Hudba v zbláznenom svete. Vojny zúria, zvuky sa zakazujú. Aké možnosti má hudba vo svete konfliktov? - Axel Brüggemann

Po krvavom atentáte na francúzsky satirický časopis Charlie Hebdo vieme, že obrazy môžu byť nebezpečné. Obraz, inak ako hudba vo svojej otvorenosti a neurčitosti, sa snaží urobiť i to nepolapiteľné pochopiteľným a neviditeľné viditeľným. Je logické, že od nepamäti je napadnuteľný. Nielen zdivočelými radikálnymi moslimami, ale aj veriacimi kresťanmi.
Arnold Schönberg sa pokúsil vo svojej opere Mojžiš a Áron hudbou prerozprávať spor o obraz Boha. Trochu prebásnil Starý zákon a štylizoval boj bratov ako „showdown“: na jednej strane Áron, tešiaci sa zo života, na druhej strane monotónne kážuci Mojžiš, ktorý trvá na tom, že ľudia si nesmú vytvoriť obraz Boha, „pretože obraz obmedzuje, ohraničuje to, čo má ostať neohraničiteľným a nepredstaviteľným“. Ale raz musí aj sám ortodoxný starozákonný kazateľ zistiť, že jeho vlastná predstava nestačí na to, aby obsiahla veľkosť Boha – aj slovo má svoje hranice, aby mohlo byť hodné Všemohúceho. Mojžiš začína svoj pohnutý nárek: „Ó slovo, ty slovo, ktoré mi chýbaš!“
Veľkolepou na tejto opere je Schönbergova pevná viera, že všadeprítomnosť Boha dokáže vyrozprávať hudbou. Že zvuku zveril to, čo obraz zakazuje. Preto povýšil svoju dvanásťtónovú hudbu na istý druh teórie všetkého a na vyrozprávanie celého deja mu stačil jediný dvanásťtónový rad. Teória, že znením všetkých tónov v rovnoprávnom systéme možno vyjadriť poriadok stvoreného sveta, však nie je objavom Schönberga. Už v Bachovej hudbe vytvárajú logika harmónie a matematika hudobnej teórie základ ľudských emócií. Organizácia harmónie do tónin a akordov, poriadok zvuku slúžili ako symbol dokonalosti sveta stvoreného Bohom. Hudba je kvázi pokusom sprístupniť stvorenie.

Sotva existuje skladateľ, ktorý túto výzvu neprijal. Boha počujeme v gregoriánskom choráli a v Ars antiqua, v Mozartovom Rekviem a v Beethovenovej Missa solemnis, ale tiež aktuálne aj v Drážďanoch, napríklad v dielach Sofie Gubaiduliny. V kresťanstve je od nepamäti tradíciou priblížiť sa Bohu hudbou. Na rozdiel od obrazu ostáva nekonkrétnou a snáď preto ako jediná ponúka možnosť zažiť niečo ako nekonečnú otvorenosť. Peter Sloterdijk raz povedal, že v hudbe nemáme taký konkrétny protipól ako vo filme alebo v maliarstve, že sme hudbou obklopení, že sme „vo zvuku“, keď počúvame hudbu ‒ že v takomto momente splývame so svetom a hranice konkrétneho zanikajú. Niet preto divu, že aj Joseph Ratzinger chápal tvorbu katolíka Mozarta a protestanta Bacha rovnocenne, ako výtvory Boha. Preňho je hudba jednou z možností dialógu s Bohom – istým druhom modlitby.
V minulosti kresťanstvo zakazovalo zobrazenie Boha, tak isto ako dnes islam zakazuje zobrazenie proroka Mohameda. Neskôr znázorňovali maliari Boha ako bradatého starého muža alebo ako symbol všadeprítomnosti: ako oko v trojuholníku. Znázornenie neviditeľného je dodnes v mnohých kultúrach považované za urážku. Karikaturisti z Charlie Hebdo museli za to zaplatiť životom. Ich vrahovia definovali svojou pravdepodobne nekonečnou vierou konečnosť umenia.
Pre islam je ‒ na rozdiel od kresťanstva ‒ rozporuplná aj hudba určená na oslavu Boha. Všade, kde vpochoduje Al-Káida alebo ISIS, je zakázaná. V Koráne však na to nie je možné nájsť podklady. Ortodoxní moslimovia poukazujú na Hadith, zachované spisy, výpovede a skutky proroka. Podľa nich chápal hudbu vždy ako sprievodný znak smilstva, prebytku a erotickej roztopaše – ako soundtrack hriechu.

