RAPORT Z CESTY

I. Ad informandum

Mala to byť cesta na krstiny. Stala sa z nej cesta na pohreb. Ale bude tu aj reč o živote. Teda o veciach, ktoré sa nedajú usporiadať lineárne. Lineárne však musím začať. Teda, chtiac-nechtiac, egocentricky. O krstinách bude o chvíľu.
Stalo sa, že príslušné jury pri Predsedníctve Zväzu poľských skladateľov (ZKP), ktorého som od roku 1999 čestným členom, sa rozhodlo udeliť mi Cenu Zväzu. Udeľovanie sa tradične uskutočňuje v rámci medzinárodného festivalu súčasnej hudby Varšavská jeseň. Riaditeľka Hudobného centra, pani Oľga Smetanová, v tom uvidela šancu na prezentáciu súboru Quasars Ensemble a dokázala presvedčiť predsedu ZKP, Jerzyho Kornowicza, a riaditeľa Varšavskej jesene, Tadeusza Wieleckého, že slávnostné odovzdávanie cien by bolo ešte slávnostnejšie, keby bolo spojené s koncertom diel laureáta, v tomto prípade mojich, ktoré má súbor v repertoári. Išlo konkrétne o skladbu Tenebrae, ktorú som skomponoval vlani na žiadosť Sergeja Kopčáka (aj som mu ju dedikoval) a Korczak in memoriam, vytvorenú na objednávku festivalu Zamatová opona (v rámci podujatí Krakov – Európske hlavné mesto kultúry 2000), ktorého riaditeľom bol Andrzej Chłopecki („Korczaka“ som teda dedikoval jemu). Bolo tiež dohodnuté, že v „Korczakovi“ záverečnú variáciu na Bachov chorál „Ó, hlava doráňaná“ predvedie popredná poľská mezzosopranistka Urszula Krygerová.
Keby som bol o tomto zámere vedel, bol by som protestoval: odovzdávanie cien ZKP nebolo nikdy spojené s koncertom, uskutočňovalo sa totiž v sídle Zväzu, kde nie je na to primeraný priestor. V hre bolo teraz jednak porušenie tradície, jednak riešenie organizačných problémov spojených s premiestnením podujatia do koncertnej siene W. Lutosławského v Poľskom rozhlase. Keďže som bol postavený pred hotovú vec, tak som sa napokon na to preladil a tešil sa na stretnutie s predstaviteľmi spomenutých organizácií, aj s p. Urszulou, ktorú som roky nevidel, i na Andrzeja. Ten vlani po predvedení mojej Missa pro nobis prišiel, stisol ruku a bez slova odišiel a onedlho som sa okľukou dozvedel, že vo „svojej Dvojke“ Poľského rozhlasu odvysielal nielen celú omšu, ale aj Memento po smrti Mira Filipa, Adagio pre Jana Branného a ešte aj záver („Chorál“ a „Marcia funebre“) z „Korczaka“. Všetko so svojimi povestnými komentármi. Tak som mu chcel stisnúť ruku (možno nie bez slova) pre zmenu ja.
Tá naša „Varšava“ bola vymyslená ešte „rafinovanejšie“: po koncerte mali byť spomenuté „krstiny“ – prezentácia CD z rozlúčkového recitálu Sergeja Kopčáka v historickej budove NR SR na vlaňajšom festivale Melos-Étos. Žiaľ, „pôrod“ CD sa oneskoril, „krstiny“ sa nekonali. Uskutočnil sa však koncert súboru Quasars pod vedením Ivana Buffu s účasťou Sergeja Kopčáka a Urszuly Krygerovej. Interpretačné výkony všetkých boli skvelé, porovnateľné so špičkovou úrovňou predchádzajúcich koncertov (Ensemble Intercontemporain z Paríža, AUKSO Mareka Mosia – najlepší poľský komorný orchester). Tak som mal nakoniec radosť a dovolím si touto cestou všetkým – organizátorom aj interpretom – vysloviť obdiv a vďaku.
Uvedomujem si teraz, že som avizovanú lineárnosť času porušil; musím sa vrátiť.

