Georg Friedrich Händel (1685–1759) sa narodil ako Nemec, majstrom sa stal v Taliansku, aby sa napokon – ako to výstižne napísal Manfred Bukofzer – v Anglicku zmenil vďaka svojmu dobrodružnému opernému podnikaniu na hudobnú inštitúciu. Tento rok uplynulo 330 rokov od jeho narodenia, súčasne tiež 95 rokov od vzniku festivalu v Göttingene, ktorý vrátil Händlove opery na nemecké pódiá.
V roku 1920 pripravil Oskar Hagen, ktorý pôsobil ako profesor dejín umenia na známej univerzite v Göttingene, inscenáciu Rodelindy. Išlo o prvé nemecké uvedenie Händlovej opery od roku 1754 (!). Hagen tak založil tradíciu, ktorá pod názvom Internationale Händel Festspiele Göttingen existuje dodnes. V dolnosaskom meste, pýšiacom sa najstarším händlovským festivalom v Nemecku, som sa ocitol v jedno sobotné májové ráno po niekoľkohodinovej nočnej ceste vlakom z Viedne.
Hneď krátka prechádzka historickým centrom potvrdila, že som na správnom mieste. Nielen plagáty a bilboardy, ale aj výklady butikov zdobili vizuály festivalu, ktorý bol tento rok tematicky venovaný postavám hrdiniek v Händlovej hudbe. (Ak niekto niekedy zahliadol plagát BHS či Opery SND v Zare alebo H&M, ospravedlňujem sa za svoj naivný údiv.) Händel sa stal komerčnou značkou, ktorá počas dvoch týždňov každoročne priťahuje domácich i zahraničných návštevníkov mesta. Pre tých sú okrem hudby pripravené exkurzie po pôvabnom historickom centre, prednášky i podujatia pre rodiny s deťmi. Od čias Oskara Hagena sa prístup k Händlovej hudbe samozrejme radikálne zmenil. Christopher Hogwood vo svojej knihe Georg Friedrich Händel (v českom preklade vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Vyšehrad) píše, že jeho opery predstavovali v Nemecku prvých dekád 20. storočia nástroj, prostredníctvom ktorého sa tamojší impresáriovia snažili vymedziť voči zakonzervovanej tradícii wagnerovskej drámy a posunúť sa v inscenovaní od naturalizmu k abstrakcii a symbolizmu, čo im štrukturálne kvality opery seria dobre umožňovali. V hudbe však Hagen a jeho nasledovníci opery krátili a vsúvali do nich nové pasáže, aby nimi udržali chýbajúci dej pohromade. Party mužských postáv, určené pôvodne kastrátom alebo ženským hlasom, nezodpovedali germánskej predstave hrdinu a mechanicky sa transponovali nadol.
Hoci v 18. storočí neboli operné produkcie rozhodne poznačené posvätnou bázňou voči vernosti dielu, ktorú sme zdedili z obdobia romantizmu, vždy, keď na Slovensku počujem, že Händel je nuda a treba ho rozhodne krátiť, trochu sa vydesím. Žijeme v krajine, kde je baroková opera stále veľkou neznámou a o inscenačnej či interpretačnej tradícii (mimo okruhu starej hudby) sa vôbec nedá hovoriť. Preto je veľká pravdepodobnosť, že nositeľom podobných autoritatívnych názorov je niekto, kto pozná jednu Händlovu operu a ani tú nedopočúval poriadne do konca. Najväčšiu vinu na tomto stave, ktorý – ako sa zdá – od posledného uvedenia Alciny v roku 2006 nikomu neprekáža (naštudovanie Jaroslava Kyzlinka bolo použitím moderného orchestra umeleckým kompromisom), nesie Slovenské národné divadlo. To má ako štátna inštitúcia dostatočné prostriedky i zázemie (na rozdiel od Centra starej hudby), aby barokovú operu zaraďovalo do svojho dramaturgického plánu. A čo sa týka spomínanej nudy: nudou je, ak sa Händel hrá na Slovensku mimo okruhu starej hudby, pretože väčšinou sa hrá mizerne. Festival v Göttingene si na Händla dokázal zabezpečiť svetovú interpretačnú elitu, čo mu vďaka podpore vlády, firiem a bankových inštitúcií dovoľuje rozpočet približne 1 200 000 eur ročne. Post umeleckého riaditeľa festivalu aj vďaka tomu v posledných dekádach zastávali osobnosti ako Sir John Eliot Gardiner, Nicholas McGegan, od roku 2011 je ním Laurence Cummings. Jeho pôsobenie potrvá minimálne do roku 2020, kedy by malo byť ukončené nahrávanie kompletu Händlových opier.
