navštívila, sa v ňom s hudbou oboznamovalo 1 100 detí vo veku od 4 do 11 rokov, ktoré tam trávili tri alebo štyri hodiny denne štúdiom hudobnej teórie, hrou na nástroji, hrou v ansámbloch a orchestroch, ktoré v tomto centre pôsobia až štyri. Centrum v prvých rokoch zápasilo s nedostatkom pedagógov, miesta na osobnú žiadosť Abreua obsadili hudobníci z Mládežníckeho orchestra Simóna Bolívara. Jeden z vedúcich centra spomína: „Jedného dňa mi zavolal Maestro Abreu: ‚Musíš prebrať vedenie v Los Chorros, odkiaľ pochádzaš. Je to tvoja povinnosť.‘ Bol som prekvapený, a nevedel som, ako by to bolo možné. Povedal som, že si nemyslím, že by som mohol pôsobiť ako umelecký vedúci. ‚Ale áno, dokážeš to. Potrebujú ťa tam.‘ A tak som dostal inštruktážne videá a začal som sa učiť dirigovať.“ Tento citát je príkladom, že v rámci „Systému“ vyrastajú osobnosti, ktorých zaangažovanie na základe vlastných skúseností s programom presahuje hranice profesionálne chápanej lojálnosti. Postupne sa tak formuje početná komunita, v ktorej ľudia zdieľajú spoločné hodnoty.

Neortodoxný systém a jeho konzekvencie

Deti majú v rámci programu El Sistema zabezpečenú dopravu (niekedy i stravu), dostávajú zdarma nástroje, priestory na cvičenie, pedagógov a, samozrejme, miesto v orchestri. Najmladšie používajú papierové, prípadne drevené kópie nástrojov, vďaka ktorým sa zoznamujú s obsadením i rozsadením symfonického orchestra i s jednotlivými nástrojovými skupinami, neskôr hrajú technicky nenáročné adaptácie klasických diel, ktoré sa postupne stávajú náročnejšími, až napokon vyústia do skladieb štandardného koncertného repertoáru, akými sú napríklad Čajkovského Slávnostná predohra 1812, Beethovenova Symfónia č. 5 c mol „Osudová“, symfonické diela Gustava Mahlera a Dmitrija Šostakoviča, kompozície Richarda Straussa, Igora Stravinského a Leonarda Bernsteina. Neodmysliteľnou súčasťou repertoáru orchestrov El Sistema sú diela juhoamerických autorov (Silvestre Revueltas, Arturo Márquez, Evencio Castellanos, Innocento Careño, Antonio Estévez a ď.).
Počas orchestrálnych skúšok dohliadajú na deti asistenti (pedagógovia), korigujúci rytmus, smyky či prstoklady. Väčšina z nich prešla „Systémom“ a získala miesta platených učiteľov. Rovnako dôležitým a motivujúcim faktorom je však i vzájomné učenie sa od vrstovníkov (resp. učenie iných a koncertovanie ako integrálna súčasť výučby) v jednotlivých nástrojových skupinách, ktoré možno spolu s dôrazom na spoluprácu, teda nie na kompetitívnosť, považovať za charakteristické edukačné črty programu. Mnohé z nich sa opierajú o vlastné Abreuove skúsenosti: „Neustále sme koncertovali. Koncertovali sme, pretože mal niekto narodeniny alebo prázdniny. Koncertovali sme v piatok, pretože bol piatok a v sobotu, lebo bola sobota. Až neskôr som pochopil, že všetky tieto príležitosti vymyslela [Abreuova učiteľka hudby, pozn. autora] ako spôsob, ktorým sme sa mali zbaviť strachu z vystupovania a získať potrebnú uvoľnenosť. Neustále sme si navzájom hrali, hrali sme pre iných, stále sme sa z toho tešili.“ Z hľadiska metodiky El Sistema nepreferuje žiadny konkrétny spôsob výučby, kombinuje a voľne využíva prvky Suzukiho, Kodálya a ď. a svoju filozofiu komunikuje prostredníctvom stručných hesiel a sloganov ako napríklad: „Passion first, refinement second.“ (Vášeň, zaujatie ako prvé, dokonalosť neskôr.) Spoločný kmeňový repertoár jednotlivých orchestrov umožňuje plynulý prechod mladých hudobníkov telesami až po poloprofesionálne či profesionálne orchestre na národnej úrovni. V súčasnosti dokáže El Sistema zabezpečiť najtalentovanejším umelcom štúdium v zahraničí, no výsledkom Abreuovej vízie – a v istom zmysle i nevyhnutnej diferenciácie participantov programu na základe talentu (rozpor dostupnosť vs. excelentnosť) –
sú tiež Konzervatórium Simóna Bolívara (Conservatorio de Música Simón Bolívar) s programom zameraným na komornú hudbu, Inštitút hudobných štúdií (Instituto Universitario de Estudios Musicales), ktorý je zameraný na štúdium teoretických disciplín a kompozície a veľkoryso naprojektované Národné centrum sociálnych aktivít prostredníctvom hudby (The National Center for Social Action Through Music), ktoré má v Caracase k dispozícii šesť koncertných hál vybavených technikou na nahrávanie a prenášanie zvukového záznamu, využívaných aj zahraničnými telesami. V inštitúcii vyučujú hudbu pedagógovia z celého sveta. Náklady na výstavbu centra, ktoré funguje od leta 2007, boli 25 miliónov dolárov. Do „infraštruktúry“ El Sistema patria napríklad aj dielne, zaoberajúce sa servisom a výrobou hudobných nástrojov, v ktorých tiež našli uplatnenie účastníci programu, a hudobné festivaly vznikajúce po celej krajine.   
Tricia Tunstallová vo svojej knihe menuje viacerých medzinárodne známych umelcov, ktorí sa k hudbe dostali vďaka El Sistema. Okrem Gustava Dudamela môžu byť príkladmi aj klaviristka Gabriela Montero, ktorá svojho času otvorene kritizovala Chávezov režim, alebo kontrabasista Edicson Ruiz, ktorý sa dostal do programu ako 12-ročný a už o tri roky vyhrával medzinárodné súťaže v hre na tomto nástroji. V sedemnástich rokoch sa stal najmladším angažovaným hráčom Berlínskej filharmónie v jej histórii. Jedným z ďalších prínosov programu je teda aj jeho záber, umožňujúci objavovať výnimočné talenty, ktoré by možno za iných okolností ostali skryté. Cieľom El Sistema, ktorý môže ešte zintenzívniť pozitívny dopad programu, je dosiahnuť 1 000 000 detí zaradených do programu. „Toto je výsledok, ak sa venujete deťom. Šesť dní v týždni, päť hodín denne. Väčšina týchto detí nebude hudobníkmi, ale budú občanmi,“ cituje Tricia Tunstallová jedného z pedagógov El Sistema. V hudobnom svete podporili projekt svojou autoritou osobnosti ako nedávno zosnulý taliansky dirigent Claudio Abbado (1933–2014), šéfdirigent Berlínskej filharmónie Sir Simon Rattle, dirigent a klavirista Daniel Barenboim alebo známy britský violončelista Julian Lloyd Webber. Výsledky tohto neobyčajného sociálneho experimentu a vplyv hudobných autorít, ktoré verejne poukázali na jeho význam, umožnili okrem ďalších juhoamerických krajín vznik hudobných programov inšpirovaných El Sistema aj v Austrálii, Mexiku, USA, Kanade, Japonsku a v niektorých európskych štátoch (Francúzsko, Rakúsko, Anglicko, Taliansko, Portugalsko). Niektoré skúsenosti z Európy (Škótsko) však ukazujú, že fenomenálny úspech El Sistema ako celku pomerne úzko súvisí s kultúrnymi špecifikami a mentalitou obyvateľov Venezuely. Individualistickejšie zameraní Európania, pre ktorých klasická hudba neznamená jedinú možnú cestu z chudoby, a rovnostárstvo pre nich nie je väčšinovo akceptovaným spoločenským ideálom, neprijímajú „Systém“ úplne jednoznačne. Ten môže podľa niektorých kritikov ovplyvniť financovanie a pluralitu hudobného vzdelávania. Pozitívny dopad projektu je však neoddiskutovateľný, keďže na bezprecedentnej vzorke obyvateľstva potvrdzuje hypotézy hudobných pedagógov (Duke, Flowers a Wolfe, 1997), že výuka hry na hudobnom nástroji zlepšuje osobnostné vlastnosti mladých ľudí, ako sú disciplína, schopnosť koncentrácie, relaxácie, zodpovednosť a lepšie chápanie vlastnej osobnosti. Slovensko disponuje fungujúcou sieťou základných umeleckých škôl, existujú tu tiež mládežnícke orchestre, ktoré by mohli sociálne znevýhodneným (rizikovým) skupinám detí a mladých ľudí sprostredkovať kontakt s klasickou hudbou a natrvalo im tak zmeniť život. Venezuelský príbeh znie takmer neuveriteľne. Sociálna utópia alebo šanca na zmenu?