II. Cesta

Nedeľa, 23. 9. ráno. Cestujeme s Oľgou Smetanovou do Schwechatu. V lietadle LOT-u letuška ponúka noviny. Berieme Gazetu Wyborczu – na prvej strane veľký portrét veľkého básnika Zbigniewa Herberta. Vnútri tri strany venované Herbertovi – je 14. výročie jeho smrti. Dlhý rozhovor s vdovou, pani Katarínou. Po prečítaní pani Oľga hovorí: „Strašný život! “ Veru. Iba zo strašného života sa mohli zrodiť také poémy ako Omša za uväznených (venovaná Adamovi Michnikovi), Raport z obliehaného Mesta, Odkaz pána Cogito a mnoho ďalších. Začína sa mi ozývať pamäť. Keď som dostal objednávku na skladbu na jubilejnú 50. Varšavskú jeseň, skomponoval som Improvisation sur Herbert na slová toho „Odkazu“. Tesne pred premiérou mi ktosi hovorí: „Ty si sa opovážil komponovať na tú kultovú báseň? Veď je vytesaná do mramoru! “ (už neviem, či v Sejme, či v Národnom múzeu). Akéže sú tieto slová? Nuž, napríklad: „choď vzpriamený uprostred tých, čo na kolenách/uprostred obrátených chrbtom a zvrhnutých do prachu/máš málo času, treba dať svedectvo/buď odvážny, keď rozum zlyháva, buď odvážny/v poslednom účtovaní len to sa ráta/a Hnev tvoj bezmocný nech je ako more/vždy, keď počuješ hlas ponížených a bitých/nech ťa neopúšťa tvoja sestra Neúcta/k špicľom, katom, zbabelcom – oni vyhrajú...“ Je to ako Desatoro. „...a neodpúšťaj, v skutku nie je v tvojej moci/odpúšťať v mene tých, ktorých zradili na úsvite...“ a tak ďalej. To spievala Camerata Silesia Anny Szostakovej. Urszula Krygerová spievala v závere: „...opakuj veľké slová opakuj ich zaťato/ako tí, ktorí išli cez púšť a hynuli v piesku/a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke/bičom smiechu, vraždou na smetisku...“ Kedy to ten Herbert písal? Samozrejme, za totality. Prečo mi z toho dnes idú po chrbte zimomriavky? Pani Urszula bude v stredu spievať v „Korczakovi“ tú variáciu na Bacha, na „Ó, hlava doráňaná“ – kedy to ten Bach písal? A prečo som to pred 12 rokmi vytiahol? A venoval akurát Andrzejovi Chłopeckému? Ktosi vtedy vecne poznamenal: „Tá skladba vlastne nemá koniec! Nemal by si ten koniec dokomponovať?“ Odpovedal som: „Nemal!“ Prečo? Veď dotyčný mal pravdu...
Odrazu ma z tých spomienok vytrhlo pristávanie lietadla. Už sme boli vo Varšave (je to ešte Herbertova Varšava?). Pán Mieczysław Kominek, riaditeľ Poľského hudobného centra, nás privítal slovami: „Dnes ráno zomrel Andrzej Chłopecki...“

III. Tragédia

Kto to bol, Andrzej Chłopecki? Stretli sme sa desaťkrát? Možno sedem? Raz, po pohrebe Krystyny Tarnawskej-Kaczorowskej, sme presedeli v akejsi krčme hodiny mlčky. Len tu a tam akési slovo. Raz sme išli z koncertu v starom paláci v „Łazienkach“ tiež mlčky; zastavil sa, vyhrabal spod farebného lístia gaštan: „Nechaj si ho...“ Mám ho desať rokov pred sebou nad písacím stolom. Mohol by som teda čosi povedať o jeho myslení, ale o jeho živote a aktivitách viem málo. O tom hovoril povolaný (doslova) Jerzy Kornowicz, predseda ZKP na smútočnej omši vo štvrtok 27. 9. 2012:

„Milý Andrzej, bol si muzikológom, teoretikom hudby, hudobným kritikom, publicistom a animátorom hudobného života, autorom takmer 2000 rozhlasových relácií, akademickým pedagógom, tvorcom desiatok hudobných projektov, takých ako Zamatová opona, spolutvoril si celý rad programov Varšavskej jesene. Ako umelecký riaditeľ si vytvoril program posledných festivalov Musica Polonica Nova. Bol si v medzinárodnom rozsahu neúnavným propagátorom poľskej hudby a jej tvorcov rôznych generácií, včítane najmladšej na prestížnych Medzinárodných skladateľských tribúnach UNESCO; bol si šéfom skladateľských objednávok takmer 40 autorov stredovýchodnej Európy v Umeleckom fonde Siemens. Bol si prenikavým a vizionárskym pozorovateľom kultúrnych procesov – veľkou postavou poľskej aj svetovej hudobnej kultúry. Bojoval si s časom, pracujúc do posledných chvíľ na knihe venovanej tvorbe Witolda Lutosławského. Stihol si ju dokončiť.“

