Všeličo. Napríklad dnes ráno som si ako prvý pustil výborný album skupiny Pixies Doolittle. Je na ňom aj hit Monkey Gone To Heaven. Alebo Here Comes Your Man, ďalšia skvelá pesnička. Keď dohrali nezávislí rockeri z Bostonu, pustil som si môj nový objav, éterickú, rozprávkovú Joannu Newsom. Hrá na harfe, spieva vysokým, detským hlasom. Najprv som o nej čítal, našiel som si o nej niečo na webe a potom som ju počul naživo na jednom anglickom festivale. Dobrá hudba taká nemusí byť, ale Joannina taká je: krásna.
Hudba ako udalosť
Najradšej počúvam hudbu na koncertoch. Vtedy je hudba udalosťou. Udalosťou, ktorá začína, potom skončí a už nikdy sa v takej istej podobe nezopakuje. Nevadí mi, keď je na koncerte horúco, alebo zafajčené, alebo, keď celkom dobre nevidím na pódium. Tá „udalosť“ je pre mňa najdôležitejšia. Toto sú najsilnejšie koncerty, na akých som doteraz bol: Muddy Waters na jazzovom festivale v Pori. Mal som vtedy 16 rokov, bol som prvýkrát na Západe a hneď takýto zážitok. Starý pán sedel na vysokej stoličke, spieval a občas brnkol na gitare. Posledným prídavkom bol Hoochie Coochie Man... Koncerty Collegia musica a Mariána Vargu. Varga bol (a stále je) môj najväčší hudobný hrdina. Mariánova hudba je pre mňa – a viem, že v tom zďaleka nie som sám – blízka, vzrušujúca, v istom zmysle dokonalá. Stále ju počúvam. Hoci som to zatiaľ neskúšal, zdá sa mi, že by som bez nej nemohol žiť. Koncerty Boba Dylana. Zažil som tri v troch rôznych mestách, každý bol zvláštny a silný, ale ten prvý – v Prahe – bol asi najlepší. Chick Corea a Gary Burton v športovej hale na Pasienkoch. Bolo to hádam pred dvadsiatimi rokmi dva dni po džezákoch. Bola to čistá, farebná, radostná hudba. Pamätám sa, že pred nami sedel Martin Kratochvíl a vedľa nás Pavlíček s Kocábom. Nick Cave Solo a Grinderman. Pesničky Nicka Cava majú v sebe temnú romantiku, nenápadnú zbožnosť, tvrdosť, autentickosť. V priebehu dvoch večerov v anglickom Somersete som zažil štyri Nickove koncerty: dvakrát „Solo“ (teda s menšou kapelou), dvakrát ako Grinderman (s tou istou kapelou, len oveľa ostrejšie). Obrovská sila sa skrýva v tomto plachom Austrálčanovi. Živé kvety. Najlepšia koncertná kapela na Slovensku. Je to tak preto, lebo nič nerobia „len tak“, vždy hrajú naplno a naozaj. Lucia Piussi píše úžasné texty, Peter Bálik skladá jednoduchú, silnú hudbu. Videl som Živé kvety veľakrát, sklamaný som nebol ani raz.
Domáca hudba
Na koncerty sa nedá chodiť každý deň a preto aj ja počúvam najviac hudby doma. Patrím medzi posledných cédéčkových mohykánov – ich kupovanie je asi mojou vášňou. Keď prídem do cédéčkárne v Artfore, skoro nikdy neodídem na prázdno. Hudbu, ktorú počúvam rozdeľujem na rannú, dennú a večernú. Moje obľúbené ranné kapely sú Zero 7, 5nizza (ruské akustické reaggae), Polemic, Bob Marley & The Wailers, Bonnie „Prince“ Billy (hlavne album Letting Go), Banjo Band Ivana Mládka, Värttinä, Talking Heads, a mnoho iného. Cez deň počúvam v poslednej dobe napríklad Ninu Hynes, Placebo, Dylana, Cohena, Patti Smith, Arcade Fire, The Smiths, Joy Division, Paru, Massive Attack, Longital a podobné záležitosti. No a večer patrí džezu (najradšej mám Charlieho Parkera, Billa Evansa, Grzegorza Karnasa, Keitha Jarreta, či Billie Holiday), Tomovi Waitsovi, Nickovi Caveovi, Lou Reedovi, alebo skupinám typu Lamb, Portishead, Morcheeba, či rôznym variantám nu jazzu podľa vzoru St. Germaine. Domáca hudba je atmosferická. Je to divadelné hudba, soundtrack k filmu. To však neznižuje jej dôležitosť. Neviem si predstaviť, že by som na túto „funkciu“ použil napríklad Madonnu alebo No Name. To by ma vyrušovalo a znervózňovalo.
Hudba z éteru
Okrem toho (a okrem intenzívneho „pracovného“ počúvania) počúvam aj rádio. Keď som v aute tak Rádio FM alebo rakúsku stanicu FM4 (dá sa chytiť v Bratislave) – iné rádiá počúvať nedokážem. Nie že nedokážem, ony ma iritujú. Nemám rád umelú pop music. Keď som pri počítači a mám chuť na niečo prekvapivé a nové, pustím si LastFM, kde zadám na čo mám asi tak chuť, a oni mi hrajú podobné veci. Mám to veľmi rád a objavujem tak mnoho novej hudby. A tej novej ešte nespoznanej hudby je strašne veľa. Končím. Idem počúvať.
Juraj Kušnierik je zástupca šéfredaktora časopisu .týždeň, kde píše o literatúre, hudbe a divadle. Okrem toho spolu so Štefanom Hríbom moderuje reláciu Bez lampy_FM na Rádiu FM.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.