Mr. Cummings nemá čas
So sympatickým britským čembalistom a dirigentom sme sa niekoľkokrát dohadovali na rozhovore, po chvíli mi však bolo jasné, že to je vzhľadom na jeho vyťaženosť jednoducho nie je počas festivalu fyzicky realizovateľné. V Göttingene naštudoval a medzi 15. a 25. májom dirigoval šesť predstavení Händlovho prvého veľkého operného úspechu Agrippiny. Predstavenia začínali o tretej popoludní, prípadne o siedmej hodine večer a s prestávkami trvali takmer štyri hodiny, čas pred nimi bol až na krátke obedné prestávky takmer bez výnimky vyplnený intenzívnym skúšaním. (Okrem dirigovania sa Laurence Cummings na festivale predstavil aj ako komorný partner flautistky Dorothey Oberlingerovej.) Dostal som však namiesto rozhovoru možnosť, ktorá bola pre mňa rovnako atraktívna: mohol som navštevovať skúšky budove miestneho evanjelického spoločenstva, ktoré sa týkali ďalších Cummingsových festivalových produkcií (operného gala so Sarah Connollyovou a oratória Theodora). A bol to skutočne fascinujúci zážitok.
Festivalový orchester (Festspiel Orchester Göttingen) existuje od roku 2006 a každoročne sa v ňom stretnú špičkoví hudobníci z celej Európy, jedným z nich je i slovenský huslista, umelecký vedúci Solamente naturali Miloš Valent. (Ten okrem účinkovania v orchestri stihol na festivale vystúpiť so Solamente a na neďalekom hrade Hardeg uviesť Zbierku Anny Szirmay-Keczer, spolu s českými hudobníkmi sa predstavil tiež v komornom programe s českou sopranistkou Markétou Cukrovou.) Laurence Cummings, ktorý je aj riaditeľom Händlovho festivalu v Londýne a kurátorom jeho múzea, na skúškach dirigoval, hral na čembale a pohotovo spieval chýbajúce party – popritom si dokázal udržať nadhľad nad celkom a efektívne tlmočiť svoje predstavy o hudbe. Robil to s takým šarmom, koncentráciou a umeleckou integritou, že to udivovalo i ostrieľaných orchestrálnych hráčov. A o tých teleso naozaj nemá núdzu, po Madride (pozri reportáž o Steffaniho Niobé) som v Göttingene opäť stretol napríklad známu americkú violončelistku Phoebe Carraiovú, ktorá dlhé roky pôsobila v legendárnom súbore Musica Antiqua Köln. Hudobníci sa tu schádzajú kvôli elektrizujúcej festivalovej atmosfére, ktorá inšpiruje k výnimočným výkonom. To je lákadlom aj pre súčasné hviezdy starej hudby, medzi ktoré kritika už niekoľko rokov zaraďuje hobojistku Xeniu Löfflerovú.
Ambície, intrigy a sex
Agrippina (1709) patrí spolu s Rinaldom (1707) k najrozsiahlejším dielam Händlovho talianskeho obdobia. Donald Burrows vo svojej knihe o Händlovi (Oxford University Press, 2012) hovorí o obidvoch dielach ako o míľnikoch v jeho kariére, no Agrippine prisudzuje väčšiu umeleckú hodnotu. Ide o operu seria na historický námet spracovaný libretistom Vincenzom Grimanim podľa rímskych klasikov Tacita a Suetonia a točí sa – pre žáner príznačne – okolo moci, lásky a intríg. Hlavnými postavami sú Agrippina, jej syn Nero – ktorého sa ambiciózna matka pokúša všetkými možnými spôsobmi dostať na vladársky stolec – a mocou unavený rímsky cisár Claudius. Tento trojuholník dopĺňa Poppea. Osemdesiatpäť percent árií v Agrippine tvoria podľa Burrowsa výpožičky z iných diel: z Händlových vlastných alebo od iných skladateľov. Preto sa stane, že si uvedomíte, že to či ono ste už započuli v La resurrezione (Ho un non so che nel cor) alebo Il trionfo del Tempo (Vaghe fonti), všetko je však dômyselne a presvedčivo integrované do nového kontextu a vytvára s ním presvedčivý dramatický celok. Hoci trvanie opery cez tri hodiny môže pôsobiť odradzujúco, vďaka prevahe kratších árií podľa benátskeho vzoru dej plynie skutočne svižne.