Kornowicz pokračoval:
 
„Profesor Michal Bristiger pred dvoma dňami povedal v rozhlase, že si stigmatizoval celú svoju generáciu. Že si bol živelným kritikom, ktorý okamžite chápal, k čomu sa chcú dostať svojou hudbou aj slovom rôzne generácie. Budoval si dialóg generácií. Ako muzikológ si cítil, akou cestou sa uberá poľská súčasná hudba. Snažil si sa o jej rozkvet. Pôsobil si v najsilnejších médiách: v tlači, rozhlase, vo sfére edukácie. Ako muzikológ si bol silno spojený so životom, so sférou musica practica. Zjednocoval si teóriu so samotným životom. Prof. Bristiger napokon uzavrel: ‚Vidím, že náš drahý Andrzej sa dnes rozpráva s históriou; vie, že sa naplnilo, že odohral veľkú rolu vo svojej vlasti.‘“
Nestor poľskej muzikológie mal pravdu. Jedným z dôkazov je nekonečný rad zápisov do internetovej Kondolenčnej knihy. Najmä neznámi poslucháči slávnej „Dvojky“ Poľského rozhlasu ďakujú, že vďaka jeho reláciám „Kontrapunkty“, v ktorých prezentoval a komentoval diela súčasnej hudby, spájajúc teóriu s nenapodobniteľnými metaforami, si našli cestu k nej. Boli tak frapantné, že si ľudia upravovali pracovné a spoločenské termíny, aby ich mohli počuť-zažiť. Jerzy Kornowicz spomenul Tadeusza Bairda, ktorý na prijímacích skúškach na kompozíciu kládol kandidátom otázku: „Počúvate Kontrapunkty?“
Kornowicz však zdôraznil vo svojej reči ešte čosi iné:
 
„Mal si (Andrzej) naďalej vnášať do nášho spolku kvas a mal si ho naďalej brániť pred popudlivosť a neznalosťou našich blížnych, ktorí si menej všímajú to, čo spoločne robíme a o to viac nás obviňujú zo zodpovednosti za všetky očividné neduhy sveta. Pripútaval si ako málokto svojím presvedčením, že súčasná hudba je v práve, že je vecou, pre ktorú stojí zato žiť. Tvoja viera v hudbu prechádzala na nedostatočne veriacich, neprebudených, neuvedomelých. Hudba, ktorá vraví o nás vo svete, o našom bytí a našej pominuteľnosti, – ktorá počas Varšavskej jesene nadobúda zvláštnu koncentráciu –, mala teraz od začiatku festivalu podvedomú tému, tému ľudskú, avšak aj akosi hudobnú – Tvoje umieranie. Bol to pre hudbu test – musí odolávať smrti. Musí dokazovať, že nie je akousi banalitou, kombináciou, utópiou, ale že je časťou našej existencie; časťou, ktorá dôstojne podstupuje konfrontáciu s rozmerom smrti. A tak sme v tom prežívaní hudby a Tvojho odchádzania dostali od Teba ešte raz lekciu o význame hudby.“