(Článok je adaptáciou príspevku, ktorý vznikol pre webovú konferenciu Kreatívne vzdelávanie Ústavu umelecko-edukačných štúdií Pedagogickej fakulty UK v Bratislave.)

Literatúra

CASELLI, I.: José Antonio Abreu, Venezuela´s musical visionary. In: BBC News Latin America & Caribbean 4. 12. 2013. http://www.bbc.com/news/world-latin-america-25201492.    
TUNSTALL, T.: Changing Lives. Gustavo Dudamel, El Sistema and the Transformative Power of Music. New York, London: W. W. Norton & Company, 2013.  
PITTS, S.: Chances and Choices: Exploring the Impact of Music Education. Oxford University Press, 2012.  
LUBOW, Arthur. 2007. Conductor of the People. In: New York Times. 28. 10. 2007 http://www.nytimes.com/2007/10/28/magazine/28dudamel-t.html?pagewanted=all&_r=0 [cit. 2014-02-20]        
WAKIN, D. J.: Venerated High Priest and Humble Servant of Music Education. In: New York Times. 28. 10. 2007 http://www.nytimes.com/2012/03/04/arts/music/jose-antonio-abreu-leads-el-sistema-in-venezuela.html?pagewanted=all
MORRISON, R.: American Dream. Gustavo Dudamel. How the Venezuelan maestro is transforming Los Angeles with his irresistible Latin spirit. In: BBC Music Magazine, 2/2014, s. 24–30.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.