Ďalším momentom je scudzujúca irónia, ktorá presakuje „medzi riadkami“ Händlovho diela a Laurence Dale ju vo svojej réžii povýšil na jeden z hlavných princípov predstavenia. Režijné uchopenie diela, často provokatívne balansujúce na hrane frašky, podporili herecké výkony spevákov: mimoriadne charizmatickej Ulrike Schneiderovej v úlohe intrigánskej Agrippiny, kontratenoristu Jakea Ardittiho, ktorý dokázal pôsobiť v úlohe Nera ako skutočný „úchylák“ i zvodnej Poppey v stvárnení sopranistky Idy Falk Winlandovej. Ak píšem o hereckých výkonoch, mám na mysli skutočne herecké výkony: od presvedčivého ovládnutia priestoru po detailnú prácu s gestikou a mimikou. Že opera 18. storočia nedokáže byť skutočnou drámou? Scéna Toma Schenka pôsobila minimalisticky, no súčasne mimoriadne efektívne. Tvorilo ju niekoľko antických stĺpov a dve proti sebe stojace plochy otočných zrkadiel. Ich rôznym posúvaním sa invenčne delil priestor, z pár stĺpov bolo zrazu stĺporadie, pričom azda najväčší moment prekvapenia zažilo publikum, keď sa v jednom okamihu v týchto zrkadlách uvidelo. Všetky neresti antického Ríma tak na chvíľu prestali byť dávnou rozprávkou.
Okrem toho sa už na scéne ako symboly vystriedali len cisársky stolec a manželská posteľ. Čím réžia rozhodne nešetrila, boli sexuálne narážky – s výnimkou sodomie v podstate všetkého druhu – niekedy veľmi explicitné. Ich široký repertoár siahal až k lesbickým vzťahom a náznakovo stvárnenej nekrofílii. Prečítal som si, že festival pripravil aj verziu pre deti, dúfam, že cenzurovanú... Göttingenská Agrippina mala za úlohu hlavne pobaviť a to sa jej úspešne i darilo. Možno tej veselosti bolo niekedy až príliš. Festivalový orchester hral pod Cummingsovým vedením ako švajčiarske hodinky a všetko spolu vytváralo iskrivý händlovský Gesamtkunstwerk. „Opera seria je dnes na javisku kuriozitou; jej najkrajšie príklady existujú v akomsi pološere, nie ako ucelené umelecké diela, ale len vďaka svojím pôsobivým súčastiam. (…) Händlove opery sa vytiahli zo zabudnutia a nikto nemôže poprieť, že ich partitúry sú plné nádherných stránok; jeho invencia a imaginácia boli rovnako veľké v Giuliovi Cesarovi ako v Izraeli v Egypte, no výsledok je v prvom diele oveľa menej uspokojivý,“ píše Charles Rosen vo svojej knihe Klasicizmus (v slovenskom preklade Hudobné centrum, 2005). Špičkové inscenácie vybraných diel ukazujú, že doba sa zmenila a aj taký skvelý znalec hudby 18. storočia sa vo svojich súdoch mohol mýliť....