Pátos Kornowiczových slov je mi bytostne blízky. Preto by som ani nebol v stave čosi k nim pridávať sám od seba. Za to, že napriek tomu čosi pridám, vďačím „náhode“ – novinám v lietadle. Napadlo mi, že Kornowicza „musím“ doplniť Herbertom. Že „musím“ skonfrontovať Andrzeja Chłopeckého s tým Odkazom pána Cogito, ktorý je vytesaný do mramoru.
Urszula Krygerová v mojej Improvisation sur Herbert začínala pred piatimi rokmi svoje sólo „prikázaniami“. Prvé znelo: „Vystríhaj sa vyprahnutosti srdca!“ Andrzej sa nemusel vystríhať, On ani netušil, čo to je „vyprahnutosť srdca“. „Bdej – keď svetlo na horách dáva znamenie – vstaň a choď!“ Andrzej to svetlo videl takmer nepretržite, preto neúnavne vstával a išiel. Vždy na doraz. „Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš!“ Andrzej opakoval. Opakoval do úmoru, do konca (možno opakuje naďalej?); nedbal na to, či ho „neodmenia tým, čo majú poruke – bičom smiechu, vraždou na smetisku“. Tu sa vrátim k „prikázaniam“, ktoré som uviedol na začiatku. Išiel „vzpriamený uprostred tých, čo na kolenách uprostred obrátených chrbtom“ atď.? Išiel vzpriamený. Bol „odvážny, keď rozum zlyháva“? Bol odvážny; vedel, že „v poslednom účtovaní iba to sa ráta“. Vedel, že „má málo času a treba dať svedectvo“. Bol jeho „bezmocný Hnev ako more vždy, keď počul hlas ponížených a bitých“? Bol ako more. A tak ďalej.
Andrzej išiel tak, ako išiel, lebo vedel že Herbert končí svoj „Odkaz“ prísľubom: „...len tak budeš prijatý do kruhu studených lebiek, do kruhu tvojich predkov: Gilgameša, Hektora, Rolanda – obrancov kráľovstva bez hraníc a mesta popolov.“ Išiel, lebo vedel, že po tomto prísľube nasleduje rozkaz: „Buď verný. Choď !“ Išiel. A odišiel – obranca života a tvorby. Odišiel do „kráľovstva bez hraníc“. Verný.

IV. Šifry transcendencie

Pohreb mal byť pôvodne v piatok. Letenky späť sme mali na štvrtok a nebolo možné ich vymeniť. Absurdné. Zrazu však prišla správa, že kvôli akýmsi cirkevným problémom bude smútočná omša vo štvrtok. Tak sme to predsa stihli („náhoda“?). K oltáru plného kostola na Słuževci (varšavská Rača) vkročila schola otcov Barnabitov v bielych rúchach – zaznel smútočný gregoriánsky chorál. V tomto momente som pochopil to, čo som dvanásť rokov nechápal, iba akosi „vedel“: že môj „Korczak“ nemohol mať ten koniec „ako sa patrí“, že „musel“ iba akosi prestať.
Prečo? Aby sa udialo to, čo sa teraz udialo. Včera o tom istom čase (ako dnešná omša) Urszula Krygerová v čiernej róbe opakovala motív odvodený z Bachovho chorálu „Ó, hlava doráňaná“, opakovala, opakovala a napokon prestala spievať. Nastalo dlhé ticho. Prerušila ho síce spoločenská vrava, avšak to ticho trvalo v akejsi „inej dimenzii“ naďalej (v 13. dimenzii „superstrún“ Rogera Penrosea?). Trvalo, až kým teraz nezačal ten gregorián. To on dokončil tú „nedokončenú“ skladbu. Venovanú Andrzejovi Chłopeckému.
Muselo sa to stať práve teraz? Na jeho pohrebe? Zrejme z akýchsi nevyspytateľných dôvodov áno. A z rovnakých dôvodov sa to už nikdy nestane. Pohreby sa neopakujú a živá hudba taktiež nie. Opakovateľnosť prežívanej hudby je ilúzia. Zrejme opakovateľnosť čohokoľvek je ilúzia. Vedel to Budha. Vedel to Hérakleitos. Vedel  to Ježiš. Repetitio est mater studiorum, nie je však magistra vitae.
Tak mi prišla na um otázka: kedy sa „to všetko“ vlastne začalo? V akom neopakovateľnom momente? V lete, keď Oľga Smetanová iniciovala usporiadanie včerajšieho koncertu? Či pred rokom – keď mi Ivan Buffa zavolal, že s „Quasarsmi“ naštudoval „Korczaka“ a že ho Petr Kotík z New Yorku zaradil na festival v Ostrave? Alebo pred dvomi rokmi – keď mi v akýsi piatok večer pani Oľga zavolala: „Sergej Kopčák sa k vám nevie dovolať, spojte sa s ním,“ a potom v sobotu (prv, ako som mu zavolal) sme sa po dlhej dobe stretli v samoobsluhe? Keď mi vtedy povedal: „Ilja Zeljenka mi pred smrťou napísal skladbu, má iba tri slová – ,Život pomaly končí‘ – napíš niečo, čo by k tomu pasovalo...“? (Napísal som Tenebrae, ktoré včera s „Quasarsmi“ predviedol). Alebo to bolo ešte dávnejšie, pred siedmimi rokmi – keď Jerzy Kornowicz predniesol reč nad hrobom Krystyny Tarnawskej a Andrzej ho potom oslovil: „Prosím ťa, prehovor aj na mojom pohrebe!“ (Bol som pri tom, Kornowicz to teraz spomenul.) Alebo predsa pred dvanástimi rokmi, na tej Zamatovej opone v Krakove?
Odrazu mi došlo, že to sú vlastne scestné (doslova!) otázky. Že vyplývajú zo zotrvačnosti myslenia zvyknutého na ilúziu opakovateľnosti a na pohodlie lineárnych koľají ratia. Že ťarcha tých chvíľ v kostole spočívala v tom, že všetky práve spomenuté momenty, neprehľadné množstvo ďalších s nimi spojených, ale za nimi skrytých – akoby sa vytrhli z reťaze chronometrického času, jeho lineárnosti. Akoby sa pospájali do akejsi siete, navzájom sa posplietali do akéhosi gordického uzla, ktorý žiadny meč ratia nerozsekne. Čas sa zrazu zrútil ako lavína do údolia smútku a ticha. Do nehybnosti. Dnešný bas mužov v bielom nielen nadviazal na včerajší soprán ženy v čiernom, ale s ním splynul v nerozštiepiteľnom súzvuku.Tichý, jednotný cantus firmus sa spojil aj s hovoreným slovom kazateľa a priateľa. Čierňava pomiešaná s bielobou zahalila všetko do sivej hmly; spev a hovor rečníkov, zjednotené v šedom šume, sa už od nej neodlišovali.
Dostal som nedávno do daru Šifry transcendencie Karla Jaspersa. Namýšľam si, že veľký filozof by súhlasil s tým, že to, čo som sa tu snažil „impresionisticky“ naznačiť, patrí do tejto kategórie. Inakšie povediac: zasiahlo „Tretie Nekonečno“ Teilharda de Chardin, nekonečno komplexnosti, z ktorého sa vo všedných dňoch prejavuje iba akýsi povrch. Pod ním je však skrytá „Hlbina“, o ktorej takmer rovnako hovoria teológ-filozof Paul Tillich aj fyzik David Bohm. Z nej akoby nám Emmanuel Lévinas našepkával, že naše individuálne existencie sa ponorili do anonymného „ono je“ (tento termín tu funguje ako podstatné slovo). To je tá ťarcha, ktorá sa iba výnimočne môže premeniť na zážitok blaženosti, ak zacítime, že popri starom media vita in morte sumus platí aj opak – „uprostred smrti sme v Živote“ (večnom). Zdá sa, že Andrzej Chłopecki išiel po tejto hrane. Maestro Wojciech Michniewski to kedysi naznačil takto: „V živote sa Andrzej zdá byť postavou rovnako svetlou ako temnou. Rozsvetlený energiou a vnútorným svetlom skrýva v sebe tôňu mnohých skrýš; je ako umelecké dielo – je v ňom, ako u Rembrandta, rovnováha jasu a tmy“.