Tento ortodoxný výklad dokonca necháva bohatý repertoár islamskej hudby často zabudnutý. Na stredovekých dvoroch kalifov i pri moslimských obradoch sa muzicíruje od nepamäti. Touto tradíciou sa pred dvoma rokmi intenzívne zaoberal klavirista Fazll Say, ktorý bol v Turecku podmienečne odsúdený na desať mesiacov väzenia. Kto sa zaoberá arabskou hudbou, pomerne rýchlo objaví dych vyrážajúci a fascinujúci svet zvukov, ktorý v celosvetovom spoločenstve moslimov spája mnohé regionálne hudobné kultúry, siahajúce od Perzie až po USA, od čistej hudby gnawa až po aktuálny hip-hop čiernych moslimov.
Prečo teda chcú radikálni islamisti zakázať aj hudbu? Zjavne tu nejde o otázku viery, ale o otázku moci. Každé náboženstvo niekedy v histórii poslúžilo tomu, aby moc vládcov mohla byť prehlásená za nadpozemskú skutočnosť a nespochybniteľný nárok – za Božiu milosť. Hudba slúžila na to, aby zmyslovo a duchovne podporila reálny politický nárok. Kto má moc, ten udáva tón v krajine. Už faraóni v starom Egypte nechali prostredníctvom hry na harfe uveriť ľud, že ich vláda je legitimizovaná božskými tónmi. Aj kresťanskí králi sa neustále pokúšali prispôsobiť hudbu svojim predstavám. Najneskôr od čias Platóna vieme, že zvuky majú mimoriadny vplyv na náladu v spoločnosti, že ľudí upokojujú a robia ich poddajnými – alebo ich podnecujú. Vládcovia všetkých epoch vedeli to, čo súčasní historici často zanedbávajú: že hudba je jednou z najdôležitejších historických veličín, emocionálnou hnacou silou dejín ľudstva. Trúbilo sa do vojen či k revolúciám – a často stála ako kmotra božskej pomoci. Keď teda ISIS dnes hudbu zakazuje ‒ a je jedno, či od Elvisa, Beethovena alebo od moslimských rapperov ako Mos Def, Nas alebo Queen Latifah ‒ nie je to vyjadrenie blízkosti k Bohu alebo náboženskej vierohodnosti, ale ľadovo studenej mocenskej politiky.
Je možné, že existujú ľudia, ktorí strieľajú samopalmi na ilustrátorov, a vojaci, ktorí porazených okradnú o ich hudbu. Ako ľudia však vieme, že hudba je jednou z najsilnejších zbraní, snáď silnejšou ako niektoré karikatúry.

Hudba je našou túžbou – a my, ľudia, môžeme byť šťastnými iba vtedy, keď sme ňou obklopení. Stále ostáva nekonkrétna, otvorená. Je neuchopiteľná a zmyslová, spája namiesto toho, aby rozdeľovala. Patrí k prirodzenému ľudskému výrazu. To vedeli už starí Indovia. Pre nich bol svet ešte v poriadku. A to v harmonickom poriadku. Žiadne iné náboženstvo tak logicky nespojilo stvorenie a zvuk. Najvyšší indický boh sa nazýval Nada Brahma. Meno Brahma stelesňuje kozmický princíp stvorenia, teda vzniku života. Meno Nada znamená zvuk. Pre Indov boli hudba a stvorenie vždy jedným celkom. Vieru, ktorú teoreticky podložili fyzikou alikvotných tónov, čiže princípom, podľa ktorého tón neznie iba ako čistý, ale vždy aj so svojimi parciálnymi tónmi, čím rozkmitáva aj iné veci. Ak má každý tón nekonečne veľa (naším uchom nevnímateľných) podtónov, ktoré privádzajú do kmitania zasa iné, rovnako naladené veci, nemal by byť celý svet prepojený prostredníctvom kmitania zvukov? Alebo vyjadrené inak: svet a kozmický princíp ožívajú až skrz hudbu.
Trocha tejto samozrejmosti nás snáď nedovedie bližšie k určitému Bohu, ale môže pomôcť chápať nás všetkých ako hudobné bytosti – ako spoločenstvo, ktorého sloboda a kvalita života sa odzrkadľujú v soundtracku nášho sveta.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.