Göttingen 2016
Počas pobytu v Göttingene som mal okrem Agrippiny možnosť navštíviť viacero koncertov: napríklad oratórium Deborah so výnimočnou britskou speváčkou Annou Dennisovou v hlavnej úlohe. Dielo, obdivované Mendelssohnom, naštudoval Göttingenský festivalový orchester, ktorý v ňom podal vyrovnaný výkon. Aj tento koncert bol vypredaný do posledného miesta a dostal som sa naň len vďaka ústretovosti organizátorov. Medzi zvláštne zážitky patrilo uvedenie ikonického nemého filmu Nosferatu (exteriéry vznikali svojho času na Oravskom hrade) s čiastočne komponovanou a čiastočne improvizovanou hudbou (na organe hral Laurence Cummings) v starobylom Kostole sv. Jána. Festival si od tohto projektu sľuboval záujem „neklasického“ publika a jeho želanie sa naplnilo. Žijeme síce v sekularizovanej dobe, no projekciu by som si vedel predstaviť skôr v nejakom industriálnom priestore (kde si na druhej strane samozrejme ťažko možno predstaviť organ).
Medzi ďalšie festivalové hviezdy patril napríklad virtuózny flautista Maurice Steger alebo orchester Riccarda Minasiho Il pomo d´oro s Ann Hallenbergovou, ktorý spolu s Xavierom Sabatom nedávno účinkoval aj v Bratislave na festivale Viva Musica!. Osobne mi v programe chýbala zriedkavejšie dostupná komorná hudba alebo (a najmä) recitál z Händlových klávesových diel, ktoré, mimochodom, Laurence Cummings nahral. Händel patril od svojej mladosti (začínal rovnako ako Bach ako organista) až do neskorého veku k obdivovaným hráčom na klávesových nástrojoch. Stačí si spomenúť na známu historku o jeho talianskom súperení s Domenicom Scarlattim. Händlov životopisec John Mainwaring pri opise tejto udalosti uvádza, že skladateľa od ostatných hudobníkov neodlišovala len neobyčajná virtuozita, ale najmä udivujúca plnosť, sila a energia, ktoré sú prítomné i v jeho komponovaní. „Hoci Händel je jedným z dvoch najslávnejších a najčastejšie uvádzaných barokových skladateľov, jeho klávesová hudba je pre nás v zásade stále neznáma,“ píše v úvode k nahrávke výberu zo suít pre vydavateľstvo ECM v roku 1995 (!) jazzový klavirista Keith Jarrett. Už pred ním Händla frekventovanejšie uvádzali napríklad ruskí klaviristi (Richter, Gavrilov), no britský čembalista Richard Egarr v úvode k svojej nahrávke Suites de Pièces de Clavecin (Harmonia mundi 2013) konštatuje v podstate to isté: Händlova klávesová hudba nie je (na rozdiel od Bacha) súčasťou koncertného repertoáru.
Dôvodom môže byť podľa neho špecifická klavírna štylizácia jeho diel, ktorá už v roku 1735 viedla Gottlieba Muffata (1690–1770) k tomu, že osem suít (vyšli v rokoch 1720 a 1727) „prepísal“. Hoci vychádzajú z rovnakej estetiky tzv. zmiešaného štýlu, Händlovu skladateľskú poetiku nemá význam hodnotiť kvalitami Bachových diel. Platí to pre jeho klávesovú hudbu rovnako ako pre Brandenburské koncerty a Concerti grossi op. 6. Händlova hudba je iná, pri prvom pohľade zdanlivo menej rafinovaná, no určite je to „hudba udivujúcej plnosti, sily a energie“, ale aj intimity a nebeskej krásy: úvodné Adagio zo Suity F dur HWV 427 nezaostáva v ničom za krásou pomalej časti Talianskeho koncertu.
Ospravedlňujem sa koncentrovanému čitateľovi za túto malú digresiu. Ďalší ročník festivalu je v Göttingene naplánovaný od 5. do 16. mája 2016 a jeho návštevníci sa už teraz môžu tešiť na oratórium Susanna, premiéru opery Imeneo a galakoncert k 10. výročiu festivalového orchestra. Viac informácií o podujatí možno nájsť na www.haendel-festspiele.de. V Göttingene sa napĺňajú slová o hudbe, ktoré Händel zhudobnil vo svojej Óde na sv. Cecíliu: „To worship that celestial sound! /Less than a god they thought there could not dwell/Within the hollow of that shell/That spoke so sweetly and so well./What passion cannont Music raise and quell?“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.