V. Ad illustrandum

Svoj pohľad na hudbu Andrzej Chłopecki kedysi vyjadril v eseji Jej monológ. Pani Hudba tu polemizuje s Debussym a s jeho výrokom „Hudba sa začína tam, kde sa končia slová“:

„Takto si to povedal a to vnuklo Ortegovi y Gassetovi nápad napísať skicu o dehumanizácii hudby. Ten Ortega bol inteligentný, takých mám rada, s takými sa nenudím, hoci prostý ľud kecá, že ja nie som od inteligencie, ale od citov (...). Ortega to myslel dobre, ale vypálilo to zle; on ma chápal, ale jeho nechceli pochopiť. Išlo mu o to, že ja nie som pre banality (...). Lebo ja som vznešená a dôstojná, aristokratická a noblesná a náročná, trošku hysterická, veľmi cholerická a zriedkavo svätá. Teda veľmi ľudská čiže humanistická. Ortegovi nešlo o dehumanizáciu, ale o dehumanitarizáciu. Nie, nie humanitárna som nebola, nie som a nebudem – to si píš! Ku mne sa musí pristupovať na špičkách, liezť po strmých schodoch hore, s námahou a spotený – a keď sa už vylezie, vyzerať sviežo, radostne, chutne. Humanitárna nie som...“

