Organárstvo na Spiši má dlhodobú tradíciu; už v roku 1642 sa v Spišských Vlachoch usadil staviteľ organov Jakub Koffenberg, z 19. storočia sú známe mená Jozefa Demetera (Švedlár) či Pavla Herrmanna (Kežmarok). Od polovice minulého storočia výroba organov na Slovensku z pochopiteľných dôvodov úplne zanikala.
Keď po roku 1989 vyrástli v mnohých mestách a dedinách nové kostoly, objavil sa aj dopyt po kráľovských nástrojoch. Na Spiši pôsobilo v rokoch 1991–2005 organárske zoskupenie Mixtura4fach, ktoré sa zameriavalo na opravy a jeho zánikom vznikol priestor pre vrobnú dielňu BIES v Hranovnici, v ktorej vzniklo už 13 nových nástrojov. Ako sa dostanú stavbár (Ján Bies) a kontrabasista Štátnej filharmónie Košice (Gabriel Bies) k výrobe organov? „Nebola to moja vôľa,“ jednoducho vysvetľuje Gabriel. „Mňa sem posúval Pán Boh celý život a všetko, čím som prešiel, spelo k tomu, že dnes robím organy.“ Jánova cesta sa zdá byť ešte prostejšia: keď sa oženil, rozhodol sa pre nedostatok nábytku stolárčiť. Dnes vyrába drevené píšťaly.
Okrem bratov pracuje v dielni ešte 6 zamestnancov. Vznikajú tu výlučne organy so zásuvkovými vzdušnicami a mechanickou traktúrou pri výrobe všetkých komponentov je firma sebestačná. Raritou je najmä výroba píšťal zo zliatiny cínu a olova: z valcovaných a hobľovaných plechov ich vyrába Stanislav Rusnák, synovec Gabriela Biesa. Vyučil sa u majstra Jána Kubáta v Kutnej Hore a dnes je jediným na Slovensku, kto toto umenie ovláda. Proces výroby cínovej píšťaly pozostáva z takmer stopäťdesiatich úkonov a vyžaduje si predovšetkým trpezlivosť a precíznosť. Len 26-ročný Stanislav prezradil, že nehrá na nijakom nástroji, ale hudbu počúva rád. Jeho prvé píšťaly, vyrobené v strýkovej dielni, síce skončili ako ozdoby na popradskom organe, no dnes môže byť na svoju prácu hrdý.
V stolárskej dielni sa vyrábajú drevené súčasti nástroja a dôležitá je predovšetkým kvalita materiálu. Dodávateľa Gabriel Bies pochopiteľne neprezradí, keďže ide o niekoľko rokov budovaný vzťah. „Nemôžem ovplyvniť, aký strom v lese vyrastie, ani to, aký zotnú. Môžem len naučiť ľudí, aby z toho, čo majú, pre nás vybrali naozaj to najlepšie.“ Potrebné je však aj drevo, ktoré v slovenských lesoch nenájdeme – eben na klávesy a tiahla registrov alebo ľahký céder na ovládanie traktúry.
Prechádzka po dielni je zážitkom. Všade cítiť dotyk ľudských rúk vyrábajúcich pre iné ruky kráľovský nástroj, ktorý však bude žiť iba vtedy, ak budú uši ochotné počúvať. Pre hudobníka je najzaujímavejšou miestnosťou ladiareň. Jemnou úpravou, niekedy iba nepatrným zásahom na lábiách (výrezoch píšťaly), jadre alebo nohe, dosahuje Gabriel Bies správny zvuk, silu a farbu každej píšťaly; táto jemná práca je nevyhnutná k tomu, aby zneli vyrovnane v každom registri. Denne takto môže „naučiť hrať“ najviac 50 píšťal, potom potrebuje „sluchový pokoj“. Zaujímalo nás, či sa vedome snaží vytvoriť zvuk príznačný pre organy značky BIES. „To by bol ideálny stav a podľa môjho presvedčenia by to tak aj malo byť. Myslím si, že je správne, keď sa zvuk nástroja niekomu páči a inému nie. Každý organista si zvykne na zvuk ‚svojho‘ nástroja a k novým býva kritický. Charakteristicky znejú nástroje barokové, klasicistické, romantické, kde však máme súčasný zvuk? Niet ho, lebo stále niečo napodobňujeme. Neuznávam túto cestu a snažím sa jej vyhnúť.“
Organy BIES môžeme dnes počuť v 12 kostoloch na východnom Slovensku v Košiciach, Poprade, Gánovciach, Vlkovej, Uzovskom Šalgove, Stropkove, Matejovciach nad Hornádom, Sabinove a Lemešanoch. Iba dva z nich boli postavené pre novostavby; ten vo Farnosti sv. košických mučeníkov na košickom sídlisku Nad jazerom je jednou z mála organových novostavieb v posledných desaťročiach na Slovensku. Kolaudovali ho poprední českí a slovenskí odborníci na čele s profesorom Ferdinandom Klindom. Zvukovo i architektonicky je zaujímavý organ v Kostole mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Sabinove. „Chór kostola aj s emporou pochádzajú zo začiatku 16. storočia,“ spomína Gabriel Bies. „Hrací stôl pôvodného organa vsadený do empory bol malý a značne poškodený. Podarilo sa ho zachrániť a dnes slúži v Litve. Prázdny priestor v empore sme doplnili kameňom a líniu rebier empory preniesli do výtvarnej podoby priečelia nového nástroja.“
Pri návšteve dielne prebiehala výroba nástroja do kostola v Oravskom Veselom, pričom požiadavkou objednávateľa bolo zachovanie pôvodnej skrine, postavenej v roku 1911 budapeštianskou firmou Rieger. „Dobre postavený organ vydrží desaťročia. Aj keď nových kostolov pribúda, mnohé farnosti si nový nástroj nemôžu dovoliť. Siahnu preto po umelom zvuku digitálneho nástroja. Kresťania by však nemali ponúkať ľuďom ilúziu. Duchovná kríza je v tomto smere väčším rizikom ako kríza hospodárska. Ľudia strácajú schopnosť rozlišovať hodnotnú vec od nehodnotnej. Keby som nebol veriacim, túto prácu už dávno nerobím,“ uzatvára Gabriel Bies.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.