Tadeusz Wielecki napísal pred dvanástimi rokmi k Andrzejovým päťdesiatinám: „Má zmysel pre efekt a pre humor – spája ich.“ Samozrejme nielen to: „Treba najmä vyzdvihnúť jeho zmysel pre hodnoty. Zriedkavý a na prvom mieste. Je odvážny. Rafinovaný. Niekedy až príliš; zbožňuje podtexty, narážky, druhé dná; zbožňuje ich navrstvovanie (...). Kreátor, Staviteľ téz a hypotéz. Opora. Záchrana. Spása naša. Chce sa mu.“ Je možné tieto existenciálne superlatívy vygradovať? Pokúsil sa o to Aleksander Lasoń: „Andrzej Chłopecki je pre poľskú hudbu zázrak!“ „Opora. Záchrana. Spása. Zázrak.“ Silné slová. Vedú ma späť ku Kornowiczovej smútočnej reči: „Mal si naďalej vnášať do nášho spolku kvas, mal si ho naďalej brániť...“. Pred čím? Pred tmárstvom („našich blížnych“). Ako brániť? „Andrzej Chłopecki zjednocoval teóriu so životom.“ A tým „...dával lekcie o dôležitosti súčasnej hudby“ – tej nebanálnej, vznešenej, ku ktorej treba „s námahou liezť hore“.
Ešte pred dokončením smútočného obradu sme museli prekročiť prah chrámu a vrátiť sa do sveta civilizácie. Tak ako sme do Varšavy leteli mlčky s Herbertom v novinách, tak sme z Varšavy mlčky leteli s Chłopeckým v mysli (aj v srdci?). Prišlo mi na um: „Mal by som čosi o Andrzejovi napísať.“ Keď sme vo Schwechate pristávali, ozvala sa pani Oľga: „Mali by ste o Chłopeckom čosi napísať.“ Ľahko sa to povie. Len postupne sa mi kryštalizovala myšlienka, že to, čo treba napísať, by malo ukázať, že tu nejde o akési privátne vzťahy a sentimenty, ale ani o záležitosť iba poľskej súčasnej hudby a kultúry. Fenomén „Andrzej Chłopecki“ znamená čosi viac.

VI. Ad infinitum

Jerzy Kornowicz spomenul výrok prof. Michala Bristigera: „Vidím, že náš drahý Andrzej sa už dnes rozpráva s históriou...“ Pri hlbokej úcte k profesorovi si dovolím jeho názor rozvinúť. Rozvinúť takpovediac „transhistoricky“ („metahistoricky“). Posmeľuje ma opäť „náhoda“. Včera (17. 10. 2012) som dostal list od prof. Jarmily Doubravovej z Prahy: „Byla jsem na konferenci k VIII. bienále grafiky v Plzni. Lázeň pro duši – toho hledání a někdy i nalézání a také toho profesionálního umu! V referátu jsem se opřela o citát z Tvého článku pro Hudební rozhledy 1981: ‚Umění je funkcí života‘.
Prišlo mi na um, že tento názov by mohol byť prvým krokom k tomu „transhistorickému“ (a bolo by to v súlade s Kornowiczovým: „Andrzej zjednocoval teóriu so životom.“).
Chłopeckého najneopakovateľnejšia jedinečnosť spočívala azda v tom, že vo svojom živote a tvorbe – presnejšie, v neoddeliteľnosti života a tvorby v jeho existencii – sa „nerozprával iba s históriou“ disciplín humanities (s históriou hudby, umenia kultúry, spoločnosti či „globálnej dediny“). On tieto procesy chápal (možno iba podvedome?) ako aspekty Evolúcie a snáď aj Kozmogenézy. Ako funkcie Života.
Či mám na to argumenty? Mám. Nemusím ich však spomínať ani rekonštruovať. Mám totiž vecný dôkaz – gaštan, ktorý mi pred desiatimi rokmi dal po akomsi koncerte večer v parku (Central Park in the Dark Charlesa Ivesa) v Kráľovských Łazienkach („Lázeň pro duši“). Žartujem? Nežartujem (mám ten gaštan na polici nad písacím stolom vedľa kameňa spred 50 rokov od Ilju Zeljenku a čierneho anjelika – „Každý anjel je strašný,“ napísal kedysi Rilke; možno aj ten kameň, aj ten gaštan sú „strašné“. Magické?).
Všetci Chłopeckého priatelia-skladatelia, spomenutí aj nespomenutí, zrejme aj Krysztof Droba, teoretik a animátor-inšpirátor (o. i. festivalov MMMM – Mladí muzikanti mladému mestu – Stalowej Woli, mestu robotníkov, za patróna ktorých určil Charlesa Ivesa), sa zhodujú v tom, že „Andrzej bol umelec“. Keďže základom autentickej umeleckej tvorby je imaginácia a obrazno-symbolické myslenie, potom majú nepochybne pravdu. Andrzejova nevšedná inteligencia mu dovoľovala spájať tento základ s jeho ohurujúcou erudíciou. Tetráda Imaginácia-Intuícia-Inteligencia-Intelekt tvorili zrejme zdroj jeho sebaistoty a odvahy na jednej strane, a jeho zmyslu pre rozlišovanie hodnôt na strane druhej.
Práve táto schopnosť spája človeka s Veľkou Prírodou, so Životom. Gregory Bateson dokázal, že základné konkrétne (neverbálne) myslenie človeka je rozvinutím myslenia Prírody, ktoré je zašifrované v takých „slovách“ ako sú tvary, analógie, symetrie, špirály, konvergenčné a divergenčné reťazce či transformácie štruktúr a tvarov. Hermann Haken vo svojej synergetike odhalil „spontánnu morfogenézu kvalitatívne nových systémov“ – štruktúr, tvarov, organizmov. Bolo taktiež zistené, že schopnosť jednobunkových organizmov rozlíšiť tvar a amorfné prostredie je zárodkom myslenia. Myslenie Prírody je zakotvené v nás.
„Keď človek stratí schopnosť rozlišovať – hynie,“ hovorí Bhagavadgíta. Dnes dopovieme: hynie ako bytosť nasmerovaná Evolúciou k prehlbovaniu vedomia a k morfogenéze svedomia; hynie ako subjekt. Starý zákon hovorí: „Máte pred sebou život a smrť – vyberte si!“ Andrzej Chłopecki si vybral život. Princíp života. Život večný. Život, kozmický fenomén, ktorého symbolom (nielen biblickým) je „Strom Života“. Každý empirický strom, ker, rastlina – o živočíchoch a ľuďoch nehovoriac – je jeho modelom-hologramom. Platí to aj pre ten gaštanový strom v Łazienkach a jeho plod na mojej polici. Sú to symboly zázraku života. Tvorba – nielen umelecká – je jeho funkciou. Autentické dielo – nielen umelecké – je jeho plodom.
Rozlišovanie medzi peknými tvarmi a farbami lístia a skromným gaštanom, ktorý akoby sníval o dokonalosti gule, je rozlišovaním medzi tým, čo o chvíľu uschne a zhnije a tým, z čoho môže vyrásť nový strom. Je to základ ľudského rozlišovania hodnôt. Bez živej intuície, imaginácie a skúsenosti to nefunguje. Vtedy do hry vstupujú ratio a ideológia.

VII. Epilóg

Nové umenie, ktoré od čias Debussyho či Ivesa – pars pro toto – nadobudlo nesčíselné podoby, participovalo so všetkými oblasťami poznania a tvorby na morfogenéze nového obrazu sveta a človeka. Nový univerzalizmus, zakorenený v starej philosophia perennis, prekračujúci medze západného antropocentrizmu, zrelativizoval či zrušil hranice medzi science a humanities, medzi históriou človeka a Evolúciou Prírody a Vesmíru. Univerzalistické metateórie (všeobecná teória systémov, kybernetika, synergetika, teória katastrof) vytvárajú koalíciu s ekologickým hnutím, ekumenizmom a novou filozofiou.
Vznikol obraz evolučného časopriestoru. Je vymedzený korešpondenciou štyroch živlov a štyroch temperamentov – ako ho načrtol Gaston Bachelard. Keď k nemu pripojíme štyri typy hry Rogera Cailloisa – agon, alea, mimikry, illinx (zápas, náhoda, predstieranie, vytrženie-extáza), otvorí sa časopriestor pre štyri „veľké I“ – Intuíciu, Imagináciu, Inteligenciu a Intelekt – a v ich svetle zažiaria štyri Idey – Dobro, Pravda, Spravodlivosť a Krása – základ našich hodnôt. Sú to, podľa mňa, obrysy univerzálneho časopriestoru existencie, časopriestoru ľudskej slobody (nie svojvôle!) a tvorby. Som presvedčený, že Andrzej Chłopecki v takomto časopriestore slobodne a tvorivo pôsobil.
Ešte jedna „náhoda“ ma vedie k tomu, aby som to spresnil. Dostal som v týchto dňoch pozdrav z Ríma, kartu s fragmentom Michelangelovho veľdiela Stvorenie Adama. Prst Stvoriteľa a prst Adama – medzi nimi medzera: čo znázorňuje? Moment približovania či vzďaľovania? Alebo to je symbol nemenného stavu? Neuskutočniteľného Zjednotenia? Neuskutočniteľného iba „tu a teraz“, alebo aj „TAM“? V duchu Emmanuela Lévinasa povieme, že analogický je aj problém vzťahu medzi ženou a mužom. Avšak tu, v akýchsi optimálnych prípadoch, akoby platilo tertium datur – ani trvalý stav, ani približovanie alebo vzďaľovanie, ale oscilácia medzi nimi. Zdá sa, že umenie hrá v tejto sfére významnú úlohu. Možno umenie spočíva v odvekých pokusoch preklenúť Michelangelovu medzeru medzi (zdanlivo?) autonómnymi sférami Bytia a existencie; medzi autonómnymi (zdanlivo?) ľudskými (zrejme nielen ľudskými) bytosťami? Čo by na to Andrzej povedal?
Odpoveď, zašifrovanú v jeho monografiách (Alban Berg, Witold Lutosławski), esejach, nespočetných fejtónoch, recenziách, komentároch atď. budú hľadať jeho budúci monografisti-exegéti. Pre mňa sa tá odpoveď vynorila z jeho poslednej eseje, ktorej druhá časť sa ukázala tesne po jeho smrti; esej má názov Mehr Licht! Formálne je to recenzia dvoch monografií (autorky: Agnieszka Draus, Monika Pasiecznik) venovaných dielu Stockhausena, s dôrazom na jeho bezprecedentný operný cyklus Licht. Aus den sieben Tagen. Mehr Licht! – „Viacej Svetla“ – znie Odkaz pána Cogito Andrzeja Chłopeckého.
Andrzej Chłopecki fyzicky, žiaľbohu, zomrel. Ale zanechal tento odkaz. Odkaz „obrancu mesta“ pred požiarom banality – („disco polo“, ako hovoril-písal), plodiacim „popoly“ alibizmu, ľahostajnosti či arogancie. Jeho priatelia však zdieľali s ním bremeno slobody, bremeno zodpovednosti, bremeno dôstojnosti. Zachovajú v srdciach herbertovské: „Buď verný. Choď!“ Budú sa naďalej slobodne, zodpovedne, dôstojne „rozprávať s históriou“. Pod „Stromom Života“. Života, ktorý je Svetlom.
Andrzej Chłopecki bude odpočívať v pokoji.

Post scriptum

Andrzej Chłopecki bol odvážny nielen vďaka priam neuveriteľným znalostiam súčasnej hudby a jej kontextov, ale aj vďaka hĺbke uvažovania (príkladom je jeho Mehr Licht!). A mal za sebou skúsenosť geniálneho projektu Drobovho festivalu MMMM, ktorý dokázal, že súčasná hudba, tá „náročná, vznešená“, nie je poslucháčovi v meste robotníkov neprístupná. Že sa ňou stáva až v dôsledku dlhodobého vymývania mozgov podľa receptu mocných. Posledné dve desaťročia ukázali, že nový univerzalizmus a evolucionizmus nevyhovuje ani dnešným mocipánom. V zmysle Edgara Morina umenie sa ocitlo opäť v „tolerovanom gete“. Po boľševickej triednej spoločnosti bola nastolená kapitalistická kastová spoločnosť. Normou sa stalo nerozlišovanie hodnôt. Ide totiž o depersonalizáciu-desubjektivizáciu človeka. Tu prezident Joachim Gauck prichádza s esejou Freiheit. Ein Plädoyer, v ktorej analyzuje základnú kategóriu demokracie – slobodu – na pozadí dnešnej situácie. Dokazuje, že sloboda je opakom svojvôle a že sloboda duchovne zrelého človeka sa prejavuje ako zodpovednosť. Preto popredný filozof Jürgen Habermas presadzuje na prvé miesto politického myslenia ľudskú dôstojnosť, ktorá je bez zodpovednosti nemysliteľná.
Scienza nuova a Nové umenie tieto hodnoty prinavracajú, preto sa stali a sú naďalej „kameňom úrazu“. Preto ich treba brániť s plným nasadením, tak ako to robil Andrzej Chłopecki.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.